Vologda
Tristotisícové mesto v rovnomennej oblasti bolo založené v dvanástom storočí. V boji proti Novgorodu sa postavilo na stranu Moskvy. Počas vlády Ivana IV. Hrozného sa stala jedným z hlavných centier obchodu v Rusku, spájala Moskvu s Archangeľskom. Počas obdobia opričiny, správneho systému, ktorý chcel Ivan Hrozný v Rusku zaviesť, mala byť Vologda hlavným mestom Ruska. Jej vplyv však vzrastom Petrohradu začal postupne upadať. Naposledy jej sláva zažiarila v roku 1918, kedy sa mesto stalo na niekoľko mesiacov diplomatickým hlavným mestom krajiny. Na konci prvej svetovej vojny boli totiž všetky západné ambasády ohrozované nemeckou armádou, preto ich západné mocnosti presťahovali práve do Vologdy.
Na prvý dojem na nás Vologda nezapôsobila práve najprívetivejšie, okolie železničnej stanice by mohlo pokojne slúžiť ako pozadie filmu, ktorý sa odohráva v šesťdesiatych či sedemdesiatych rokoch. Cestou ku Kremľu sme videli mnoho zaujímavých sôch a jednu reklamu na pôžičkovú spoločnosť s Gerardom Depardieuom. Ten je teraz, ako hrdý Čečenec, v Rusku veľmi populárny a pravidelne ho vídame v televízii na reklamu kuchýň na mieru značky Marína. (V tej reklame mu do kuchynského pultu vyrežú polkruh na jeho brucho...) Počasie bolo škaredé a my sme boli nútení sa prechádzať po vymretom meste, keďže náš vlak dorazil na miestnu železničnú stanicu o trištvrte na šesť ráno. A tak sme sa v daždi prešli po hlavnom Prospekte Mira až k miestnemu Kremľu. Cestou sme videli niekoľko zaujímavých sôch, z neznámeho dôvodu majú v miestnom parku napríklad sochu venovanú písmenu O...
Pri Kremli sa už začala zlepšovať aj miestna architektúra a veľmi nás potešil pohľad na niekoľko krásnych starých dreveníc. Do jedného z kostolov sme vošli na chvíľku sa ohriať, no hneď sme aj vyšli späť na čerstvý vzduch, pretože tam dnu to bolo vyčmudené a vydýchané. Okolo ôsmej ráno sme našli Burger king, jedinú ustanovizeň pohostinského typu, ktorá bola otvorená, a kde búrali mýty o tom, že sú fast food. Nuž ale najedli sme sa, zohriali a postupne sa vydali k miestnemu hotelu Spaskaja, odkiaľ odchádzali organizované prehliadkové skupiny.
S autobusovým výletom po kláštoroch
Z hľadiska času aj peňazí nám ako najlepšia voľba, keď sme si chceli pozrieť dva významné kláštory v okolí Vologdy, vyšlo kúpiť si miesto v organizovanom výlete, ktorý nás dopraví na obe tieto miesta. Nuž tak aj bolo. A tak sme si na recepcii hotela Spaskaja vyzdvihli naše lístky a nasadli do autobusu, v ktorom sme podstatne znižovali vekový priemer a v našej vekovej kategórii tam boli možno dve ďalšie dievčatá, ktoré robili doprovod starým rodičom. Ale chápala som prečo – takéto pamiatky sa totiž nenavštevujú len tak. Ferapontov aj Kirillo-Belozerský kláštor sú významnými miestami pre všetkých pravoslávnych veriacich a nie je to typické miesto, kam zablúdi váš bežný turista. Naša pani sprievodkyňa rozprávala o živote svätých, ktorí ich založili, počas celej dvojhodinovej cesty do kláštora Ferapontov.
Ferapontovský kláštor
Leží uprostred zelenej prírody a hneď vám udrie do očí beloba jeho múrov. Striešky má tmavohnedé, čo je na pomery ruských kláštorov mimoriadne striedma farebná kombinácia. Založil ho svätý Ferapont v roku 1398 a spolu so susedným Kirillo-Belozerským kláštorom sa stal významným náboženským centrom v krajine. Najviac prosperoval v 16. storočí, z ktorého pochádzajú slávne Dionýzove fresky v Katedrále narodenia presvätej bohorodičky. Na rozdiel od väčšiny ruských kostolov a kláštorov, kde fresky pravidelne domaľovávajú, sa tieto zachovali vo svojom pôvodnom stave. Biele fľaky, ktoré je možné vidieť, sú výsledkom konzervačných prác – jedine takto bolo totiž možné zastaviť plesne, ktoré začali vzácne fresky počas obdobia úpadku kláštora napádať.
Po návšteve Ferapontova a obede v jednom z miestnych penziónov sme pokračovali do susedného kláštora, ktorý bol vzdialený asi dvadsať kilometrov.
Kirillo-Belozerský kláštor
Založil ho v roku 1397 svätý Cyril Belozerský. Najprv iba vykopal jaskyňu, ku ktorej dal neskôr postaviť kostol a miestnosti pre mníchov. Dnes leží v jeho komplexe dvanásť rôznych kostolov a je obohnaný obrovskými trojposchodovými múrmi. Členom miestneho rádu sa chcel stať aj cár Ivan IV., ktorý mal v kláštore svoju miestnosť, no keď videl, že mnísi žijú životom na míle vzdialenom od toľko kázanej askézy, rozhodol sa napísať opátovi list, v ktorom tieto skutočnosti kritizoval. Ironickou skutočnosťou bolo, že v čase svojho založenia prijal tento kláštor skutočne prísnu rehoľu.
Ako iné kláštory, aj sem odpratávala šľachta svojich nepohodlných členov rodiny. Svoje mohutné opevnenie získal kláštor v období smuty po tom, ako odolal útokom poľských a litovských nájazdníkov. Za najväčší úpadok kláštora môže cárovná Katarína II., ktorá mu svojím dekrétom odňala pozemky aj nevoľníkov.
Slávu mu navrátila až zmena režimu v Rusku, do kláštora prišli noví mnísi a spolu s nimi aj obrovské skupiny turistov. Jednu z nich sme tvorili práve my. Prehliadka kláštora so sprievodkyňou nám zabrala úctyhodné tri hodiny, pričom mne sa najviac páčila výstava krásnych ikon na zlatom pozadí, na ktorých sú svätci vyobrazení v jasných farbách. Úplne dobrovoľne sme potom ešte vyliezli na zvonicu, z ktorej je výhľad na okolitý národný park Ruský sever.
Späť do Vologdy, pričom naša sprievodkyňa ešte stále dopĺňala ďalšie a ďalšie informácie. Z hotela Spaskaja sme sa opäť prešli na stanicu a nasadli na ďalší nočný vlak, vďaka ktorému sme boli ďalšie ráno späť v Moskve. A pekný deň za nami...
