Marie Stracenská
... ty si voňavá!
„Maminka, ty si voňavá." „Dnes ti to, maminka, veľmi pristane. Jéj." „Maminka, ,aká si pekná."
Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené

„Maminka, ty si voňavá." „Dnes ti to, maminka, veľmi pristane. Jéj." „Maminka, ,aká si pekná."

„Maminka! Oni ju zachránili! Princeznú zachránili, Fantázia nezmizne!" Matúškovi žiarili oči ako málokedy. Kričal od vzrušenia a od radosti. Práve sa skončil Nekonečný príbeh, a ako vieme my veľkí, skončil sa dobre. Je úžasné, ako to malý prežíva, pomyslela som si. Aký nedotknutý ešte je, zdieľala som radosť s ním.

Bude u nás v meste cirkus! No super. Cirkusy fakt nemusím. Ale tentoraz asi budem musieť. Lebo nielenže u nás bude cirkus. On už vlastne je.

„Maminka, a my sme boli u teba v brušku!" Fúha, hneď medzi dverami? Takto skraja? Hlava ešte na polovicu pri telefonáte, ktorý som pred minútou skončila, a hneď takýto detský útok - večer, uťahaná, nepripravená?

Nie je nič krajšie, ako spiace dieťa. A nie je nič žalostnejšie, ako zúfalý výkrik uprostred noci: „Maminka!“

Po prvý raz som mierne spozornela, keď mi Julka povedala, že pri poludňajšom prezliekaní sa v škôlke do pyžamka, si nechávajú gaťky. Doma nás rodičia učili, že bielizeň si pod pyžamo dávať netreba, naopak, nech človeka nič netlačí. Tak rovnako vediem svoje deti. Učiteľky to asi vidia inak, na prezliekanie tam majú nie dvoch, ale dvadsiatich šarvancov, nech si robia po svojom, pomyslela som si. A hoci som sa trochu začudovala, len som to vtedy prešla a ďalej neriešila.

Poznáte tú strašnú bolesť, keď idete v noci k dieťaťu, ktoré narieka zo sna a stúpite na kocku z lega? Och! Prípadne sa pošmyknete na veľkej sklenenej guľke? Nestáva sa nám to tak často, lebo sa večer pred spaním snažíme odpratať aspoň prístupové cesty - ale občas sa pritrafí. Au! Pekelné situácie. Nehrešiť! Nekričať! Ticho ostať! Kua, kuka, kua, kua - opakujem si vzdychajúc v duchu.

Na deťoch vidím, aký je náš jazyk preukrutne komplikovaný. Deti totiž rozmýšľajú - a rozprávajú - pocitovo. A logicky. Skloňovanie sa ešte len učia. A počúvať ich je rozkošné.