Žijeme vo svete plnom rituálov, opakovania, napodobňovania a zdania často zbaveného kontaktu s realitou. Albert Einstein raz povedal: Kto chce byť členom ovčieho stáda, musí sa stať ovcou. Som človekom, ktorý chce uvedené meniť alebo sa o to aspoň Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Frustrácia väčšinou vedie k rozhodnutiu, ktoré samo o sebe rodí nepodarky. "Utiecť" z materského politického subjektu z dôvodu frustrácie je lepšie, ako v ňom napriek nespokojnosti zostávať, no zakladať novú politickú stranu z frustrácie je odsúdené na neúspech.
Na pravej strane v ľavo v byte plnom betónových kvádrov opäť takmer mŕtvy svoje telo dňu predhodil som. Čo dať si na raňajky? Hovorím tíško svojej telesnej utrmácanej schránke. Snáď Hrocha na studeno, čo Matka zaslúženej starostlivosti kúpila od majiteľky povraždených kaprov. Keď posledné sústo konzumoval som, zazvonil telefón...
Na Slovensku sa zvykneme sťažovať na nedostatok osobností. Pavol Demitra rozhodne osobnosťou bol a je. Jeho hokejové dielo presahuje rámec hokeja, času. Fyzická neprítomnosť osobnosti jeho formátu je nahradená spomienkou na talent, um, vôlu, charizmu. Súčet napísaného je natrvalo uložený v našej pamäti. Život vtesnaný do spomienok je tiež životom. V danom kontexte Pavol Demitra teda stále žije.
Vždy keď počujem, že na Slovensku má vzniknúť nová politická strana, alebo platforma, tak si kladiem otázku: "Kedy bude mať krajina nový ľud...?"
V deň výročia SNP v Slovenskom rozhlase hneď z rána odznela krátka poznámka na aktuálnu tému. Autor v úvode svojho príhovoru spomenul zmysel vzdoru voči vojnovému zlu, pohovoril o statočných bojovníkoch za slobodu, aby vzápätí prešiel na porovnávanie dobra a zla, neskôr v poznámke preneseného do súčasných pomerov.
Keď Iveta Radičová v roku 2009 kandidovala na post hlavy štátu, dostávala od názorových politických protinožcov otázku, či si spomína na svoje postoje k zvrchovanosti a štátnosti z roku 1992. Keď bola v tom istom roku prijímaná Ústava SR, tak sa na jej narodení politicky priživovalo mnoho niekdajších marxistov a prívržencov umelohmotného internacionalizmu. Po roku 1990 prešli niektorí ex-internacionalisti do nacionálne socialistického košiara. Tvrdili, že na Slovensku sú politici, ktorí samostatné a zvrchované Slovensko nechcú a nechceli.
Cestou vlakom si ku mne do kupé prisadla skupinka mladých ľudí. Začali sa medzi sebou zhovárať o každodennosti života. Asi po hodinke prešli na témy presahujúce túto každodennosť: Rozpínajúci sa vesmír, reinkarnácia, dielo známeho hudobného skladatľa, finále majstrovstiev sveta v hokeji, prezidentské voľby. Pred tým než vystúpili z vlaku v malom slovenskom meste, položilo jedno z dievčat partií otázku: "Načo vôbec debatovať o niečom, čo nemá pre praktický život zmysel...?" Odpoveď jej kámošov znela: "Tak to máš pravdu... o takom niečom nemá zmysel hovoriť."
Album skupiny The Beatles Abbey road bol dokončený v auguste roku 1969. V ten istý mesiac sa The Beatles nechali vyfotografovať na dnes už svetovo známom prechode pre chodcov, ktorý je v blízkosti nahrávacieho štúdia. Členovia skupiny sa spolu naposledy stretli v mesiaci september za účelom dohody na poradí skladieb pre Abbey road. Išlo tak o posledné tvorivé stretnutie umeleckého zoskupenia, ktoré sa rodí raz za päťdesiat, možno sto rokov.
V slovenských pomeroch je dlhodobo módnou záležitosťou tvrdenie, že katolícka cirkev by mala byť apolitická, nemala by sa k politike vyjadrovať. Vraj kázne kňazov a biskupov by mali mať apolitický charakter. Cirkev by samozrejme nemala podporovať konkrétnu politickú stranu, hnutie, či aktuálnu vládu, no má právo vyjadrovať sa k udalostiam politického charakteru.
Načasovanie zavlečenia Michala Kováča mladšieho do Rakúska na 31. august 1995 bolo zámerne nastavené tak, aby sa stalo hlavnou mediálnou témou v čase začínajúceho školského roku. Išlo o syna prezidenta. Prezidenta rodiča. Okrem iného chceli dať organizátori zavlečenia smerom k verejnosti aj tento nahlas nevypovedaný odkaz: Pozor! Toto sa môže stať raz aj Vám, Vašemu dieťaťu, ktoré práve teraz usadá do školskej lavice.
Mimozemšťania masakrujú ľudí, lúpia, škodia, vraždia a trápia zvieratá. Také sú scenáre väčšiny filmov, ktoré máme možnosť vidieť. Či už filmy hrané, alebo dokumentárne zobrazujú mimozemské civilizácie ako bandu surovcov. Poďme sa však na danú tému pozrieť inak. Ako sa hovorieva: Fakty kazia želaný príbeh. Príbeh o mimozemšťanoch je skôr o našich želaniach a nočných morách. Globálny filmový stihomam zohráva dôležitú úlohu.
Nedávno mi istý mladý muž napísal: "Som hrdý na to, že som Slovák". Uvedené ma zaujalo z niekoľkých dôvodov. Najmä snáď preto, lebo podobné vyhlásenia sú často používané, keď sa hodia na určitú spoločenskú, či športovú príležitosť. Sú používané tiež politikmi, no tam je to skôr o zisku bodov v politickej súťaži, ako o úprimnosti.
O kauze Gorila sa v poslednom čase opäť veľa píše. Tiež v súvislosti s knihou, ktorá nedávno vyšla a ktorá o kauze pojednáva. Novinári a publicisti neraz napísali a píšu, že ide o najväčšiu kauzu v dejinách samostatnej SR. Je to nezmysel. Kauzy, ktoré Slovenskom otriasali v rokoch 1995 až 1998 boli pre SR čo do dôsledkov oveľa závažnejšie. Slovensko je krajinou mýtov, ale aj zabúdania.
Slovenské diskusné fóra na internete, osobné debaty pri káve, či na večierkoch sú zamerané na určité cieľové skupiny a témy. Debaty sú však mnohokrát obsahovo vyprázdnené. Cieľom diskusie nie je niečo riešiť, ale opakovať naučené za účelom stmeľovania účastníkov debaty, "kolektívu", komunity. Dôležité je mať jednotnú myšlienku. Niečo podobné, ako spievať spoločnú pieseň na oslave narodenín. Nie je podstatná pieseň samotná, ale oslávenec - hostiteľ, ktorému je spievaná. V tomto prípade je (takpovediac) oslávencom "diskusná" skupina.
"Sme populárnejší ako Ježiš Kristus" povedal v roku 1966 John Lennon, člen hudobnej skupiny The Beatles. Tá tento rok oslavuje okrúhle výročie svojho vstupu na svetovú scénu a to nie len kultúrnu. O skupine The Beatles sa však toho popísalo neúrekom a opakovať známe skutočnosti (ale aj dohady) by bolo iste nudné. Za povšimnutie stojí citované vyhlásenie, no aj jeho autor.
V roku 1968 sa predaugustová československá politická, novinárska a občianska komunita opájala sama sebou a nanovo nadobudnutou (dočasnou) poloslobodou. Od roku 1969 sa mohla opájať akurát tak spomienkou na premrhanú šancu aspon ako tak vybabrať s Moskvou. Po augustovej invázií sa v ČSSR začalo obdobie takzvanej Normalizácie.
Nadchádzajúce výročie udalostí z roku 1968 v niekdajšom Československu si je vhodné pripomenúť aj v súvislosti s pohľadom na pôsobenie vtedajších československých masmédií. V máji 1968 bola v ČSSR oficiálne cenzúra zrušená, no autocenzúra čiastočne pokračovala. Novinárska obec držala palce dubčekovcom a tak si občas nasadzovala náhubok.
Nedávno Ján Čarnogurský na adresu Vladimíra Mečiara opakovane povedal, že tento bol zakladateľom samostatnej SR. Ak by boli takéto vyhlásenia ojedinelé, tak by som sa k danej téme ani nevyjadroval. Lenže ojedinelé nie sú a naviac je ich autorom často osobnosť, ktorá si zasluhuje úctu pre svoj rozhľad a skúsenosť. Krajina mýtov má teda podľa zažitého klišé svojho "zakladateľa".
Často pri osobných rozhovoroch na tému Boh, viera v Boha, cirkev počúvam: "Verím v Boha, ale nie v cirkev. Verím v Boha, ale neverím ľuďom, čo kážu o Bohu..." Kladiem si otázku, či ľudia, čo hlásajú napísané chápu absurdnosť toho, čo hovoria.
Nejeden slovenský politik sa rád odvoláva na odkaz Alexandra Dubčeka. Blížiace sa výročie udalostí z roku 1968 - ktoré sa odohrávali v niekdajšej ČSSR - bude zámienkou na (hoc aj tiché) opakované ospevovanie A. Dubčeka a tzv. Obrodného procesu. Udalosti z januára až augusta 1968 stoja za pozornosť, ale je vhodné zbavovať ich mýtov.
