Na dvore bolo rušno. Chystali sa tam pustiť do veľkej práce. Vedela že sa to nejako zvládne: majstri dobrí, zať šikovný, kamaráti prídu na pomoc. Ale bez obáv byť nemohla: stále rozmýšľala, či sa na niečo nezabudlo, či to, čo vymysleli, bolo naozaj najlepšie, čo sa vymyslieť dalo. Večer pred spaním myšlienky nedali pokoj, v noci sa budila a opäť sa všetko vynáralo a nedalo spať, a keď zaspala, sny nestáli za veľa – boli tiež len o tom.
Z vlaku sa vyvalil dav cestujúcich a viacerí – ja medzi nimi – zamierili do staničného fastfoodu pre čerstvú, voňavú pizzu. Keď som sa postavila k pultu, boli tam tri velikánske kolesá tejto dobroty, posypané všetkým možným – šunkou, klobásou, syrom, kukuricou, ananásom – veď viete čo tam všetko dávajú. Trikrát osem trojuholníkov - no míňali sa bleskovo, a keď som prišla na rad, bolo ich na výber už len zopár.
Do svadby ostávalo pár dní. Nachystané bolo vari všetko: dom ako zo škatuľky, záhrada vyzerala ako zámocký park, napečené, navarené, nevestine šaty nachystané na vešiaku, už len obliecť sa a ísť. Jediné miesto, ktorému sa neušlo pozornosti, bol starý múrik vedľa záhradného domčeka. V pláne bolo raz múrik zbúrať a postaviť na jeho mieste nový, ale akosi sa nestihlo. Vyzeral všelijako, ale rodina sa dohodla, že sa to skrátka vydrží.
Bola mi sympatická od prvého dňa. Tichá, nenápadná pani, ktorú mi poslali na zastupovanie k mojim seniorkám. Keby som ju stretla na ulici, asi by som si ju ani nevšimla... Prišla, a ticho robila svoju prácu. Zdalo sa mi, že na mne visí očami a čaká len na to, čo jej prikážem urobiť, aby sa do toho hneď pustila. Aj keby to malo byť umývanie podlahy zubnou kefkou. Keď som prichádzala večer z práce, v odkvapkávači na riad nebol ani jediný hrnček – ani len lyžička – a to pred ňou nerobila žiadna iná (ani to od nich nechcem – veď to sama nerobím). Čože to je za statočnú dušu – vŕtalo mi v hlave.
...oslovil mladý muž dievčinu na autobusovej zastávke, a mne sa rozžiarili oči, ako keby to patrilo mne. Dievča som si všimla už predtým, vyzeralo – no ako všetky v jej veku: akési módne šaty, pekne namaľovaná, v ruke tuším vysvedčenie, keďže ich v ten deň rozdávali. Na zastávke na košickej Furči bolo takých dievčat ešte vari päť, pekné boli asi všetky, princeznú som ja medzi nimi veľmi nevidela.
Prečo by ste sa mali vybrať do Petrohradu? Napríklad aby ste uvideli Ermitáž. Petrodvorec, Puškino, Smoľnyj, Nevu, Auroru, mačku na prechádzke v chráme sv. Petra a Pavla, katedrály, ktorých je niekoľko, a každá inak očarujúca, a ešte všeličo iné. V meste, ktoré je vraj Benátkami severu (nás v škole učili že Petrohrad je Petrohrad a prirovnanie k Benátkam nie je na mieste). A prečo sa tam vybrať v júni? Lebo biele noci: z Petrohradu má našinec bližšie k polárnemu kruhu ako domov, a keby o tom nič netušil, mohol by si podchvíľou myslieť, že sa mu pokazili hodinky – dvadsať nula nula, na oblohe slnko ako lopata. Ani sa poriadne nezotmie, a už zase svitá. Fíha.
Polhodinka z nedeľného podvečera je u mňa vždy vyhradená behu. Beh je, ako vieme, zdravý, a hoci som nie tak dávno bežcov považovala za šialencov, vyzerá to tak, že som sa k nim úspešne pridala. Bežci vedia svoje: človek sa pohýbe, nadýcha vzduchu, prevetrá hlavu, vytriedi myšlienky. A človek - bloger neraz zahliadne všeličo, z čoho je po dobehnutí domov nový článok.
Streda večer pred voľným dňom. Cestou z práce sa zastavujem nakúpiť pár vecí, a k nim obľúbený časopis mojej mamy. Z diaľky bije do očí fotografia na jeho titulnej strane - blonďavá hlava známej speváčky, ktorá si len deň predtým siahla na život. Páni, to je ale rýchlosť, hovorím si v domnení, že časopis už reaguje na udalosť, o ktorej teraz zrejme toľkí budú chcieť čítať. Lenže vec sa zase raz má inak.
Pravdaže netvrdím, že sú takí všetci do nohy, lebo aj každý Slovák či Slovenka sme iní. Ale keďže som nedávno opísala rozprávkové bytosti, aké stretávam v práci, dodávam teraz, že na to, aby človek stretol rozprávkovú bytosť, ani nemusí chodiť do práce: stačí aby zašiel do zastrčeného obchodíka na sídlisku. V takom som objavila jednu rozprávkovú Vietnamku, keď som pre svokru hľadala a konečne našla jediné vyhovujúce papučky, ktoré nemali v riadnych obchodoch ani v zdravotníckych potrebách. Na druhý deň som tam zobrala mamu, lebo sa mi videlo, že také papučky by mohli byť dobré aj jej.
Dôvody, pre ktoré sa človek na celý život uviaže k práci v cestovke, sú rôzne. Tu je jeden z nich: pozorný travel agent môže spoza cestovkárskeho pultu zahliadnuť nejednu rozprávkovú bytosť. Ubezpečujem Vás, že mám pri tom to závažnom tvrdení všetkých doma a žiadne koliesko mi nechýba. Tie rozprávkové bytosti sú napríklad: rozprávkový deduško, rozprávková babička, dobrá víla, anjelikovia a čerti. Že to nie je možné? Nuž, čítajte ďalej.
Pokiaľ ide o možné kombinácie v partnerskom vzťahu muža a ženy, existujú v zásade iba štyri, a to:
Rozprávku o troch grošoch pozná vari každý. Ak náhodou nie, tak zľahka pripomeniem: bol raz jeden chlapík, ktorý mal tri groše. Jeden požičiaval synovi, druhý míňal na seba, a tretí vracal svojmu otcovi. Jeden groš mi takto kedysi na každé narodeniny požičiavala mama: mohla som si pozvať kamarátky, v deň D mi učesala vrkoč, nachystala pekné šaty, upiekla senzačnú tortu, dostala som knižku... U nás boli narodeniny vždy skvelé.
Stála som pri pokladni a čakala, kým mi pokladníčka nablokuje nákup. Do predajne vstupovala rodinka s dvoma malými špuntami. Väčší z nich sa pristavil pri pokladníčke, hlava mu akurat siahala nad ten pultik. V puse rozcmúľané lízatko, okolo pusy hrali všetky jeho farby. Chytil paličku, vytiahol lízatko z pusy a hovorí: "mam lizatko" Počkal, kým sa pokladníčka obzrie, vezme oznam na vedomie a tým mu dovolí, aby vstúpil do predajne. "Dobre" - usmiala sa ona letmo, pokračovala vo svojej práci, a špunt mohol spokojne mašírovať za svojimi rodičmi. Lenže - bol tam ešte špuntov mladší brat.
Neviem, čím to je, a či sa to stáva len mne, alebo aj iným. Vždy som verila, že jedna štangľa salámy, či jedna tehlička šunky, môže mať len dva konce, a že medzi nimi je vždy kusisko statočného mäska. Podľa toho ako vyzerajú, keď ich vidím v chladiacom mäsiarskom pulte, mi zdravý rozum hovorí, že to nemôže byť inak. Ale... Odkedy si nákupy obstarávam sama, a je to už dosť dlho - dejú sa čudné veci. Je celkom jedno, či si kúpim desať deka šunky, alebo dvadsať, je jedno či mi to pani mäsiarka balí tak, že pri tom stojí ku mne chrbtom, alebo mi to kladie na váhu rovno z pultu a ja čumím o dušu, aby mi nič neušlo, výsledok je skoro vždy rovnaký: keď nákup doma rozbalím, z úhľadného balíčka, spomedzi krásnych veľkých rovných plátkov na mňa vždy vykukne - konček. Niekedy aj dva.
Či chcete, či nie - to miesto udrie do očí každému. Neprehliadnuteľné a veľavravné krúžky, krížiky, obrysy auta či tela, označené výrazným orandžovým sprejom. Tu sa stalo to, o čom ste nechtiac začuli v správach televízie, bažiacej po senzáciách, a čo vás primälo obrátiť sa k nej chrbtom, o to rýchlejšie, že sa spomenulo miesto len pár metrov od vášho bytu. Tak blizko, aby ste mohli pomôct, ste neboli, a kto vie, či by ste pomôcť ešte mohli alebo vedeli. Nič na tom nezmeníte, nuž, viac o tom vedieť, ani to vidieť - nepotrebujete. A predsa si vás to nájde, kráčajúc zamyslených do práce, či na nákup.
"Prepravná kontrola, Prosíme, pripravte si cestovné lístky. Prepravná kontrola..." Vyruší ma z príjemného ničnerobenia hlas automatu v električke. Darmo mám kabelku, v kabelke obal s dokladmi, a v obale mesačník, reagujem vždy rovnako: 1. malé pošteklenie brucha: koľkého je? ej, dúfam že som ten dátum pozrela dobre... 2. stredne dlho trvajúce prehrabávanie kabelky. Doklady sa chvíľu hrajú na schovávačku. Je jedno, čo hľadáte v kabelke - určite to bude na samom dne. 3. kratučký pocit úľavy - doklady sa našli - a dátum platnosti mesačníka je vyšší ako dnešný. Ako dobre.
Keď som začínala v cestovke, bolo tých cestoviek v celom veľkom Československu presne sedem. Vedela som ich vymenovať aj zo spánku o polnoci - veď sedem zase nie je až tak veľa (ale vtedy sa zdalo že aj to je dosť). Hitmi každého leta bol Mezőkövesd, Mamaia, Varna, v lepšom prípade Ičiči pri Opatiji. Keď si niekto kúpil dovolenku do Juhoslávie, bolo mu celkom jedno, kam presne to ide. A keď si človek chcel kúpiť dovolenku do Talianska, stávalo sa, že deň predtým, než v cestovke začali s predajom, so spacákom bivakoval pred ich vchodom, aby ho ráno niekto nepredbehol.
Viezla som sa zase raz v trolejbuse. To býva vždy poučné: človek nemusí šoférovať, spať nemôže, lebo na to je cesta krátka, a tak sa pozerá, či počúva, aj keď niekedy ani nechce. Na prvom sedadle za vodičom sedela mamka s malým dieťaťom. Áno tam, kde býva nápis "nekopať" (čo celkom chápem). Dieťa som kopať nepočula, zato jeho mamku od prvej chvíle: "prestaň. Hovorím ti, prestaň. Nerob to. Nebudeš to robiť v trolejbuse. Prestaň, počuješ? Prrrestaň!"
Aspoň jedno meno a jedno priezvisko má dnes každý, a tak sa už nezamýšľame nad tým, odkedy je to tak a prečo. Tak len zľahka pripomeniem, že osobné meno bolo najprv len jedno, a až od pätnásteho storočia dve - asi preto, že sa ľudkovia množili a bolo ich treba rozoznať. Jedno meno bolo málo, tak sa pridalo ďalšie. Dnes sme namnožení ešte viac a tak sa niekedy stane, že po Slovensku, ba niekedy aj po jednom meste, chodí hneď niekoľko ľudí so zhodným krstným menom aj priezviskom. A neplatí to len o pánoch Jozefoch Novákoch, ktorých sa niekedy stretne viac aj len v jednom paneláku, a v Blave by mohli mať aj svoj vlastný telefónny zoznam. To sa nečuduje asi nikto. Ale odkedy som na jednom cintoríne našla menovkyňu nie len svoju, ale aj mojej bývalej šéfky (pomník nachystaný, už len umrieť :), neprekvapí ma už vari nič. Ako dobre, že máme mená, aj priezviská - lebo niekedy sa aspoň je nad čím pousmievať.
Táto správa putovala začiatkom dvadsiateho storočia z goralskej dediny Nova Biala za veľkú mláku, a predchádzalo jej rozhodnutie troch dcér jedného otca, skúsiť šťastie a nájsť lepší život v novom svete. Pridali sa k tým stotisícom vysťahovalcov, ktorí sa odvážili opustiť rodnú hrudu, odcestovať do Hamburgu, nastúpiť tam na loď a odviezť sa na Ostrov Slobody. Tam sa nechať skontrolovať či sú zdravé a majú aspoň trochu peňazí, a dostať sa potom do vytúženého cieľa - New Yersey, Pittsburgu, Clevelandu, Chicaga, či niekam inam.
