Tak sa nás opäť pustili loviť: veľkí politici aj malí političkovia z predvolebných billboardov.... Vyštverali sa z lásky k nám vysoko nad naše hlavy a odtiaľ na nás vrhajú milé pohľady a úprimné úsmevy.
Hneváš sa? Pýta sa moja mama často, keď jej naťahujem na nohy ponožky a obúvam papuče. Určite vie, že keby by som sa chcela hnevať, našla by som si sto iných dôvodov, ale ani jeden kvôli nej, a preto, že sa nevie sama obuť,
Nemocnicu, v ktorej sa to stalo, menovať nebudem. Dôvodov na to mám viac... Pár dní pred Vianocami mojej mame náhle doslúžilo zdravie. Ako v zlom sne sme sa zrazu ocitli v nemocničnej izbe.
Dajme tomu, že ste práve zmaturovali. Balíte veci a všetko nechávate za sebou: intrák, učiteľov, spolužiakov, z ktorých jedných ste mali radšej a druhých menej a asi to bolo vzájomné, mesto, ktoré bolo štyri roky vaším druhým
Úplne najlepšie sa má ten, kto žiadnu nepotrebuje, a trebárs ani nemusí vziať na vedomie, že existujú. Nie tak dávno to platilo aj o mne, a páčilo by sa mi mať to tak navždy, ale ako vieme, neveľmi hrá rolu, čo človek mieni.
Kráčal predo mnou. V horúčave na pravé poludnie, keď som vyšla z ako tak klimatizovanej kancelárie kúpiť si niečo rýchle na obed, aby som hneď po prvých minútach zistila, že som radšej mala ostať hladná, ako fučať od horúčavy,
Aby bolo jasné hneď zo začiatku, nechystám sa písať o čarovnom východe slnka, ale o východnom území našej domoviny, teda tej jej časti, ktorú zvyknú nazývať aj Ďaleký východ,
Objavila sa nečakane. Trolejbus opustil zastávku a pokračoval k ďalšej, vodič zrýchlil. Sídlisková cesta bola lemovaná hustými kríkmi, ktoré zakrývali aj úzky pás trávnika za zákrutou. Zrazu bola pred nami
Patrím k tým, ktorí na poštu temer ani nechodia, a tak mi vôbec nezíde na um rozmýšľať o tom, že sú dni, kedy je rozumnejšie sa tomuto miestu širokým oblúkom vyhnúť.
Ak sa vám doteraz nepošťastilo mať deti, nezúfajte. Môžete k nejakému prísť, ani nebudete vedieť ako. Tak ako ja: mám dnes dve...
Ani tento článok nechce urobiť dieru do sveta. Nemusíte čítať, len si pozrite obrázok, usmejte sa a majte pekný deň. A keďže ide víkend, inšpirujte sa :)
Z odpadkového koša pod cestovným poriadkom na zastávke električky trčala veľká igelitka. Jej menší koniec ešte držal dnu, no veľká, prázdna časť sa trepotala vo vetre. Bolo otázkou sekúnd, kedy sa uvoľní a pridá k desiatkam ďalších, ktoré tak „milo“ krášlia naše okolie.
Na to, aby ste niekomu fandili, stačí celkom málo: napríklad, aby ste mali rovnaké priezvisko. Ja som takto kedysi s úctou pozerala na meno pána, ktoré sa objavovalo v tiráži jedného časopisu. Ten sme si občas kupovali so spolužiačkami zo študentského vreckového, jeden výtlačok postupne prečítalo pol triedy. Ja som v ňom mala favorita navyše – bol jedným z redaktorov. Volal sa rovnako ako môj otec, a ani náhodou neboli rodina.
Tento článok nechce urobiť dieru do sveta, iba - keďže to dnes vyzerá, ako keby sa mali vrátiť Vianoce, chcem sa len podeliť s krásnym obrázkom z jarnej prírody, so všetkými, ktorým to dobre padne. Upratovali sme záhradu, niekedy na jar, v hrubých bundách, lebo ešte bolo chladno.
Aj keď ľudí, ktorým som pripravovala cesty do sveta, je už celkom dosť, vážim si každého, kto nájde odvahu odcestovať do ďalekej krajiny, a ešte tam aj žiť, uživiť sa a presadiť. Veď to nie je ľahké ani doma, kde to poznáme a mali by sme si vedieť poradiť v dobrom aj zlom. Ešte viac obdivujem tých, ktorí sa naopak – z diaľky vyberú s rovnakým cieľom k nám.
...prečíta si návštevník tohto krásneho mesta na poháriku, z ktorého sa práve napil vareného vína. Ako keby nestačilo, že mesto je čarovné kedykoľvek, v decembri je pripravené očariť vás ešte viac.
Ako to už v živote býva, obuvník chodí bosý, a travel agent, ktorý iným nachystá cestu do poslednej bodky, ide na vlastnú cestu nepripravený. Presne tak som sa ja vybrala do Alsaska. Že tento kraj, a jeho metropola Štrasburg nie sú v Nemecku, ale vo Francúzsku, že tam pri troche šťastia môžeme stretnúť nejakého toho nášho europoslanca alebo europoslankyňu, a že je tam súd ktorý rieši ľudské práva, to si väčšina z nás iste všimla. K ďalším obrázkom sa zrejme človek dopracuje, až keď sa do týchto končín vyberie. Napríklad:
Pani! Tadiaľto sa nesmie jazdiť na bicykli, ani na kolobežke! Začula som prísny hlas staršej dámy, keď som sa zamyslená vracala domov, s pohľadom zavŕtaným do chodníka. Hlas bol natoľko prísny, že ma vytrhol z premýšľania a musela som sa pozrieť, kto a prečo to hovorí.
Pred supermarketom stál chlapec, mohol mať tak desať. Ufúľaný, počerná tvár, neveľmi bystrý pohľad smeroval kamsi do neurčita. Vlastne ani nestál, skôr bol zavesený na zábradlí pred vchodom. Jasný prípad: keď prídem bližšie, postaví sa mi do cesty a bude chcieť drobné. Zdalo sa, že to nemôže byť inak – ale bolo. Chlapec ďalej visel na zábradlí, ako keby som ani nešla okolo. Nesprávny odhad, povedala som si. Vošla som dnu a na chlapca som zabudla.
Uvoľniť v MHD miesto mužovi, a ešte o dosť mladšiemu – takú príležitosť som tuším ešte nemala. Až nedávno. Objavil sa v otvorených predných dverách električky a na prvý pohľad vyzeral ako ktokoľvek z jeho rovesníkov. Ostrihaný nakrátko, tričko, kraťasy, sandále. Na druhy pohľad to ale už tak nebolo. Nastupoval totiž pomaly a opatrne, opierajúc sa o paličku, jednu nohu v kolene ohnúť vedel, druhú nie.
