človek, ktorý si dokáže priznať svoj omyl. občas znechutený, ale inak vcelku spokojný Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Do jedného roka som sa zmestil do baseballovej čiapky. Nebol som ťažký – mal som pár deka, všade čierne chlpy a zvedavú psiu dušu. Dovoľte mi teda, aby som sa predstavil: Volám sa Bubi. Môj pán mi dal aj priezvisko: von Ratensdor
Začiatkom tohto roka som dostal mailovú správu s názvom Gorila a maďarská Gorila, týkajúca sa aj maďarských nielen politických činiteľov, pôsobiacich na Slovensku. Obidve som vydržal čítať necelú štvrť hodinu a potom sa u mňa z jej obsahu dostavili bolesti brucha, sprevádzané kŕčami... To bolo začiatkom roka. Dnes, sledujúc, aj keď len okrajovo, čo sa okolo tohto(vraj) výtvoru našej tajnej sluižby dialo či deje, som len sucho skonštatoval, že na najvyšších miestach v tomto štáte sa nehorázne kradne. Ovšem za predpokladu, že je tento spis, či presnejšie jeho obsah čo i len zo 40% pravdivý. Ako občan tohto štátu o tom nemám dôvod zatiaľ pochybovať...Výborný marketingový ťah (priam medvediu službu) knihe Toma Nickholsona s príznačným názvom Gorila, urobil súd s predbežným opatrením na zákaz jej vydania. Prebudil moju zvedavosť a chuť si knihu prečítať. Až som si ju na jej prezentácii v kníhkupectve Panta Rhei kúpil.
Uvedená kniha by sa smelo mohla zaradiť medzi historické thrillery. Bolo by to ale len pod podmienkou, že by bol jej dej vymyslený. Kniha Stanislava Motla: Kam zmizel zlatý poklad republiky vychádza zo skutočných faktov o zlate, presnejšie o zlatom poklade už bývalého Československa….
Beriem ako malé prekliatie fakt, že si pamätám minulý režim. Inak sa nedá nazvať pocit, ktorý mám po prečítaní článkov – štatistík, podľa ktorých mladí, mladší ako tridsať rokov, hodnotia minulé časy negatívne, ako časy neslobody.
Leto a začiatok dovoleniek je akýmsi magickým obdobím, kedy rôzne menšinové spolky a „občianske“združenia vystupujú zo svojimi kvázi aktivitami za dosiahnutie niečoho, čo (vraj) bolí a ťaží na srdci našu maďarskú menšinu.. Do povedomia sa pred pár rokmi práve v letných mesiacoch dostal komárňanský podnikateľ J.Bósza, ktorý vyrukoval s „ideou“ práva „južanského“ národa na sebaurčenie (rozumej autonómiu). A tento rok začalo „vystrkovať rožky“ Združenie Vox Samariae – Somorja hangja za skutočnú dvojjazyčnosť v Šamoríne . Koncom júna 2011 sa pridali aj poslanci mestského parlamentu v Dunajskej Strede, ktorí prijali na svojom rokovaní uznesenie vyzývajúce na uplatnenie zásad dvojjazyčnosti. Samozrejme, že uznesenie prijali jednomyseľne...
Dva týždne uplynulo od chvíle, keď som sa dozvedel, že si odišiel. Bez ostychu sa priznám, že mi tvár zaliali najprv dve slzy, ktoré sa neskôr zmenili na niekoľkohodinový srdcervúci plač. Paradoxne, sám som tomu neveril, ale na um prichádzali fragmenty z detstva, v ktorých si hral hlavnú úlohu práve ty. Je ich málo, ale predsa len nejaké sú.
Na Slovensku sa nám posledných pár rokov udomácnila športová disciplína. Aká ? Beh na dlhé trate. S dovetkom: pri hľadaní práce. Tí, ktorí to zažili, vedia, o čom je reč. Pre tých (ne)znalých: Pokiaľ NÁHODOU prácu máte, mal by sa pracovný pomer riadiť Zákonníkom práce. To je taká smiešna kniha, ktorá v hŕbe paragrafov hovorí, aký by mal byť stav, aby to medzi zamestnávateľom a zamestnancom klapalo, alebo aspoň vzbudzovalo pocit, že to klape...
Mám čoraz silnejší pocit, že Slovensko sa stáva akousi (ab)normálnou krajinou. Prečo? Zbytočná hystéria okolo zákona o štátnom jazyku. Načo ochraňovať štátny jazyk? Veď nám bude onedlho nanič. Ja úplne zbytočné ním rozprávať.
Sú medzi nami, tvoria neoddeliteľnú súčasť dnešného života. Hovorí sa, že sú aj akýmsi barometrom vyspelosti krajiny. Rôzne kategórie: mladší, starší, aj invalidi. Najmä do hlavného mesta – Bratislavy, prichádzajú za vidinou lepšej existencie.
Som rodák z Dunajskej Stredy. V tomto meste som prežil väčšinu života, svoje lásky, krásky, ale aj prvé ťažkosti, ktoré život prináša. Sledoval som spoločenské zmeny a aj ľudí, z ktorých niektorí sa dokázali až priveľmi rýchlo prispôsobiť novým pomerom po roku 1989. Sledujem aj vývoj v Dunajskej Strede.
Priznám sa, že by to bolo fajn, keby? Pokiaľ by pri takýchto snahách nešlo skoro vždy o krk. Keď som pred časom písal na blogu krátky článok o nigérijských listoch, ktoré sa ani sopeľ ťahajú už od polovice 90-tych rokov minulého storočia a sľubujú pre smrteľníka šialené prachy, ktoré mohol dostať v podstate za nič. Čiže, inak povedané: skoro zadarmo a bez vážnejšieho pohnutia prsta. Stačilo len tak málo, ako poslať svoje osobné údaje, či, ak ste sa rozhodli do Nigérie, či podobnej destinácie v Afrike vycestovať, mohli ste pri veľkom šťastí skončiť s poriadnym výpraskom a o pár tisíc(ešte korún) ľahší. Tentokrát idú na to títo černoškovia rafinovanejšie.
V malom Komárstane to komáre vzali hopom: najmä tie víťazné... Červené komáre sa museli stiahnuť s dobrými zásobami krvi.
Príhody, ktoré zažívajú uchádzači o prácu sú niekedy ako detektívky. Uchádzači - absolventi majú jednu výhodu: neskúsenosť. Samozrejme, česť výnimkám. Tí, skúsenosťou „nepobozkaní,“ píšu odpovede na ponuky zamestnania ako o dušu, chodia z pohovoru na pohovor. Na niektorých im rovno povedia, čo od nich očakávajú. Na niektorých zase 45 minút doslova ťahajú z človeka jeho predstavy. Holt, skúsenosť...
A opäť sa nám rozmnožili – pľuhy. Malé živočíchy, ani ich poriadne nevidno, ale dokážu krásne znepríjemniť život. Ujúkajú pri uchu, ba dokonca mám dojem, akoby som v niektorých okamihoch cítil závan ich krídiel. Komár(Culex pipiens) už píska nedočkavosťou, aby sa s vami mohol zahrať, pristáť na niektorej časti tela a s pôžitkom sa zabodnúť do niektorej jeho časti a cicať…
"Šesťdesiate roky boli lepšie ako päťdesiate a lepšie ako sedemdesiate - to je moja charakteristika 60. rokov,“ týmto výrokom Milana Lasicu by sme najlepšie uviedli knihu Juraja Šeba, Zlaté 60. roky. Pri literárnom návrate o vyše 40 rokov späť, nás knižka doslova vtiahne svojim obsahom do starej, v mnohých oblastiach, v porovnaní s dneškom, originálnejšej Bratislavy.
Naše menšiny ( a je ich na Slovensku požehnane) majú veľmi ťažký život. Tí zlí Slováci im upierajú základné práva, akým je hovoriť a na úradoch komunikovať v ich materinskom jazyku, nemajú žiadnu tlač či školstvo...
A pozvoľna sa nám zvolebnieva. Okrem nejakých otáznych pár miliónov € a pochybností, či je modrá naozaj dobrá, tu máme aj jednu už rokmi preverenú a najmä pred voľbami dosť účinnú tému: marihuanu. Čo s ňou? Dekriminalizovať či nie?
V auguste 2009 som v článku: Pár riadkov (nielen) o Pentagone, priniesol príbeh Petra a jeho priateľky Vierky, ktorí majú to (ne)šťastie, že bývajú v jednom z „najprominentnejších“ obytných (zatiaľ a s privretými očami) domov v Bratislave. Skúsite hádať? Ide o „Pentagon.“ Už pár rokov miesto lásky a súdržnosti narkomanov, prostitútok či nejakých-tých drogových dílerov.
Priznám sa, že ma s približujúcim sa okrúhlym výročím novembrových udalostí z roku 1989 začala chytať nostalgia za fantastickou atmosférou tých dní, ktoré som vtedy prežíval. Viem, možno si niekto povie, že som sa pár vetami vyjadril o novembri 1989 kriticky, že čo tá zmena názoru?
Beriem ako malé prekliatie fakt, že si pamätám minulý režim. Inak sa nedá nazvať pocit, ktorý mám po prečítaní článkov – štatistík, podľa ktorých mladí, mladší ako tridať rokov, hodnotia minulé časy negatívne, ako časy neslobody.
