Martin Šuraba
Karl
Ja ani neviem ako som ho spoznal. Bývali sme v jednom vchode a hrali spolu Civilizáciu a legendrárnu hru Face off. A koľko sme toho spolu povymýšľali. Volá sa Vlado.
Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík: Malý princ, Českí herci, Súkromné, Nezaradené, knižný svet, turistický blog, Dievčatko so zápalkami, behanie
Ja ani neviem ako som ho spoznal. Bývali sme v jednom vchode a hrali spolu Civilizáciu a legendrárnu hru Face off. A koľko sme toho spolu povymýšľali. Volá sa Vlado.
Ako malí chlapci sme sa chodievali hrať k železnici. Cinkanie koľajníc a vymyslené príbehy cestujúcich. To všetko sme si vymýšľali. Okrem jedného chlapca, ktorý ma naučil milovať hviezdy
Začal som čítať Vraždu v Orient exprese. Milujem vlaky, cesty a akýsi spôsob toho všetkého túlania sa. Spomenul som si na svoje pocity pred cestou vlakom.
V poslednej dobe ma veľmi potešilo, že som sa dostal ku knihe, ktorú som dlho hľadal. Napísal ju Sándor Márai a má názov Košická pochôdzka. Poďme sa spoločne poprechádzať tým milým mestom.
Priznám sa, že som opäť začal pozerať MASH. Uvedomil som si, že som si nikdy nebol s Radarom taký blízky, ako posledné mesiace.
Dnes som sa prešiel po Košiciach. Je to kráľovské mesto, ktoré síce hrad nemá, ale ľud má stále šľachtické, ba až feudálne spôsoby. Potreboval som sa nadýchať atmosféry domova.
„Pani, keby si čerti boli raz v pekle zmysleli, že postavia mesto, akiste by bolo bývalo také ako Banská Štiavnica.“ (Kálmán Mikszáth)
„Národ bez poznania svojej histórie je len hromádkou koží otrockých.“ (Jozef Miloslav Hurban 1817-1888)
Tento príbeh sa stal v budove jedného košického gymnázia. Pravdaže neprezradím v ktorom. Bol by som šťastný, keby to nerozprávalo len jedno gymnázium.
Včera som kráčal po Prahe skoro ráno. Prechádzka rannými Holešovicami je vždy dobrodružstvom. (Hlavne okolo Crossu.)
Predpokladám, že história a symbolika miest na Slovensku je zaujímavá pre každého z nás. Rád by som tvoril akýsi seriál o metských erboch. Začnem Banskou Štiavnicou.
V kulturológii existuje termín, ktorému hovoríme biografická spomienka. To znamená, že začíname rozprávať o svojej minulosti a spomienkach tak, ako sme to počuli od niekoho staršieho. (Rodičia, starší súrodenci, a podobne.)
Jedno augustové popoludnie som strávil v Aide na Poštovej ulici. Ujo zmrzlinár sa škeril svojim typickým smiechom a sadol si k nám. Povedal nám príbeh o dvoch futbalových chlapcoch.
Šiel som z práce a videl usmievavé dieťa. Hanblivými, ale zvedavými očami ma ohmatalo a škerilo sa ďalej.
Zasnežený január v meste. Raz sneží, potom príde ľad, všetko sa roztopí a napokon opäť príde sneh. Klasické počasie veľkomesta.
Moja milá Katka mi požičala knihu. Vraj, aby mi cesta rýchlo zbehla. Je to kniha o utajených historiek z divadla, ktorú napísal Dušan Tarageľ.
Všetci sa tešíme na najbližšie dni. Pripomíname si narodenie Ježiška a tešíme sa z toho, že sme v kruhu najbližších. Všade na svete oslavujeme Vianoce a ani kanadskí Inuiti nie sú výnimkou.
Ako som tak sníval o Dickensových Vianociach, šiel som zo školy domov. Avšak, stretol ma kamarát, či dôjdem na návštevu.
Bolo už dávno za Martinom a Katarínou. I minul sa týždeň po Ondrejovi. Ja som sedel v školskej lavici a tešil sa, že sneží.
Milujem pocit, keď ma niečo chytí a „núti“ ma to napísať blog. Skrátka a dobre, keď zrazu zastanem, všetko nechám a mám chuť sa podeliť o myšlienku. Dnes sa rád podelím o súhvezdí Orion.