Sobota. Futbal číslo jedna. “Si normálny?” Kričí vlastnému hráčovi tréner. Pre istotu niekoľkokrát. “Čo ho stále obchytkáva, čo je teplý?” Zaznie pre zmenu od druhého trénera domáceho tímu, v tomto prípade to je mierené na hráča súpera. Slovná výmena medzi trénermi oboch mužstiev nasleduje o malú chvíľu, pred hráčmi a tribúnou. Nasleduje tribúna. Roztržka medzi rodičmi skončila po vzájomnom osočovaní s írečitými nadávkami iba tesne pred bitkou. Ľudia sa ihneď rozdelili na dva tábory, iba s mojím otcom dôchodcom sme čakali, kedy sa bude opäť hrať futbal. Prvá liga pätnásťročných, to najlepšie čo v tejto kategórii na Slovensku máme. Rodičov a trénerov už poznám, máme za sebou niekoľko turnajov, neprekvapuje ma to. Ja som si ale všimol, že tí chlapci na ihrisku sa nesústredili na svoj výkon, na výhru. Zákerne tvrdé a zbytočné fauly, brnkanie na nervy, odkopávanie lopty, iba tak, nadávky, nervozita, agresivita. Nešportové a smutné. Deti už nasiakli atmosférou okolia, vravím si.
Pamätám si vypäté zápasy. Sám som hrával futbal (30 rokov dozadu) a mám v pamäti vyostrené zápasy, ligu, turnaje, aj cholerických rodičov. Teraz akoby už šport nebol šport, o emóciách, víťazstvách a prehrách. Je potrebné toho druhého zhodiť, osočiť a vysmiať. Alebo rovno zmlátiť. Kde sa stratil rešpekt a úcta? Čo sa to s nami deje? Nechodia tréneri na školenia a nerobia skúšky? Takto komunikovať?
Bežím na druhý zápas. Druhý syn. U17. Nižšia liga. Oravci a my, zástupcovia terchovskej doliny. Stihol som druhý polčas. Badám podobný priebeh. Ani sa mi to nechce veriť. Nervozita všade - hráči – lavičky – tribúna - rozhodcovia. Všetci medzi sebou, niekedy malé koalície, niekedy samostatne. Osočovanie, nadávky, stres a agresivita. S otcom (už asi tušíte, že tiež hrával futbal, 60 rokov dozadu) krútime hlavami, či sa nám to sníva? Chceli sme si iba užiť šport a dostali sme sklamanie a depresiu. Nehovorím o tom, že v hľadisku boli hráči U19, ktorí už svoj zápas odohrali. Až som ich musel upozorniť, že ich slovník ma naozaj vyrušuje. Hlavne, keď ich pozornosť sústredili na pani rozhodkyňu, ženu. Vravím si, už ani chlapci z Oravy nectia ženu a nemajú problém, ale potom som sa viac započúval a on im tón udával starší pán, asi otec, člen realizačného tímu, neviem, ale on bol vlastne ten líder, udávač tónu. Samozrejme, že sa chcel hneď biť. Veď ako inak sa brániť v dnešnej dobe? Hráči iba opakovali. Tie deti sú iba dôsledok.
Tretí syn. Áno, sme očividne futbalová rodina. Našťastie ešte iba začína, kategória U7, dnes nemali zápas, bol iba na konci zápasu číslo dva. S loptou si prišiel zakopať. Obávam sa, že tam počul a videl všetko, čo by ešte nemal. Nozaj sa zamýšľam, či vyššia liga a špičkové tímy, alebo dedinský fucik, je to jedno. Úroveň rapídne upadá. Z môjho pohľadu, už sme hlboko pod dnom.
Večer je hokej na majstrovstvách. Hráme s Kanadou. Možno je za tým všetkým nervozita zo zápasu? Dostaneme 10? Dáme aspoň jeden gól? Zľutuje sa Crosby? Hľadám výhovorky a analyzujem deň. Za stavu 7:0 pre Kanadu sa mi myšlienky vracajú k tomu, čo som zažil. Frustrácia ma neopúšťa, naopak, blíži sa nedeľa. Slovák by chcel kľud, aspoň v nedeľu. Lenže už aj na nedeľnej svätej omši sa stane, že pán farár použije tvrdý a pre mňa nepochopiteľný jazyk bez lásky a milosrdenstva. Poobede, či chcem, či nie, mi určite vyskočia nové témy, ktoré náš premiér nastolil a kým sa všetci zamyslia, či to myslel vážne, alebo čo to je, on už uráža, pľuje a bojuje na ďalšom fronte. Stále s niekým a stále dookola. A funguje to. Je to určite tak, ryba smrdí od hlavy.
Rád by som napísal, že moja sobota bola iba “zlý deň“, ale všetci cítime, že to tak nie je. Neveríme na Slovensku nikomu. Ani sebe. A neznášame všetkých. Úplne všetkých. Ak sme v neštandardnej situácii, ihneď sa rozdelíme do skupín a bojujeme čo to dá. Najhlasnejší a najvulgárnejší v prvom rade. Ostatní pozeráme, analyzujeme. Deti sa infikujú a radikalizujú. Po tejto sobote mám pocit, že s tým musíme naozaj niečo urobiť. Inak to dopadne zle. Bojím sa, že kým to pochopíme, bude neskoro.
