Všetci vravia, že som večný optimista. Asi som ten najlepší klaun na svete. Snažím sa nebáť sa. Zoznam autorových rubrík: Domáca politika, Spoločnosť, Z môjho života, Zahraničná politika, Škola, Osobnosti, zaujímavosti, Šport, Hudba, Nezaradené
KDH, KDH, KDH, na slovenskej politickej scéne je to v súčasnosti téma číslo jeden. Sú z nich zradcovia, zúfalci alebo snáď nerozumní politici? Nech je už pravda kdekoľvek, opozičné strany robia jednu chybu za druhou. S čertom sa jednoducho nedá spájať, dokonca ani pre dobrú vec...
Včera sme po dlhom čase v domácnosti zasadli pre televízor a tešili sme sa, že si vychutnáme skvelý, otvorený zápas. Nie je nč krajšie, ako sledovať dva tímy, ktoré sa predbiehajú vo vytváraní šancí a bavia futbalom celý svet. Samozrejme, nie vždy je tomu tak. Sú tímy, ktoré dokážu odbaviť "one-man show", pretože na to majú kvalitu. Aj včerajší zápas Arsenalu s bavorským mohykánom sa rysoval na krásny duel. A ním aj bol, až kým neprišlo k červenej karte pre brankára...
Premietanie dlhočakávaného dokumentu sa práve skončilo a plným kinom sa nesmelo ozýva tleskot niekoľkých rúk. Postupne sa k nim pridávajú viaceré, ale aj tak panuje čudesné zvukové prítmie. Málokto okamžite rozoberá vzhliadnutý dokument, takmer každý je ticho a kráča zamyslený k vysvieteným dverám. Áno, odkaz filmu je silný a silno sa dotýka srdca človeka...
"Salve, Don Bosco Santo", ozývalo sa včera v kostole. Krásne sa predviedli naši mladí muži, s narýchlo nacvičeným zborovým vystúpením. Ako ten čas letí, už to bude takmer rok, čo relikvie tohto svätca zavítali aj k nám do farnosti. Jeho duch však žije večne a včera som to mohol vidieť aj na poomšovej farskej oslave. Niet nič krajšieho, ako vidieť zástupy ľudí, všetkých vekových kategórií, rozprávať sa s úsmevom na tvári...
Prezidentská kampaň frčí na plné obrátky. Nič na tom nemení ani fakt, že oficiálne by ešte nemala. Kandidáti vystavujú bilboardy, plnia rozhovormi médiá a tí (ten) trúfalejší natáčajú intímno-nostalgické videá plné chvastania a trápností. A keď sa tak spýtame, že aký by mal byť náš ideálny prezident, akosi nám neprichádzajú žiadne nápady. Niet sa čo čudovať, pri pohľade na našich prvých troch prezidentov, teda najmä na posledného z nich, je skôr ľahšie povedať, aký by prezident určite byť nemal. Kandidátov je v týchto voľbách ako maku, spľňa niektorí z nich morálne a osobnostné kritériá na túto fuknciu?
Neviem, či patríte medzi tých, ktorí na konci starého roka zvyknú bilancovať. Našťastejšie pritom ide o peniaze. Ako si raz pamätám, keď mi jeden z kamarátov vinšoval, aby sme aj v nasledujúcom roku zarobili aspoň toľko, koľko v tom starom. Skutočnosť, že veľkú časť roka strávil šúpaním zemiakov v jednej anglickej reštaurácii, odtrhnutý od všetkých svojich kamarátov na Slovensku, bol už vedľajší. Ale nie o tom som chcel. Sú medzi nami aj ľudia, ktorí bilancujú svoje vnútro, hodnotia rok z pohľadu samých seba. Sú to ľudia, ktorí našli svoju identitu, prinajmenšom sa ju snažia nájsť. Majú môj veľký obdiv...
"Nech sú požehnaní tí, ktorí chápu, že moje moje nohy už nevládzu chodiť. Nech sú požehnaní tí, ktorí majú pochopenie, že zle počujem, a ktorí sa usilujú hovoriť nahlas a zrozumiteľne. Nech sú požehnaní tí, ktorí vedia, že moje oči už veľa nevidia..." A z jej očí, ktoré už takmer nevidia, vytryskli malé slzy a na tvári sa zjavil úsmev dojatia... Bolo to požehnanie starého človeka...
Vianočný čas v domove dôchodcov vie byť veľmi zaujímavý. Na chodbe stromčeky a ozdoby, v izbičkách obyvateľov často adventný veniec a v jeho strede fotky blízkych alebo zosnulých. Spomienky sa vynárajú, najmä teda tým, ktorí nemajú to šťastie stráviť aspoň "Sviatky pokoja" v kruhu svojej rodiny. A preto sa ako zlý had zakráda samota a pocity menejcennosti. Nik z týchto starých a chorých však nie je zbytočným....dôkazom je aj tento vianočný verš, ktorým vás z pera jednej z obyvateliek chcú všetci pozdraviť a zaželať vám "Šťastné a požehnané Vianoce".
Vždy ma vedelo vytáčať, že už v polovičke novembra vysvecuje stromček pred Tescom a obchody sú plné vianočných vecí. Koledy v reklamách a v reproduktoroch pouličných trhov rovnako oznamovali príchod Vianoc, a opäť raz s obrovským predstihom...Ako veriaci človek, teda malo by tak tomu byť, som sa v Advente snažil niečo si predsavziať. Predsa len, je to výnimočné obdobie - očakávanie narodenia Spasiteľa. Ako to však už s predsavzatiami chodí, ľahko sa ich človek vzdá...nesprávna rutina je ťažký oriešok. A tak stojíme na prahu Vianoc a ja zisťujem, že predsa len by som našiel aspoň jeden rozdiel...
Fňuká môj pätročný synovček. Keď sa ho pýtam že prečo by nemal, odvetí stroho: "Neposlúchal som maminku a tatinka...!". Usmejem sa na neho a utešujem ho. Je to však elektruizujúce, ak si už tak malé dieťa dokáže "spytovať svedomie". Máme sa čo učiť...
Prípravy na Vianoce prebiehajú v plnom prúde. Dnes začína na adventnom vienci žiariť už aj druhá sviečka. Čas sa kráti. Preplnené parkoviská obchodných centier a supermarketov a ešte preplnenejšie samotné interiéry obchodov. Niekedy aj choas, nervozita, podráždenosť a zmiešané pocity. Aj o tom je často adventný čas... Škoda!
Včera som sa túlal nočnými ulicami Olomouca. Na lavičke sedela grupa opitých mladíkov a kričala cez ulicu na dvojicu mladých "občanov tmavšej pleti". Nie, nechcela ich pozdraviť, ale brutálne urážať. Pokrútil som smutne hlavou. Dvaja Rómovia cez ulicu sa slučne rozprávali a preto nebol dôvod na konflikt. Pred malou chvíľou som sa vrátil na milované Slovensko a zapnem správy...všetci viete na čo narážam...Je mi z toho zle - aj my tu máme ľudí bez srdca a rozumu. A k tomu ešte Ficove Hľadanie nepriateľov - to je koniec...
Rád si chodíš zabehať, navštevuješ fitnes centrum, cvičíš aerobik, zumbu, plávaš alebo sa venuješ nejakému zo športov? Ak áno, je to určite správne. Veď nie nadarmo sa vraví, že v zdravom tele zdravý duch. Ak sa však zamyslíme, neplatí táto rovnica o telesnej pohode aj naopak? Čo tak teda: so zdravým duchom je aj zdravé telo...
Minule som počul rozhovor dvoch starších panien. Rozprávali sa o mládeži a prehodnocovali aktuálne problémy. Sťažovali sa, že mladí vôbec nemajú v úcte starších. Potom poukázali napríklad na to, že vôbec ich nepozdravia. Včera som kráčal ulicou a vedľa plota stál starší pán - necelý sedemdesiatnik. Pozdravil som nahlas, počul by to aj nahluchlý. On však iba nemo stál a pozeral ako puk. Zvláštne a nestalo sa mi to poprvýkrát. Strašní sú tí starí, neodzdravia...
V škole nastal problém - nie nezvyčajná situácia. Niektoré deti sú jednoducho problémové. Nemám teraz na mysli klasickú detskú roztopašnosť. Niekedy sa jednoducho vyskytnú situácie, kedy by mal na pomoc, na spoločné hľadanie riešenia, pristúpiť rodič. Veď predsa sústavné používanie vulgarizmov, agresívne správanie, zanedbávanie primárnych povinností...to učiteľa často trápi. A tak človek čaká, čaká do neskorého poobedia, aby rodič nemusel zameškávať svoju prácu. Učiteľ čaká na pomoc a namiesto toho sa mu dostane strohej konfrontácie: "To isto nemohlo byť moje dieťa, ono takéto veci doma nerobí...neverím Vám!!!"...
Na hlavnej stránke "smečka" dnes svieti púatyvý článok - rozhovor so znásilnenou ženou. Je to odvážny rozhovor, klobúk dole. Je to taktiež príbeh smutný, pretože nech sú okolnosti akékoľvek, takýto skutok je vždy hnusným činom, ktorý treba odsúdiť. Tento článok teda mohol byť veľmi prospešným, naučil by jednak ženy byť opatrnejšími, ale aj ostatných by priviedol k skutočne hlbokému zamysleniu... Tento článok mohol byť hodnotným - úplne pre každého človeka, nebyť toho, že sa na konci prepol na úplne inú úroveň. Jeho pôvodný odkaz zaniká a v popredí už ostáva iba kritika prolajfistov - vytrhnutá z kontextu. Aj tákúto skrytú podobu má lacná manipulácia...
Potíchúčky klopem na dvere, otváram ich a vchádzam do izby. Na posteli leží prikrytá starenka. Okno má dokorán, ťažko sa jej dýcha. Veru, ťažko sa dýcha človeku, ak je skutočne sám. Starenke však razom zažiaria unavené slabučké oči. "Poďte ďalej, už na Vás čakám..."
Ak sa povie Londýn, asi každého napadne mesto módy, obrovská metropola a stelesnenie multikulturalizmu. Mňa síce napadne ako prvé niečo trošku iné - futbal - a to bol aj hlavný cieľ mojej návštevy. Aj napriek tomu som si odniesol omnoho viac a to len za úbohý víkend. Lodnýn je v istom zmysle brutalita...
Prednedávnom som cez prestávku vtrhol do jednej zo šiestackych tried. Panovala tam dusná atmosféra...v konflikte blo zapojených niekoľko chlapcov. Po krátkom ukľudňovaní sa chlapci od seba odlepili. Predmetom bitky bol papierový meč, ktorý jeden druhému roztrhal...
Milujem paródiu, satiru a najmä karikatúry. Sú to väčšinou skryté narážky na hlúposť koho toho, najmä teda politikov. Nič preto nemám proti krásnemu a niekedy aj trošku pikantnému zobrazeniu krivostí charakteru, absencii chrbtovej kosti alebo štipke zdravého rozumu. Avšak fotka Obamu s banánom a zvláštnym výrazom tváre, ktorý už aj mojej 5-ročnej neterke pripomína šimpanzíka z Lešnej určite neptarí do kategórie humoru. Jedná sa o obyčajný primitívny rasizmus. Fakt, že ho zverejnila a rozširuje poslankyňa parlamentu svetovej veľmoci tento zahanbujúci čin ešte násobí...kiež by si to mysleli všetci..
