Matej Šemšej
Nechápem z tohoto mesta!
Nechápem z mesta, v ktorom žijem! Skrátka nechápem...
You don't have to be dying to start living (Zach Sobiech) Zoznam autorových rubrík: Cestujem, bicyklujem...., Môj život mojimi očami, Svoju rodinu si chráň, Bratislava naša krásna, Týkajúce sa histórie, S polytyki..., Všeličo, Chvíľka poézie
Jupííí, neonacisti v Bratislave zas niekoho vymlátili. Vbehli do podniku s názvom Obluda a zábava mohla začať! S výberom podniku mali naozaj šťastnú ruku, už názov sám o sebe si pýta aby sa tam zopár oblúd poriadne vyriadilo. Asi sa im minule páčilo, vrátili sa po dvoch týždňoch. Vraj im teraz hrozí až trojročné väzenie. Pri slovenskom súdnictve – jeden na ráno a celkom vtipný.
V posledných rokoch došlo k epidémii obezity. Jej výskyt sa za posledné dve desaťročia zvýšil až trojnásobne. V Európskom regióne Svetovej zdravotníckej organizácie trpí nadváhou polovica dospelých a každé tretie dieťa. Práve nadváha má v Európe na svedomí až 70% úmrtí. Na Slovensku je v súčasnosti obéznych približne pol milióna ľudí.
Na ceste medzi Veľkými Levármi a Malackami sa stala dopravná nehoda, pri ktorej vyhasli tri mladé životy, informovala v pondelok 07. júla 2008 v relácii Dnes televízia Markíza.
I napriek tomu, že média už niekoľko dní žijú z nehody moderátora Rastislava Ž., zaujala ma dnes iná správa. Zákaz fajčenia v reštauráciách a baroch vraj nie je vôbec istý. Pre nás nefajčiarov tak hrozí, že nedobrovoľné údenie v podnikoch bude pokračovať i naďalej. A na odporúčania vyplývajúce z textu známej slovenskej skupiny i naďalej každý kašle...
Nejedna práca si od človeka vyžaduje správanie úplného profesionála. Človek, ktorý prijíma do zamestnania nových ľudí a rozhoduje o tom, kto postúpi do ďalšieho kola a kto nie to má obzvlášť ťažké. Musí zachovať objektivitu, ostať nestranný, na základe sympatií či antipatií nesmie nikoho zvýhodniť ani naopak odpísať. V živote človeka sú však chvíle, kedy sa to dodržať proste nedá. Veď napokon, všetci sme len ľudia...
Som proti pitiu maloletých. Som rád, že bude miesto v podnikoch, ale...
Stojím v meste a čakám na taxík. Už čakám minútu, dve... tri, päť, desať... Napokon sa zo sľúbených 6 minút stáva takmer trojnásobok. No odstál som si to. Ešte stále sa totiž človeku oplatí počkať si a zaplatiť za privolaný taxík menej ako za ten, ktorý číha na svoje obete na stanovisku. Nechápem, prečo je to tak?
Stalo sa vám, že vás v škole učitelia, profesori, docenti, doktorandi, pedagógovia či vychovávatelia zvýhodňovali oproti ostatným študentom? Kvôli tomu, že ste osoba krásna, atraktívna, sladká, skrátka ideál? Ja osobne sa nepamätám, že by ma niekto za čias mojich štúdií pozýval na kávu a víno. Teda, mám na mysli pedagogický zbor. Vláčiť meotar pred prednáškou, vláčiť meotar po prednáške, to áno, ale na kávičku pozvať, ani za svet. Netvrdím však o sebe, že som krásny, atraktívny, sladký. Jednu spolužiačku raz vyrazil mladý psychológ zo skúšky, len aby ju mohol znovu vidieť. Nehanbil sa jej to povedať do očú. Zdá sa vám to ako zlý sen? Omyl! Tieto a podobné praktiky sú na dnešných univerzitách bežným javom.
V zimnom období sú populárne obrazy zimy. Mnohí fotografi sa idú predbehnúť v tom, kto zachytí nádhernejšiu zimnú scenériu, zasnežený konár či zamrznutý potôčik. Umenie, uznávam. Všetkých vás, ktorí podobne ako ja obľubujete skôr letný čas, nech zahreje západ slnka, ktorý som zažil tento rok v Chorvátsku po hrôzostrašnej búrke.