Čierna Hora, malá krajina na Balkáne o rozlohe necelých štrnásťtisíc kilometrov štvorcových, s počtom obyvateľov asi šesťstopäťdesiat tisíc. Asi tridsať percent z nich žije v hlavnom a najväčšom meste krajiny, Podgorici. Krajina je to malá no počas cesty sa nám za oknami strieda jeden zaujímavý pohľad za druhým.
Deň začal utešene - kým sme sa dostali spomedzi kopcov, slniečku sa ráčilo zasvietiť a ožiariť modrú vodu Kotorskej zátoky. Jej časti, spolu so Starým mestom Kotor a jeho opevneniami, boli v roku 1979 zapísané na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Zátoku volajú Boka kotorska, alebo jednoducho Boka. Osídlená bola už od staroveku. Okolité hory dosahujú výšku až 1500 metrov a stúpajú strmo, takže človek stojaci na brehu mora v Kotore má pocit, že sa naň dívajú poriadne zvrchu.
Cestou popri zátoke sme sa dostali až do Starého mesta, kde nás privítali zdobené domčeky, milé uličky a veľa, veľa mačiek. Kotor je malý poklad, pretože sa spamätal zo zemetrasenia z roku 1979. Miestne úrady spolupracovali pri rekonštrukcii budov s komisármi organizácie UNESCO tak, aby sa vo výsledku zachoval pôvodný mestský plán, architektúra budov ako aj ich historická autenticita. V rámci toho istého projektu došlo k odstráneniu štyroch tovární, ktoré svojím vzhľadom rušili kolorit tohto miesta. V meste žije okolo päť a pol tisíca obyvateľov a v čase našej návštevy sme boli skôr turistickou výnimkou než pravidlom.
Na kotorskú pevnosť sme sa nevyškriabali, z miestneho plánu turistických ciest sme vyčítali, že aj pri tej najbezpečnejšej je stále relatívne riziko že sa nám niečo stane a tak sme sa rozhodli zachrániť si život a radšej si dopriať silné presso v miestnej kaviarni. Aspoň tak tvrdila tá veľká výveska. Od tej doby som čítala zážitky viacerých cestovateľov, ktorí sa na pevnosť úspešne vyškriabali.
Z Kotoru sme pokračovali cestou, ktorá sa pre zmenu krútila smerom nahor. Čakal nás srbský pravoslávny kláštor Ostrog ležiaci na skale Ostroška Greda. Kláštor je zasvätený svätému Vazilovi Ostrožskému, metropolitnému biskupovi z Hercegoviny, ktorý kláštor založil v 17. storočí. Jeho telesné pozostatky sa nachádzajú v relikviári v jaskynnej kaplnke kláštora. V dvadsiatych rokoch minulého storočia postihol kláštor obrovský požiar, ktorý zničil jeho veľkú časť, jaskyne a vzácne fresky však sťaby zázrakom ostali zachované. Rekonštrukcia mu dala jeho dnešnú podobu.
Keď sme do sýtosti poobdivovali krásnu budovu vytesanú do skaly a všetky jej ikony, pokračovali sme v našej ceste a cez horský priesmyk sme dorazili do miestneho lyžiarskeho strediska Žabljak v Národnom parku Durmitor. Durmitor je vápencový masív na severe Čiernej Hory. Národný park vyformovali ľadovce, rieky a podzemné potoky. V parku nájdete vysoké vrchy, krásne ihličnaté lesy a morské oká. Mimochodom, Durmitor a bulharský národný park Pirín sú dôvodom, prečo sa naše Vysoké Tatry asi nikdy nedočkajú na zápis do zoznamu UNESCO - lebo sú to veľmi podobné národné parky z geologického aj biologického hľadiska, s podobnou faunou i flórou.
Chvíľku sme sa zabavili hľadaním ubytovania. Žabljak bol celkovo zaujímavý exkurz do histórie – cítila som sa ako vo Vysokých Tatrách pred pätnástimi rokmi. Kto zažil Silvestra roku pána ‘92 a ’93 v našich veľhorách, pochopí. Našťastie naše hľadanie domčeka so značkou postieľky netrval dlho a pani nám vysvetlila, že akurát vypracú a môžeme sa hotovať. Voľné chvíle sme využili na prechádzku po národnom parku, ktorá sa z túry obmedzila na prechádzku k Čiernemu jazeru, z ktorého nebolo nič vidieť, pretože bolo nielen pod ľadom, ale ku všetkému ešte aj pod snehom. Nehovoriac o tom, že slnko pomaly zapadalo a to už naozaj nie je dobrý čas na túry.
O pár záberov neskôr sme sa vrátili k našim hoteliérom a zistili sme, že sme si vybrali nejakú mini školu v prírode – izby skutočne vyzerali ako pre deti z lyžiarskeho zájazdu – malé postieľočky, malé stolčeky a mini stolička. Kúpelňa spoločná. Večerný program pozostával večere v podobe obrovských rezňov a áno, jeden bol aj čiernohorský. Takže na rozdiel od parížskeho šalátu či ruského vajca čiernohorský rezeň v Čiernej hore poznajú. To mi odľahlo!
Ráno nás v národnom parku Durmitor privítalo čerstvou nádielkou snehu. Tuším sme hodnú chvíľu strávili odhŕňaním snehu z auta a to sme dúfali, že náš diesel naštartuje. Našťastie to zvládol na jednotku a my sme sa mohli vydať ďalej po Čiernej hore. Čakalo nás ešte jedno kúzelné miesto: kaňon rieky Tara - najdlhší kaňon Čiernej hory dlhý 82 kilometrov a s hĺbkou 1300 metrov najhlbší riečny kaňon v Európe. Zastavili sme sa pri jednom z jeho najkrajších pohľadov: Djurdevićovom moste, ktorý bol postavený v rokoch 1937-1940. Týči sa úctyhodných 172 metrov nad hladinou rieky a meria 365 metrov.
A toto sú posledné rozprávkové zákutia Čiernej hory, ktoré sme videli. Cestou na bosnianske hranice sme už šťastie na pekné pohľady nemali - daň za používanie hlavných ciest. Vždy sme vedeli, že sa blížime k veľkému mestu, podľa charakteristického smogu a priamo v mestách to bola čistá katastrofa. Škaredé, ufúľané a ani roztopený sneh tvoriaci sivé kašovité blato popri cestách tomu veľmi nepomáhal - ten však neučaruje žiadnemu mestu. Preto sme boli veľmi radi, keď sme sa konečne dostali k hraniciam. To sme si ale tiež odtrpeli smerom hore k zasneženému a slabo posypanému horskému priechodu. Chvalabohu aspoň diaľničný prechod bol otvorený. Ten tiež vyzeral veľmi vtipne... predstavte si dve unimobunky alebo maringotky zlepené dohromady, každá samozrejme vyzerá ináč a z nich trčiace asi tri satelity. Vitajte v Bosne a Hercegovine! O tom ale až nabudúce.
