La Gomera je malý ostrovček sopečného pôvodu s priemerom asi 22 kilometrov. No ak si myslíte, že z bodu A do bodu B sa dostanete pomerne jednoducho, ste na omyle. Pohorie ostrova predeľuje viacero roklín a cestári sa tu museli poriadne napracovať, aby ho celý prepojili prostredníctvom úzkych ciest s rýchlymi serpentínami. Najvyššie časti pohorí sú porastené vavrínovými dažďovými pralesmi a práve tie lákajú peších turistov na prechádzky.
Na ostrove žije iba niečo vyše 20 tisíc obyvateľov, no ako som už spomínala, táto situácia sa mení každý jeden deň. Od rána zvážajú na La Gomeru turistov kompy a tou prvou z Tenerife sme sa na ostrov vybrali aj my. Plavba to bola krátka, rýchlemu katamaránu to trvalo len 45 minút. Z prístavu do mesta je to čo by kameňom dohodil a dlho nám netrvalo ani vyriešiť otázku, ako sa vlastne dostaneme k bodu, odkiaľ sme chceli začať našu túru. Akosi stále v ruskom režime sme očakávali, že bude problém zohnať autobus či iný spôsob dopravy, no taxikári stáli v rade a jeden sa nám hneď prihovoril. Ukázal nám mapku ostrova s ponukou na trojhodinovú okružnú jazdu. Nakoniec sme sa dohodli, že nás vyhodí na jednej strane národného parku a príde po nás na jeho opačnú stranu, do dedinky Hermigua.
Vstup do národného parku z cesty začínal na kruhovom objazde. Trasa bola ale veľmi zreteľne vyznačená. Najprv sme si to vyšliapali po ceste spálenou prírodou na najvyšší vrch ostrova - Garajonay, po ktorom je celý národný park pomenovaný. Tu sa nachádza zrekonštruovaný oltár, kam sa chodili pôvodní obyvatelia ostrova klaňať svojim bohom - na najvyššom mieste ostrova sa im cítili byť najbližšie. V tomto momente sme stretli ešte ďalších dvoch ľudí, ktorí mali rovnakú cestu ako my, no potom sme mali celý národný park opäť dlho len a len pre seba.
Klesanie cez vavrínový prales bolo prekrásne a vzduch bol nádherne čistý. Pre našinca zvyknutého na slovenské národné parky je to však trochu aj sklamanie - časť cesty bola vydláždená kameňmi a ďalšia zasa pekne obitá dreveným zábradlím, pričom náročnosť bola jednoduchá. Ďalší rozdiel bol v značkách označujúcich vzdialenosť, tie ju udávali v kilometroch, čo je najmä v prípade komplikovanejšieho terénu dosť nejednoznačné a zradné. Najviac nás ale pobavili rady pre turistov, okrem iného aby sme niekomu nahlásili trasu nášho výletu. Nuž, vedel o nás akurát náš taxikár...
Keď sme prekonali prvé klesanie, predbehli sme skupinku nemeckých dôchodcov, ktorí tu boli na turistike. Všetká česť, že sa rozodli užívať si dovolenku aj aktívne. Ako sme neskôr zistili, na konci tohto úseku ich čakal autobus, ktorý ich odviezol späť do San Sebastiana. Ešteže tak. Do Hermigui nás čakala najzaujímavejšia, no zároveň najnáročnejšia časť trasy. Tri kilometre prudkého klesania po ostrých a šmykľavých kameňoch. Museli sme si dávať pozor na každý jeden krok, nehovoriac o tom, že pod nohami vám každú chvíľu zašuští nejaká jašterica. Trochu trvá, kým si na to človek zvykne, aby sa nesplašil a nepošmykol. Nakoniec sme to ale zvládli a v dedine sme zamierili do prvej krčmy na ktorú sme natrafili. Hneď za ňou bola reštaurácia, kam sme mali pôvodne namierené, ale nepodarilo sa nám k nej dostať bez tejto občerstvovacej zastávky. Teraz si predstavte pondelok obed, siesta, chlapi sedia v krčme a debatujú o futbale a do toho vám tam vletia dvaja turisti bieli ako vápno, z nich jedna blondína... ale aspoň mali zábavu. Vypili sme jedno pivo a presunuli sa do ďalšieho pit-stopu.
Posledné dve hodiny sme strávili prechádzkou po hlavnom meste ostrova. Milé útulné mestečko ktoré mi v mnohom pripomínalo La Lagunu bolo plné turistických skupiniek. S manželom sme sa zamýšľali nad tým, ako asi musí vyzerať v noci, keď ostrov všetci turisti opustia. Určite je tu pokoj a príjemná atmosféra. Až človeka láka tu jednu noc stráviť... Snáď nabudúce...
