Žijeme vo svete plnom rituálov, opakovania, napodobňovania a zdania často zbaveného kontaktu s realitou. Albert Einstein raz povedal: Kto chce byť členom ovčieho stáda, musí sa stať ovcou. Som človekom, ktorý chce uvedené meniť alebo sa o to aspoň Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
V roku 1968 sa predaugustová československá politická, novinárska a občianska komunita opájala sama sebou a nanovo nadobudnutou (dočasnou) poloslobodou. Od roku 1969 sa mohla opájať akurát tak spomienkou na premrhanú šancu aspon ako tak vybabrať s Moskvou. Po augustovej invázií sa v ČSSR začalo obdobie takzvanej Normalizácie.
Nadchádzajúce výročie udalostí z roku 1968 v niekdajšom Československu si je vhodné pripomenúť aj v súvislosti s pohľadom na pôsobenie vtedajších československých masmédií. V máji 1968 bola v ČSSR oficiálne cenzúra zrušená, no autocenzúra čiastočne pokračovala. Novinárska obec držala palce dubčekovcom a tak si občas nasadzovala náhubok.
Nedávno Ján Čarnogurský na adresu Vladimíra Mečiara opakovane povedal, že tento bol zakladateľom samostatnej SR. Ak by boli takéto vyhlásenia ojedinelé, tak by som sa k danej téme ani nevyjadroval. Lenže ojedinelé nie sú a naviac je ich autorom často osobnosť, ktorá si zasluhuje úctu pre svoj rozhľad a skúsenosť. Krajina mýtov má teda podľa zažitého klišé svojho "zakladateľa".
Často pri osobných rozhovoroch na tému Boh, viera v Boha, cirkev počúvam: "Verím v Boha, ale nie v cirkev. Verím v Boha, ale neverím ľuďom, čo kážu o Bohu..." Kladiem si otázku, či ľudia, čo hlásajú napísané chápu absurdnosť toho, čo hovoria.
Nejeden slovenský politik sa rád odvoláva na odkaz Alexandra Dubčeka. Blížiace sa výročie udalostí z roku 1968 - ktoré sa odohrávali v niekdajšej ČSSR - bude zámienkou na (hoc aj tiché) opakované ospevovanie A. Dubčeka a tzv. Obrodného procesu. Udalosti z januára až augusta 1968 stoja za pozornosť, ale je vhodné zbavovať ich mýtov.
V mesiacoch február, marec 2012 (keď kauza Gorila mediálne prehlušila všetko ostatné) sme často počúvali a čítali, že v slovenskej politike by mali byť nové tváre. Tie staré vraj svoju úlohu splnili (či už v dobrom, alebo zlom). O tejto téme sa však hovorilo značne abstraktne a bez väčšieho nadhľadu.
Ak chcem slovenskú politickú opozíciu charakterizovať, tak použijem slová paródia a nuda. Je lenivá, nevie si nájsť kľúčovú tému, ktorou by zaujala verejnosť. Drží sa hesla: Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa. Tiež môžeme na jej adresu použiť ono známe: Človek sa najviac nachodí, keď nevie kam vlastne ide.
Kresťanskodemoratické hnutie je bez ohľadu na svoje súčasné (alebo aj niekdajšie) kauzy predmetom takmer permanentnej a ostrej kritiky veľkej časti verejnosti, politikov - oponentov, časti novinárskej obce. Kritika má svoj základ nie iba v konkrétnej udalosti (kauze), ale tiež v pestovanej averzií voči tomuto hnutiu. Prečo je tomu tak?
Čitateľ, divák, poslucháč často nadávajú na masmédiá, ich údajnú neobjektívnosť, či bulvárnosť. Ja však úplne súhlasím s názorom, že pravda je subjektívna. Prečo?
Kto je obyčajný, bežný človek? Čo je meradlom obyčajnosti? Tieto otázky si kladiem, keď sa na mňa z médií, z úst politikov (už takmer bez rozdielu farby trička) opakovane tlačia reči o obyčajnom, bežnom človeku.
Manipulatívne techniky obsiahnuté v ľudskej komunikácií sú bežnou súčasťou spoločenského života. V živote politickom ich nachádzame samozrejme taktiež. Záleží od inteligencie a pevnej vôle manipulovaného jedinca, do akej miery nechá so sebou manipulovať a vytvárať tak priestor pre manipulátora a jeho hru.
