O tom ako voňajú príbehy, ktoré sa musia len prežiť.. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Lietajme spolu.., Dýchaj, usmej sa a ži, A kde máš srdce Kika?, Osobné neosobné
Hej človek. Počula som, že nemáš pozerať stupídne relácie, ktoré vymývajú Tvoj mozog, ktorý teoreticky už ani nemáš, pretože si ich začal pozerať. Počula som, že rád konzumuješ. Všetko a všade, no veď preto Ťa volajú konzument. Rozmýšľam nad Tebou človek. A nie si to náhodou ty, ktorého všetci konzumujú?
Už som Vám spomínala, že tento rok je taký - odchodovo príchodový alebo naopak. Ľudia stoja v dlhých zástupoch a niečo im chýba. Možno i preto je toľko rozchodov v tomto roku. Možno i preto sa cítime takí stratení.. Možno len duša hľadá priestor aby sa mohla nadýchnuť.
Prišlo to jemne a nenásilne. Trvalo mi však niekoľko dní, kým som si uvedomila o čo ide. Prišla ku mne V. a mlčala. Hovorím si, asi potrebuje niekoho s kým bude môcť mlčať. A tak sedíme v obývačke so starožitným hodinami, ktoré nám nahlas oznamujú ako čas uteká, mlčíme a ona potom povie :
Za oknom opäť prší. Premýšľam nad tým, že vždy prší keď sa niečo deje. Tak ako minule, viete keď som písala o tých rozchodoch. Tak teda opäť prší, ruky mám vo vreckách keď mi Jano rozpráva o nejakej svadbe. Teda nie nejakej, ale o tej jeho !
Hovorili mi, že sa to už musí stať, že mám na to vek. A vraj aj rozum. Tak si hovorím, poďme smelo do toho s mečom a štítom. A tak som sa vstúpila do boja.
Raz som sa zobudila a povedala som si. DOSŤ! Musíš mať viac sebavedomia ! Musíš využivať svoje ženské zbrane ! No, aby som to dala na pravú mieru, vôbec som nevedela ako to mám urobiť, ale potom ma napadlo, že to je možno celé jednoduché.
Vonku pršalo. Už aj to počasie bolo depresívne. On sa ku mne naklonil, zmenil hlas a vravel : Nefunguje to. Nechápala som o čom hovorí. Potom ma napadlo, že hovorí o firme, určite krachuje alebo niečo také. V takých momentoch by sa malo povedať : TO MI JE ĽÚTO alebo niečo na povzbudenie : TO BUDE DOBRÉ po prípade TY TO ZVLÁDNEŠ ! Tak teda sedím v tom aute, hovorím mu, že to zvládne, že sa určite nájde niečo iné a on nechápavým výrazom na mňa pozerá a dodá : Nefunguje to nám dvom.
Tá žena predomnou otvorila malú krabičku. Mala dvadsať rokov, blond vlasy a "istotu", ktorá držala v pravej ruke a víťazoslávne mi ju ukazovala. - O mesiac, - vravela mi.
Máte aj vy zástupnú postavu? Alebo ste vy zástupnou postavou za niekoho iného? Že neviete ako to myslím? Tak čítajte :) Kedysi som sa dostala k jednej teórií, že v živote to tak chodí, že všetko čo okolo nás je, je len dôsledkom toho v akej rodine sme sa narodili.
Večery sú chladnejšie. Cez otvorené okná sa snaží dôjsť do vnútra našich izieb a duší, takmer jesenná nálada. Už prichádzajú dni. Záchrany a zamyslenia..
Sú veci, ktoré sa dejú a i napriek tomu, že sa o nich veľa rozpráva, tak sa neprestávajú diať. Ľudia na chvíľu vierohodne tvrdia, že TOHO NIE SÚ SCHOPNÍ, že by to NIKDY neurobili, ale čo ja viem. Myslím, že čím viac o tom hovoria, tým sa len chcú na chvíľu oklamať. Bola tu vždy, je tu neustále a bude, kým tu budeme my alebo tí ostatní, ktorí prídu po nás. NEVERA. Tento článok nie je propagáciou, tento článok je len otáznikom. Prečo sa na neveru žien pozerá ktitickejšie, ako na neveru mužov?
Spýtala som sa ho niekde medzi regálmi s jogurtmi. On, výborný športovec, ktorý si kupoval jogurt s malým obsahom tuku, sa na mňa nemo pozeral. - Neviem, niekedy mi príde z toho všetkého smutno., - neskôr vravel. - Máš skvelú prácu, priateľov, darí sa ti, v čom je problém? - No niekedy mám taký pocit, že mám všetko a pri tom i tak mi niečo chýba. Možno i preto behal, zdvíhal činky a pil proteínové nápoje, aby sa oklamal, že keď bude mať dobrý pocit fyzicky, tak bude mať dobrý pocit i v tom ostatnom. Pretože v živote to tak platí, že ak nám niečo chýba, tak si to vyvažujeme niečím iným. Čo ja viem, možno..
Stretla som malé dievčatko so svojou mamou. Na hlave malo klobúk aby mu slnko náhodou neublížilo a v ruke malú bábiku. Kráčali predomnou, niekam sa ponáhľali a dievčatko bombardovalo otázkami svoju mamu.
Bol piatok podvečer. Sedeli spolu v podniku do ktorého chodievali za posledných 10 rokov každý piatok. Stalo sa to takým rituálom. Už dávno nemali 18 rokov a ľahkosť dní vymenili za denno- denné problémy. Vedeli o sebe dosť na to, aby sa nerozprávali len o tipoch na dovolenku, ale preberali i vzťahy. Nalievali do seba víno, smiali sa a potom sa začali rozprávať o žene, ktorá nechala prednedávnom muža, (ich kamaráta), ktorý v ten podvečer mal smutné oči. Nikto z prítomných ( okrem jeho sestry ) ju nevidel, ale všetci mali na ňu svoj názor.
Máš okolo 25 - 30. Samozrejme rokov. Si v takom zvlášnom životnom období, teda aspoň tak ho nazývaš, lebo viac než inokedy začínaš premýšľať nad svojím životom. Všetci dookola hovoria o nejakej životnej ceste a tak ju logicky aj ty chceš nájsť, len nevieš ,čo to presne znamená.
Niekedy o tom ani nevieme, že prichádzajú. Len letmo zodvihnú ruku a potichu zakričia : amigo, dovidenia, čau - čau. Nikdy neviem čo tým chcú tie odchody povedať, možno aby sme si naučili VÁŽIŤ, CHÁPAŤ a NEBRAŤ ako samozrejmosť situácie, ľudí, dni.. Alebo jednoducho prichádzajú odchody, aby sa vystriedali s príchodmi.
Vravel mi, že chlapi neplačú. Pýtala som sa ho prečo a on na to, že na to sú ženy, aby plakali. Vravel mi to vtedy, keď sme sedeli v aute a rozprávali sme sa o niečom veľmi smutnom. Oči mal lesklé, ale ani jednu slzu nedal von. On plakal, ale tak, potichu, aby som tie slzy nevidela.
Pravda je, že sedím nad blogom tri dni a nenapíšem ani čiarku. Rozmýšľam nad témami o ktorých som ešte nenapísala a mám pocit, že som písala snáď o všetkom. A potom je chvíľa ako včera, keď ma napadne, že vždy sa niečo deje, vždy niečo zaniká, niečo sa nové tvorí a ja preto logicky budem vždy mať o čom písať :) Dnes o tom ako sa učíme.
Stretávam ich často. Smutné oči zakonponované do tiel s hrdými tvárami, mini sukňami, nablýskanými topánkami. Stoja pri baroch na diskotékach, v hlučných podnikoch prekrikujú svoje egá. Sú všade, naklonované, reálne existujúce hladné duše.
Osho raz hovoril príbeh o mužovi, ktorý sa dožil viac než 100 rokov. Jedného dňa, na jeho narodeniny sa ho niekto opýtal : Ako to robíte, že ste taký šťastný?A on odpovedal : Každé ráno, keď sa prebudím mám na výber - byť šťastným alebo nešťastným a ja sa rozhodnem byť šťastným.
