Ráno som sa zobudil, uvaril čaj a nalial do termosky. Prišla za mnou, pripravila jedlo a z vrecka vytiahla kokosové koláče. Ako to stále dokáže? Prekvapenia sú dôležité.
„Rum nebude?“ pozrel som sa jej do očí.
„Rys všetko vypil!“ zasmiala sa očami, ktoré sršali životom a energiou.
„Rys všetko počuje!“ zachechtal sa nezbedník.
A tak sme šli na túru.
Kráčali sme po lese, konáre praskali pod nohami a v blate sme zanechávali nové stopy. Hľadali sme si nové cestičky. Raz bol rys s nami, inokedy zmizol medzi stromami. Darmo, je to lesný živočích, potrebuje stromy. Občas nás predbehol, vyšplhal sa na strom a zaspal na konári.
„Ty si potmehúd!“ volali sme za ním, zatiaľ čo na nás dával pozor z diaľky. Veď všetko vidí - koniec koncov to má aj v mene.)
Napili sme sa čaju, zajedli si kokosové koláče a kochali sa nádherou.
Prišiel prvý kopec, zvládli sme ho bez problémov. Prišiel ďalší kopec, zvládali sme ho s úsmevom, smiali sa a doberali si jeden druhého. A držali sa za ruky.
Každá túra má svoj bod zvratu. Príde chvíľa, keď vás prepadne únava, bolia nohy alebo si triedite myšlienky kráčať sa vám už nechce. A prišiel taký hnusný kopec.
Bolo to v časti, keď človek kráča po hrebeni, nenávidí, keď je kopec dole, lebo potom príde hore, a ten bude strmší. Bol som unavený, prišla kríza. Sadol som si a nechcel ísť ďalej. Ale to, čo sa stalo s ňou, bolo neuveriteľné. Akoby zamrzla. Stála na mieste, neschopná pohybu.
Stála a pozerala sa na stromy. Skoro ani nežmurkla a ja som nevedel, čo robiť. Snažil som sa s ňou rozprávať a ona nič. Len stála a plakala. Z jej očí sa kotúľala jedna slza za druhou.
Rysovi sa to tiež nepáčilo, prišiel k nej a začal priasť. Snehom posiaty les ju ticho pozoroval, zatiaľ čo studený vietor rozkýval konáre. Ani rys s ňou nič nespravil. Niečo sa stalo. Ľudia nezačnú plakať len tak.
Rys bol znepokojený, nikto nevedel, čo ďalej.
„Keď prekonáš horu, prekonáš aj prekážku. Neboj sa, pomôžem Ti!“ ozval sa nejaký tichý hlas.
Z temnej húštiny stromov sa náhle vynorila líška.
„Neprišla som vám ublížiť,“ poznamenala úplne ticho a rys bol okamžite odzbrojený. Sedel v strehu pripravený dievčatko so zápalkami brániť.
„Bojím sa o ňu,“ povedal rys líške.
„Je súčasťou teba, bolo by divné, keby si sa o ňu nebál!“ hlesla tichým hlasom.
„Kto si?“ spýtal som sa jej, pretože zvedavosť bola väčšia ako zdvorilosť.
„Prichádzam zo Zeleného lesa. Pretože ma tvoje Dievčatko so zápalkami potrebuje,“ povedala mi a zahľadela sa do jej očí. Obe precitli.
„Neboj sa, spolu zdoláme tento kopec!“ zašepkala líška jemne.
A dievčatko so zápalkami sa postavilo na nohy a začala pomaličky kráčať. Vymenili sme si to. Teraz som mal vlhké oči ja.
Vyšli sme hore na kopec, chceli sme sa podeliť. My sme mali koláče a bábovku, líška s rysom nejaké mäso, čo ulovili. Každý jedol svoje.
„Ešte sa stále bojíš stromov?“ opýtala sa jej líška ako dôvernej priateľky.
„Nebojím sa stromov,“ potichu poznamenalo dievčatko so zápalkami a chytilo ma za ruku. Bola celá studená. A pred ňou ležali nové zápalky.
„Čo keby si si niečo priala?“ opýtal sa jej rys a šibol očami k líške.
Z líšky vyžaroval úžasný pokoj.
A Dievčatko so zápalkami zapálila zápalku a všetci sme sa usmiali.
„Mala som traumu, že to nezvládnem. Pretože v minulosti som to nezvládla. Kopec bol obrovský, nemala som vodu a všetko ma pichalo a bolelo,“ povedala a zrazu sa z dospelej ženy stalo to malé dievčatko, ktoré má strapaté vlasy a celá je od zmrzliny, lebo neodolala maškrtiť a potrebuje počuť, že je všetko v poriadku.
„Samozrejme, že to zvládneš! Máš nás!“ povedal som jej; objal ju.
„Priatelia prichádzajú a odchádzajú. A potom máš takých, ktorí ťa rešpektujú. A chápu, že aj vďaka nim si vieš zahojiť rany, ktoré vznikli, keď si sa ešte nevedela brániť,“ povedal jej rys. Pohladkala ho.
„Veru, predtým si ešte nemala rysa,“ podpichla ho líška.
Po tejto vete rys nedokázal povedať nič sarkastické. Úplne ho to prekvapilo.
A tak sme sa domov vypravili štyria. My dvaja, rys s líškou a ďalšia krabička zápaliek.
Niektoré traumy vylieči cesta po kopci, ktorú sme niekedy nezvládli. A teraz sme silnejší
PS: Líška a rys sa spriatelili. Dokonca sa párkrát vybrali na lov. Vraj preto, aby sme neumreli od hladu.
Staršie diely:
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-ii
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-iii
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-iv
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-v
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-vi
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-vii
