Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík: Malý princ, Českí herci, Súkromné, Nezaradené, knižný svet, turistický blog, Dievčatko so zápalkami, behanie
Sám neviem, čo mi mysľou prebehlo, ale včera som si pozeral youtube a vrátil sa do detstva, kto by si nepamätal na staré dobré rozprávky? Jednou z nich je aj maďarská rozprávka s prvkami „scifi“. Hrdinovia ako sused Záviš, pes Cvoky, mačka Mafia, Aladár, Kristína, rodičia a samozrejme legendárny Pišta Hufnágel.
Minule som si povedal, že by som mohol rozmýšľať nad bakalárskou prácou. Pozeral som si preto Správu „Společnosti bratří Čapků a čítal si články. Narazil som na článok, s ktorým som sa stotožnil a preto trochu o tom filozofujme.
Celý život sa učíme a sme čímsi poznačení, najčastejšie ľuďmi. Rodičia, priatelia, učitelia, ale aj knihy. S knihami súvisia spisovatelia a človek, o ktorom píšem dnešný článok ma poznačil. Jeden z jeho výrokov sa stal mojim celoživotným mottom. „Predstavte si to ticho, keby ľudia hovorili len to, čo: vedia.“
„To nám Pánbu nemůže mít za zlý, když takový bestie… pobijeme!”(Drda, 1982, s.41-42) „Čerstvý plakát na nároží ho přibil k dlažbě. Přelétl očima s pocity chladu v kostech oznámení o vyhlazení jakési vesničky, jejíž jméno nikdy neslyšel.“(Otčenášek,1976, s.110) Do tretice pridám ešte jeden citát z Nemej barikády a Drdovej poviedky „Nenávist“. „Patnáct! Copak je to patnáct! Za Heydricha mi zastřelili chlapce... patnácttisíc by bylo málo.“(Drda, 1982) Keď som už spomenul Heydricha, dám ešte jeden výrok, výrok, ktorý mrazí. Citát známy kolegom Vyšším princípom. „Z hlediska vyššího princípu mravního ... vám mohu říci jenom jedno: vražda na tyranu není zločinem.“(Drda, 1982, s. 32) Pred 66.timi rokmi sa v Prahe stal atentát na Heydricha a ja píšem dnešný článok o knihe, ktorá s Heydrichom súvisí a kúpil som si ju na Václavskom náměstí, „Dva proti říši.“
Túlal som sa knižnicou a hľadal nejakú sekundárnu literatúru pre jednu blogerku. Našiel som pre ňu článok o G. Orwellovi v časopise Romboid, ktorý vyšiel v roku 1998, v čísle 8. Túlal som sa aj staršími číslami a našiel zaujímavý článok. Článok o tom, ako Štefan Žáry „zmeškal rýchlik.“
Tatry majú neuveriteľné čaro a v 20.rokoch minulého storočia mali ešte väčšie. Človek sa dostal niekde, kde teraz ísť nemôže. Mnoho ľudí chodilo do Tatier na prázdniny a milovali vôňu čistého vzduchu. Medzi nimi aj človek, ktorého pozná celý svet. Zapísal sa do literatúry ako humanista, ktorý sa snažil bojovať proti zlu. Ja osobne ho vnímam ako svojho duchovného otca. Karel Čapek miloval Tatry a minule som našiel útlu knižočku s jeho tatranskou korešpondenciou.
Pred Vianocami som navštívil knižnicu. Tajomné dvere sa otvorili a ja som si vzal niečo, čo som si obľúbil a do srdca mi vstúpili noví priatelia. Spríjemnil som si Vianoce, zoznámil so starým Londýnom a zblížil sa s duchmi.
Keď som sa vrátil z Poľska, hľadal som si nejaké knihy o ľudských osudoch, ktoré súviseli s koncentračnými tábormi. Medzi mnohými som si hľadal knihu s názvom, I escaped from Auschwitz. Konečne som ju objavil, trvalo mi to viac ako 2 roky.
Ak sa povie vojna a Jaroslav Hašek, pomaly každý sa zasmeje a spomenie si na jeho antimilitaristický román o dobrom vojakovi Švejkovi, ktorý je všetko len nie dobrým vojakom. Vybehlo mi v mysli pár výrokov, s ktorými žijem odkedy som si Haškov román prečítal a smial som sa, až ma brucho bolelo. Prvú svetovú vojnu zosmiešnil Hašek, kde kritizoval vojnu, cirkev, dôstojníkov a kadečo iné. Čo však druhá svetová vojna? Našiel sa niekto, kto počas protektorátu napísal niečo podobné Josefovi Švejkovi, prípadne pokračovanie?
Za krátky čas máme Vianoce. V každej domácnosti bude rozvoniavať vôňa koláčov, vôňa rodinného krbu, čaro sviečok. Deti už píšu darčeky Ježiškovi a ja im chcem dať jeden námet. Knižný darček nielen pre deti.
Na českej tisícke je zobrazený František Palacký. Človek, ktorý zasvätil dušu histórii, dodnes sú po ňom pomenované ulice, ba aj námestia. Minule som sa prehrabával v povestiach a našiel som čosi o ňom. Koľké to šťastie, že sa v osudnú noc pobral k múdremu Bakošovi a nie do hostinca ako mal v pláne.
Bratislava má veľmi zaujímavú históriu, prekrásny erb, na ktorom je vyobrazený bratislavský hrad. Na hrade som bol pred dvoma rokmi a pohľad z hradu bol akýsi tajomný. Videl som neznáme mesto, najväčšie sídlisko na Slovensku a mnoho iného. Keď som už spomenul Petržalku, podľa čoho má svoj názov?
O chvíľu príde čas Vianoc a opäť nás zahrejú krásne rozprávky. Mnohí dúfame, že sa opäť zamilujeme do Cisárovho pekára a Pekárovho cisára, kde zahral oboch Jan Werich. Keď sa povedia české rozprávky, napadnú mi Čapkovci, Erben, alebo Werich. Z najnovších určite Werich. Rozmýšľali ste o tom, aké mal Werich záujmy? Aké mal auto?
Karel Čapek mal mnoho výrokov a niektoré sa mi vryli do pamäti. Čo povedal o politike? „Politika, to je niečo také škaredé ako špinavá krčmárska bitka.“ Existuje mnoho ľudí, ktorí o politike písali, píšu a písať budú. Jeden muž si však vymyslel politický smer animalizmus a do jeho popredia vopchal prasa. Prasa, ktoré sa dostalo k moci a dopadlo, no to si už prečítajte ako dopadne. Dávam vám opäť knižný tip, George Orwell a jeho Zvieracia farma.
Dlho som na blog nepísal žiadnu povesť. Zrejme preto, lebo som sľúbil jednej šikovnej archivárke, že jej ich budem prispievať na jej stránku. Ale keďže pre istú skupinu z vás sú bratislavské povesti srdcovkou, nemohol som odolať a túto povesť hodím sem. Snáď sa na mňa archivárka nenahnevá. Bratislavčania, počuli ste o orlovi, ktorý vás kedysi zachránil?
Pamätáte si na povinné čítanie a dielo Antigona? Žena, ktorá pochovala človeka, aj keď mala prísny zákaz. Peter Karvaš dal svojej Antigone podobnú dušu ako Sofokles. V nemenovanom koncentračnom tábore sa slovo smrť objavovalo každé ráno. Smrť brávala pod seba svojou hrdzavou kosou ľudí. Čo s človekom po smrti? Dušu ukradla smrť, ale telo? Smie sa pochovať? Čo nato Karvašova Antigona?
Slniečko sa na nás neusmieva ako pred pár týždňami. Ukazuje nám svoju odvrátenú tvár, opúšťa nás a pomaličky prenecháva zime. Mrzutosť chladných večerov by sme mali kamsi zahnať. Ale ako? Mám pre vás tip ako sa zohriať. Nehovoriac o tom, že sa vám príjemne rozbúcha srdiečko a budete sa usmievať. Ako inak, aj dnes píšem o knihe. Kniha, ktorá je známa azda každému z nás. Stačí povedať len jednu frázu a zistíte, že píšem o niečom komu je všetko známe. „Jeden za všetkých a všetci za jedného.“ Dielo, ktoré napísal A. Dumas starší.
Chodím okolo prešovských pamiatok, keď mám voľno a popri nich klebetím zo spolužiakmi. Niekedy o futbale, inokedy o babách, no niekedy nás zlákajú pamiatky. Keď si občas zájdeme do mesta, prechádzame kolo väznice. Nachádza sa na Jarkovej ulici a starí Prešovčania jej kedysi dali názov Caraffova väznica.
V Košiciach je mnoho kostolov. Poniektoré zdravíme prechádzkami po mestách, iné sú kdesi ukryté. Jeden sídli na vrchu. Vrch, ktorý by ostal bezmenným, keby na ňom nesídlil kostol. Dnešný článok je venovaný košickej kalvárii.
Darovať krv, pomôcť niekomu aj sebe. Nie je to umenie, nedá sa zato dostať Nobelova cena, ale ak dostanete Janského plaketu, ste vďačný ani neviete komu. Sebe? Alebo transfúznej stanici? Dnes som dostal bronzovú Janského plaketu.
