Žijeme vo svete plnom rituálov, opakovania, napodobňovania a zdania často zbaveného kontaktu s realitou. Albert Einstein raz povedal: Kto chce byť členom ovčieho stáda, musí sa stať ovcou. Som človekom, ktorý chce uvedené meniť alebo sa o to aspoň Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Nemecký historik Hans Bernd Gisevius je autorom životopisnej knihy o najznámejšom diktátorovi 20.storočia - Adolfovi Hitlerovi. Kniha vyšla v roku 1991 taktiež na Slovensku. V krajine, ktorej (ne)mnohí obyvatelia si kladú otázky súvisiace s príčinami vzniku totalitných režimov. Pravdepodobne najlepšou odpoveďou na spomenuté otázky je citát z knihy H. B. Giseviusa:
Každá revolúcia so sebou prináša ilúzie, ktoré sa časom menia na veľké, či menšie sklamania. Nosnou ilúziou takzvanej Nežnej revolúcie (z pohľadu diváctva) bolo očakávanie "príchodu" všeobecného blahobytu. To, že tento nenastal nebolo chybou ľudí, ktorí sa tesne po novembri 1989 chopili vládneho kormidla.
Nejeden zainteresovaný pozorovateľ slovenskej spoločensko - politickej scény si kladie otázku: "Čo sa ešte musí stať, aby sa niečo stalo?" Zamestnanci denníkov, rozhlasoví a televízni redaktori sa predháňajú v popisovaní a objasňovaní rôznych škandálov a káuz. Často až do najmenších podrobností popisujú ich príčiny a dôsledky. Spovedaní sú aktéri škandalóznych príbehov. Slovenskí konzumenti medializovaných informácií na ne však v praxi nereagujú buď vôbec, alebo iba minimálne. Akoby išlo o virtuálnu realitu, ktorá nemá vplyv na každodenný život.
"Nerobím si o pravde žiadne ilúzie. Mlčím, keď ma poučujú, že pravda je subjektívna a objektívna, alebo že je dokonca triedna a treba rozoznávať, komu slúži. Nikdy som neveril v nejakú spasiteľnú metódu, ktorá neomylne viedie k pochopeniu pravdy. Neverím, že by vôbec bolo v ľudských silách poskladať si vo vedomí pravdivý obraz sveta. Každý dotyk so svetom komplikujú človeku signály, ktoré prichádzajú zo sprostredkovaného poznania, z vlastnej skúsenosti a z miesta pozorovateľa, ako by povedal relativista". Milan Šimečka v knihe: Obnovenie poriadku.
Po jednej z mnou publikovaných kritík na adresu politickej opozície som dostal množstvo reakcií a podnetov v tom zmysle, že "kritizovanie voči opozícií podporuje Ficov Smer a vládnu politiku". Údajne "treba opozícií pomáhať v jej snahe o politickú porážku smerákov". Podobné názory boli prítomné aj v časoch tvrdej Mečiariády, len "herecké obsadenie" bolo mierne iné.
"Kresťanskodemokratické hnutie je dnes otvorené pre ľudí, pre nové tváre a nové riešenia. V tejto otvorenosti, ale aj s vedomím zodpovednosti za ďalší vývoj krajiny, vás všetkých pozývam k tvorivej spolupráci", uvádza sa v texte predvolebnej brožúrky hnutia. Jeho predseda Ján Figeľ často prirovnáva svoj politický subjekt k domu, ktorý je otvorený pre ľudí dobrej vôle. Podobne tak aj ďalšie opozičné subjekty verejne ukazujú občanom otvorenú náruč. Je však táto náruč skutočne otvorená?
Slovenská voličská väčšina je privtelená k Smeru - SD, lebo práve tento politický subjekt reprezetnuje jej povahový inventár. V ňom nie je zložité sa orientovať. Smer - SD a jeho voliči sú spojené nádoby. Ide o jednu a tú istú hmotu. Čo ju charakterizuje?
V roku 1996 som so spisovateľom a publicistom Martinom M. Šimečkom (synom disidenta a spisovateľa Milana Šimečku) zrealizoval rozhovor, ktorý uverejnil denník Smer Dnes (akákoľvek podobnosť s názvom istého politického subjektu je čisto "náhodná"). Obsah rozhovoru je aktuálny aj pre súčasné spoločenské reálie Slovenska a preto si dovoľujem časť rozhovoru opäť zverejniť a poukázať tak na fakt, že "dávno" povedané môže byť rovnako zmysluplne povedané taktiež dnes.
Bez poznania a priznania si hriechov minulosti nie je možné znovuzrodenie. Táto múdrosť platí v slovenských pomeroch v celonárodnom meradle. Je dôkazom, že svoju minulosť si prežijeme (prežívame) ako budúcnosť, a to len preto, lebo nie sme schopní, či ochotní nazerať na vlastné dejiny ako na súvislosti, za ktoré nesieme spoluzodpovednosť.
Adaptabilnosť veľkej časti verejnosti na akúkoľvek lož sa stala skutočnosťou. Duchovná pasivita a depresia z poznanej skutočnosti dáva možnosti ambicióznym hlupákom, ochotným kolaborovať s každým, kto sa stal ovládateľom. "Hore" sa to hemží ľuďmi lokajského založenia a "dole" počuť nariekanie nad údajnou nemožnosťou zmeniť čosi k lepšiemu.
Nedávno cestujúc vlakom po krajine podtatranskej prihovoril sa mi v kupé človiečik z ľudu, aby oblažil mysel moju duchaplnou snahou o rozhovor, ktorého obsahová náplň miestami pripomínala "príjemné" hrabanie sa v žiletkách. A vo svojej snahe nebol sám.
Masmediálny priestor začína byť čím ďalej tým viac zapĺňaný témou voľby nového slovenského prezidenta. Táto sa postupne mení na (ne)povinné politicko - politologicko - novinárske diskusné cvičenia podobné klebeteniu fotbalových fanúšikov pred dôležitým zápasom.
Ak chceme, aby všetko zostalo tak, ako je, potom je nevyhnutné, aby sa všetko zmenilo - Giuseppe Tomasi di Lampedusa Zmeny nemajú žiadnych prívržencov. Ľudia majú radi status quo. Musíte sa pripraviť na masívny odpor - Jack Weich
Nekonvenčný "šéf" mesta Trenčín Richard Rybníček nedávno verejne vyhlásil, že na Slovensku by mohol byť zrušený post prezidenta. Uvedená myšlienka sa nestretla s mediálnym ohlasom, čo je škoda, lebo ak Slovensko "niečo" ozaj nepotrebuje, tak je to práve prezident.
Rok 2012 ukázal, že názorové stereotypy Slovákov sú pre nich rovnako dôležité a silné, ako schopnosť nesutále frflať na všetko, čo sa pohne. Povahové, názorové stereotypy sú hlavnou brzdou v pomyselnom vlaku zvanom krajina, národ. Ak sa slovenská "komunita" nachádza v mravnom marazme a mentálnej nevyrovnanosti, tak za to nemôžu "iba" politici a už vôbec nie Židia, Česi, Maďari, Američania, "Kapitalizmus", či Mandelikna zemiaková...
"Čo sa nezabávaš, nesmeješ, nepopíjaš ako my... si chorý..?" Opýtal sa ma minulého Silvestra na "nepovinnej" silvestrovskej oslave jeden z jej účastníkov. "Nie som chorý, len práve teraz nemám tú najveselšiu náladu", odpovedal som. "Chlape počúvaj... kto sa nesmeje s nami, ten sa smeje proti nám", doplnil muž v mierne netriezvom opojení...
Prvého januára 1993 sa zo slovenského "verejnoprávneho" masmediálneho hrnca vylievali na Slovákov vety o "životaschopnosti mladej", samostatnej Slovenskej republiky o "prateľoch a nepriateľoch" štátnosti... Takmer vôbec sa nehovorilo o tom, že väčšina dospelej slovenskej populácie v rokoch 1991 až 1992 o samostatnom Slovensku neuvažovala a ani ho reálne nechcela. Priemerný Slovák dokonca nemal žiadnu konkrétnu predstavu o smerovaní "svojho" štátneho útvaru.
"Vnútornú slobodu som si mohol sám pre seba uplatňovať za socializmu rovnako, ako aj dnes a je mi jedno, aký režim práve existuje. Mne bolo dobre". Tieto slová mi napísal jeden z čitateľov. Ešte dodal, že komunistický režim bol zákerný, ale "súčasný je zákernejší..."
Mnohé zvukové, vizuálne a tlačené reklamy sú plné notoricky sa opakujúcej vety v ktorej stačí obmieňať jedno (požadované) kľúčové slovo: Najlepší Film všetkých čias, najlepší Muzikál všetkých čias, najlepšia Kapela všetkých čias, najlepšia Rozprávka všetkých čias, najlepšia Voňavka všetkých čias a tak ďalej až do Nekonečna... Ide iba o to, aký produkt, dielo, či osobnosť treba v reklamnom slogane propagovať.
Cestujúc rannou mestskou nahromadenou dopravou do otvoru pracovnej každodennosti "nechtiac" odpočul som rozhovor skupinky dôchodcov o láskavej starostlivosti pána slovenského premiéra o "ľud tejto krajiny" formou jeho občasných návštev na ministerstvách (pod názvom: Kontrolný deň rezortu).
