Simona Švandová
spomienky
Stopy v duši na dobu neurčitú. Sú vetrom, ktorý víri naše myšlienky, prináša nám ten istý obraz , vždy s iným koncom. Spoločníčky i tajomníčky pravdy, výrok mojej dobrej kamarátky na jednom z našich večerov.
šialeny človek, ktorý rád rozveseľuje ľudí navôkol no na druhej strane krehký človek, ktorý potrebuje pocit, že je ľúbený. taká malá cica ;) Zoznam autorových rubrík: kratke úvahy, Súkromné, Nezaradené

Stopy v duši na dobu neurčitú. Sú vetrom, ktorý víri naše myšlienky, prináša nám ten istý obraz , vždy s iným koncom. Spoločníčky i tajomníčky pravdy, výrok mojej dobrej kamarátky na jednom z našich večerov.

Ľudia žijú zo dňa na deň, raz sú hore, inokedy dolu. Topíme sa v bahne problémov, zabúdame cítiť potreby toho druhého, ľúbime(povrchne). Česť výnimkám.

Človek sa vraj čistí slzami a umocňuje svoju (vnútornú) silu skutkami, ktoré neskúsil. Kráčať tam, kde končia stopy iných, v diaľke vidieť svetlo.

Celý život nám vtĺkajú do hlavy, že najdôležitejšie je, vedieť si určiť priority – kamaráti, súrodenci, najlepší kamarát/ka ..Príde však moment, keď sa všetko obráti. Veselí sú smutní, múdri hlúpejú a naopak.

Život je ako križovatka, čím viac informácií vieš, tým viac ti odhaľuje svoju pointu. Riešime však veľakrát to, čo riešiť netreba, dožadujeme sa odpovede, namiesto toho , aby sme za tým dali bodku. Človek je však slobodný len vtedy, ak vie, že sa rozhodol bez nátlaku ..

Už zas.. začula som tieto slová a nato treskot dverí .. Slová , po záruke šťastného konca. Veľakrát stojíme pri druhých v snahe im pomôcť kamarátke utierame slzy, kamarátovi prikyvujeme na pive. Drvíme v sebe zlé pocity, snažíme si zašiť rany bez toho, aby nám ostala jazva...

Často krát vraj príliš dlho pozeráme na zavreté dvere, že nevidíme ďalšie, ktoré sa nám otvorili. Naše oči, duša musí v niečo/ niekoho veriť. Ťažko sa však verí, ešte ťažšie dôveruje, keď viete, že váš postup bol správny, ale cieľ sa minul účinku a vy ste znova v slepej uličke ..

Vraj čas zahojí všetky rany. Čo však s jazvami, ktoré bolia a ľuďmi, čo nám tam sypú soľ naďalej ?! Poznám však príbehy so šťastným koncom, i menej šťastným.. Mne však bolo odmala vštepované sa nevzdať, nikdy.

Ľudia sa zraňujú pre vlastný pocit nedostatočnosti uzavrieť ich istú kapitolu života. Každý je pre niekoho nádejou, oknom pre jeho dušu ...

Posledné dni sú pre mňa akousi rekapituláciou, nielen tohto roka, ale tak všeobecne. Minule som si na známej sociálnej sieti prečítala výrok: „Keď ti volá minulosť, nezdvíhaj. Nemá nič nové, čo by ti povedala.“

Keď miluješ veľmi, nemilujú ťa. Nemiluješ, city máš ukryté pod kryštálikmi ľadu je to naopak. Vonku poletuje sneh, voňajú koláče, vidíš rozžiarené tváre detí..V tebe sa však strieda sínusoida pocitov.

Spala, dlho, veľmi dlho ... na druhej strane rieky sa pohojdávali konáre stromov, jesenné slnko hrialo z posledných síl ... aj tá na druhej strane rieky z posledných síl.., ale dýchala. Vtedy, keď zanechávala stopy v piesku a prstom si rada kreslila. Teraz ticho pomrnkávala. Odrazu uvidela pred sebou plávať labuť, niekoho jej pripomínala, čím bližšie k nej plávala, tým viac vlnila hladinu rieky.

Život je ako plachetnica zmietajúca sa na mori lásky, priateľstva, ale aj zloby , podlosti a falošnosti. Čo človeka vraj nezabije, to ho vraj posilní. Takou teóriou prerážajú majstri slova, ale ...Čo keď vaša plachetnica má od prvopočiatku úplne iný smer?!

Niekedy sa hovorí, že dotyčný/á stretla osudového človeka. Takého, s ktorým si vie povedať všetko slovami, i bez nich. Potom však nečakane títo ľudia z nášho života odídu, zanechajú dieru, pocit samoty, nenaplnené (spoločné) sny.. To všetko vníma najmä naša duša, naše vnútro, my ...pýtame sa nekonečne veľakrát „prečo?!“ hľadáme, skúmame, snažíme sa „to“ utopiť v poháriku ...

Melancholický spleen ..príliš veľa myšlienok, odpovede s otáznikmi a križovatka. Križovatka života popretkávaná mnohými ľuďmi, udalosťami – veselými i trošku menej ..

V jeden deň, keď pršalo cestovala som električkou, pozerajúc sa na ľudí..., každý sa ponáhľal, ľudia do seba vrážali, autá trúbili a potom mi pípla SMS. „Dnes nemôžem, nemám čas. Vynahradím ti to, cmuk.“ Zalistovala som v hlave a myšlienkami som sa vrátila o pár desiatok dní dozadu. Mal čas. Bol myšlienkami pri mne. Pre mňa.

Hovorí sa, že priatelia sú rodina, ktorú si vyberáme sami. Čo alebo kto je správnym posudzovateľom, kto tam patrí a kto nie?! V minulosti, nie tak dávno som mala kamarátov veľa. Vždy sa niekto našiel, kto pozdravil , ale ...

Keď som bola malá verila som, že dobrí ľudia porazia zlo a všetko bude znova krásne. Časom som to hľadala v romantický ch filmoch a fantazírovala nad knihami cez ružové okuliare. Potom som však stúpila vedľa. Áno aj ja. Teraz viem , že som nebola prvá ani posledná.

Hovorí sa , že šťastie je „muška jenom zlatá“. Relatívny aspekt života, ktorý buď je, alebo nie je a možno nechceme , aby bol. Samozrejme, nevedomky. Aj Popoluška mala šťastie. Nie preto, že sa vydala za princa, ale aj napriek strate črievičky sa stala princeznou. Pýtate sa aký to ma súvis?! V živote prídu okamihy, kedy stojíme pred dôležitým rozhodnutím. Za 5 minút 12 s vedomím, že niečo stratíme. Stratíme časť seba. Cítime sa na dne, alebo sa cítime ako keby sme museli pred niečím vždy utekať. Dôležité je opäť (sa) nájsť.

Každý z nás chce, aby sa nás život uberal nejakým smerom. Najlepšou cestou by bola cesta vpred. Zákon schválnosti však spôsobuje zmätky nielen na cestách životom, ale najmä v našich myšlienkach. Pre niekoho výhra, pre niekoho úraz, pád...