Som bojazlivá smelá žena Zoznam autorových rubrík: ružový a modrý svet, tretie oko - fotografie, Dvere do minulosti, psie rozprávky, politika z kuchyne, Magdine puzzle, čítala som, Súkromné, Nezaradené, Moji rodáci
Šuštia jemnými, dlhými hodvábnymi sukňami s presvitajúcimi žilkami s farbenými do modrofialova. Ich pohyb vo vánku je graciózny a elegantný. Je ich čoraz menej. Ich divé príbuzné v kratších, nariasených červených sukniach, tie sú všade, kde ich vietor zaseje. Šťastne tancujú, natriasajú sa, osoh z nich veľký nie je, ale sú krásne.
Namažme si kolená, namôjdušu sa vydáme, spomenula som si na ľudovú pesničku, keď som si večer natierala koleno liečivým sajrajtom. Táto predstava vedľajšieho účinku mazania kolien ma rozveselila.
Celý deň bolo pod mrakom. Popoludní sa trochu vyčasilo. Odkiaľsi, z pokladnice detských spomienok sa mi pred očami vynoril obraz starého otca, ako sa v letné, nedeľné popoludnie chystal na sviatočnú prechádzku. Najprv sa oholil britvou do hladka. Potom si obliekol bielu naškrobenú košeľu, vestu, na hlavu si dal ošúchaný čierny klobúk a vybral sa do polí, na lúky. A keď sa dlho nevracal, stará mama povedala, určite zadriemal v sene. Ani do kostola, ani do krčmy nechodil.
V detstve ma očaril zlatý zub pani H., našej susedy. Nemohla som sa neho vynadívať. Vždy sa zaligotal, keď otvorila ústa pri rozhovore s mojou mamou, alebo keď sa zasmiala. Zub "hádzal" malé zlaté hviezdičky. Nádhera. Ten musel stáť peňazí, to si hocikto nemôže dovoliť, povedala mama. No, na krankasu jej určite neurobili, tú korunku krásy, zasmiala sa mama. Všimla som si, že jej chýba naboku jeden zub.
Ukryté v dreve a v sedmokráskach. Srdce stromu. Hodiny ukazujú približne 20 rokov a trištvrte na štyri. Žena je staršia a preto je ukrytá v tieni sedmokrások - krások:)
Nemýľ ma, tvojimi názormi, povedala som môjmu mužovi, mám vlastné! Dospela som k nim, ani neviem ako. Možno som sa taká už narodila. Taká múdra?! Nó jasnéé, aby si mi nevrátil, uškrnula som sa na Petra. Ja nehovorím, že som neomylná. Nerada sa učím, v určitých veciach som nepoučiteľná a tvrdohlavá. A vieš prečo?! Lebo nepovažujem za potrebné všetkému rozumieť, pre mňa je najdôležitejšie rozumieť sama sebe. Nenechám sa pomýliť, dokonca, ani dobrými knihami:)
Povedať, že nemám rada jar, by bolo skoro rúhanie a okrem toho, nie je to pravda, aj keď určité výhrady voči jari mám. Jar ma znervózňuje a vždy to bolo tak. Zvláštne očakávanie, nepokoj prestane, keď zakvitnú čerešne. Čakám najmä na jednu divošku v lese. Minulý rok nemala dobrý, ale tento rok som ju bola pozrieť a rozkvitla .
Prelínanie. Voda, zem, obloha. Biela, modrá, hnedá, zelená. Hore-dole. Prelínanie. Voda, zem, obloha. Biela, modrá, hnedá, zelená. Hore-dole. Prelínanie. Voda, zem, obloha. Biela, modrá, hnedá, zelená. Hore-dole.
Aby sme mohli privítať Vesnu - Jar, musí jej zima uvoľniť miesto. Staroslovenská bohyňa Morena, na Liptove Marmuriena symbolizovala zimu, smrť, chlad. Podpálime ju, hodíme z mosta do Váhu, nech si pláva preč, jej vláda skončila. Vitaj jar:)
Prosím vás, kde je tu nejaké nákupné centrum, oslovil ma na námestí mladý muž, s veľkou taškou cez rameno. Môže byť Tesco, pýtam sa? Výýborne! Niečo vám prezradím, tajomne mi naznačil a pridal široký pomajbovský úsmev. V najbližšej dobe tam otvárame novú francúzsku predajňu s originálnymi francúzskymi parfémami, ešte ich nikde nekúpite!
Pes je pes, nie hračka. Netreba s ním zachádzať ako s človekom, ale ako so živou bytosťou so svojimi potrebami. Rešpektovať jeho povahové vlastnosti, neraz pripomínajúce ľudské. Dobre si rozmyslieť na čo potrebujeme psa a či ho vôbec potrebujeme, či nie je pre nás len náhradou za niečo, čo si myslíme, že nám chýba. Niekto potrebuje psa, aby sa mu zvýšilo sebavedomie, alebo ako módny doplnok. Ale je pravda, že vzájomná spoločnosť nás môže obohatiť, lebo sme tvory spoločenské:)
Naozaj chceš ísť na film Habermanov mlyn, opýtal sa ma môj muž. To nie je film po ktorom večer pokojne zaspíš. Viem, ale myslím, že by som mala ísť. Prirovnala by som to k pocitu, prečo musím niekomu vzdialenému ísť dať posledné zbohom. Dobre viem, že ma to bude bolieť, žiadne vysvetlenie sa nedozviem, ani prečo sa to stalo, a ani čas sa nedá vrátiť späť, jedine, že by som sa poučila z cudzieho osudu.
Kedysi, žena bez rukavičiek, bola ako „nedoobliekaná". Nebola to výsada len určitej spoločenskej vrstvy. Mestské ženy nosili rukavičky a klobúky a ženy na dediny, ak nenosili všelijaké čepčeky ku kroju /neraz drahšie ako klobúky/, tak v lete nosili ľahké, svetlé kartúnové šatky a v zime „štofky". Nemám rada slovo slúžka, ale aj slúžky nosili rukavičky a klobúky, bola to pekná móda. Viem to podľa fotografie mojej mamy.
Nahla som sa nad zábradlie dreveného mostíka a pozerala na priezračne čistú, horskú rieku. Tá ľadová voda vrie, napadlo ma. Čím dlhšie som sa na ňu pozerala, tým mi bolo horúcejšie. Ponorila som sa do jej prúdu očami, ako do vlastného vnútra. Bolo absolútne ticho. Nepočula som ani hukot vody, ani svoj zrýchlený dych. Na okamih sa mi zdalo, že voda stojí a ja sa rútim dole dolinou. Možno sme sa na chvíľu vymenili.
Ešte pred pár rokmi, človek ovládajúci anglický jazyk a majiteľ kostýmu, prípadne obleku, tak sa mohol okamžite a rovno stať aj managerom, tak sa to cenilo:) Dnes to už nestačí, lebo na Slovensku skoro každý vie po anglicky. Od malých detí, cez barmanku až po ministra. Iba ja, len tak, habkám. Pravdaže sa slovník a znalosti líšia úrovňou, primeranou spoločenskému postaveniu, alebo aspoň by sa mal:)
Vaše meno a priezvisko, prosím. Ako sa voláte? Ani neviem koľkokrát sa ma to za život už niekto opýtal. Od detskej láskavej otázky, až po úradnú strohosť. Dokonca raz na mňa aj nakričali identifikujte sa! Zábavné na tom je, že si takú dôležitú vec, čo nás sprevádza celý život, nemôžeme sami vybrať.
Zachcelo sa mi vyjsť, len tak, do slnečného nedeľného popoludnia, nenáhliť sa, nič nehľadať, ani obliekať sa mi veľmi nechcelo. Natiahla som si kožuštek pamätajúci starú mamu a vyšla za kokavské humná.
Neviem prečo niektorí ľudia chodia do prírody, hundrala som si pri pohľade na zaparkované autá až tesne pred ústim Mlynickej doliny, pod lyžiarskou sedačkou na Solisko. Mohli ostať na parkovisku ako väčšina a vyviesť sa Skibusom, k tomu grátis. Kdeže! To sú také typy, čo chodia aj do divadla zbytočne:) Nevedia sa správať ani v divadle, ani v prírode. Sú to obyčajní barbari aj keď sa vedia skvele obliecť na každú príležitosť.
Ľudia, ale tu máte prekúrenô, čo to toľko kúrite?! Ujček Ado si rozopol doma pletenú vestu z ovčej vlny. Mimochodom krásna práca. Pod ňou mal sveter, pulóver a pod tým flanelku. Domáci povedali, že prikúrili kvôli hosťom, kvôli nám, lebo sme sa presťahovali z teplejšieho kraja a k tomu z bytovky. A v bytovke je teplejšie, tam kúria ináč. Jáj, pravdaže kúria ináč, lebo si nič nevážia a všetko im je samozrejmé, aj teplo, aj voda a potom nemajú z toho ani radosti. Čože je to šťuknúť vypínačom za radosť.
Upodozrievam samu seba, že ak konám dobro, tak aj kvôli sebe. Áno, áno. Síce nie zo zištných dôvodov, ani preto, aby som sa niekomu zapáčila, alebo z povinnosti. Jednoducho, cítim to ako vlastnú potrebu k svojej spokojnosti, vyrovnanosti, k svojmu dobru. Uznávam, že moje dobro môže byť občas pre niekoho neznesiteľné:)
