„Divadelné frašky, vojna, rozochvenie, otupenosť a otrocké zmýšľanie deň po dni stierajú z tvojej duše posvätné zásady, ak sa nimi tvoja myseľ zaoberá bez uváženia, alebo ich nechá vkĺznuť dnu."
MARKUS AURELIUS, MYŠLIENKY K SEBE, 10.9
Každý týždeň ma prekvapí, že tieto staré texty od klasikov stoicizmu platia aj dnes. Často sa zamýšľam, akú máme limitovanú predstavu o ľuďoch a ich životoch v minulosti. Myslíme si, že sme iní a máme úplne iné výzvy. Ale podstata ostáva. Buď našu myseľ používame, alebo nie. Aj o tom sú tieto moje týždenné články. Robme to, robme to cielene a často. Napríklad každú stredu. Zamýšľajme sa, aj napríklad nad tým, čo si pustíme dnu!
Dezinformácie a klamstvo boli a sú stále tu. Vieme o každej tragédii, kdekoľvek a ihneď. Svet sa zdá byť malý a rýchlosť obrovská.
Ale ja chcem iba kľudne žiť a vychovávať svoje deti. Stretávať sa s priateľmi, vypestovať si pár kúskov zeleniny a ovocia na záhrade, zrelaxovať pri kosení trávy a sem tam vycestovať do zahraničia, za kultúrou, športom alebo si len tak pred alebo po šlofíku prečítať knihu.
Verte, či nie, takto podobne to má väčšina ľudí na svete. Dnes, aj v minulosti. Proste chcú v pokoji žiť.
Teraz si predstavujem dva scenáre. Niekto si hneď predstaví niekoho reálneho a zašomre si, "..tento určite v kľude žiť nechce, chce sa hádať, bojovať, azda z nudy pokúšať!" Alebo iný dodá, "...ale teraz sme po kovide, svet v chaose, Rus sa chce opäť zapísať neslávne do dejín, Trump, sociálne médiá, čierno-biely svet, ej aj, rýchla doba a stále zrýchľujeme..."
Vždy pôjde o to isté. Učme sa povedať nie bez pocitu viny. Porozmýšľajme, či si to , alebo toho, pustíme do svojej hlavy? Alebo budeme v pokoji žiť a pravidelne premýšľať ako môžeme pomôcť k lepšiemu svetu?
Ako filtrujete pretlak informácií vy? Aký máte kľúč?
