Simona Švandová
po(valentintínska) nedeľa
Ešte stále pozorujem ohlasy tohto dňa na sociálnej sieti. Mnohí plesali, iní , či skôr iné boli zasýpané kvetmi, darčekmi ...
šialeny človek, ktorý rád rozveseľuje ľudí navôkol no na druhej strane krehký človek, ktorý potrebuje pocit, že je ľúbený. taká malá cica ;) Zoznam autorových rubrík: kratke úvahy, Súkromné, Nezaradené
Ešte stále pozorujem ohlasy tohto dňa na sociálnej sieti. Mnohí plesali, iní , či skôr iné boli zasýpané kvetmi, darčekmi ...
Trúchlime za včerajškom, prítomnosť nechávame, aby nám pretekala pomedzi prsty, budúcnosť (ne)chtiac utápame... život je križovatkou rozhodnutí, mostom lásky , porozumenia a dôvery, čo spája dvoch a búrlivé more myšlienok ich rozdeľuje.
Niekedy musíme absolvovať aj veci, čo nechceme, aby nás ľudia akceptovali – napísala som na „margo“ predchádzajúcich dní „omámená“ zimným vetrom, ktorý chladil moju horúcu hlavu plnú myšlienok.
Keď spoznáš človeka, spoznáš aj jeho príbeh. Prečítala som si, keď mi dochádzal dych na hlboké výzvy a topila som sa v bahne emócií, kde vír myšlienok neutíchal.
Niektorí ľudia prídu do nášho života na chvíľku, otočia ho naopak a odídu, iní zas prídu a ostanú dlhšie – v našom srdci, spomienkach ...
„Musíme si pomáhať“ fráza poletujúca medzi nami všetkými z rozličného dôvodu. Kým niekto z nás s ňou „žehlí“ svoje činy, iný len povrchne prijíma túto potrebu v kolónke „nutné“.
Ak nám však na niekom záleží, ale naozaj, vždy buďme jeho zrkadlom a nebojme sa, že v ňom zbadáme seba, lebo len tak budeme vidieť aj to, čo sa skrýva pod povrchom ...
Kto vraj chce vidieť dúhu musí sa naučiť tancovať aj v daždi.. Mnohí z nás sa ženieme za našimi snami v snahe zmeniť svet, ale na ten najbližší sa otočíme chrbtom. Potom sa čudujeme, že priepasť medzi nami a ...je veľká a dotyčný/á páli mosty.
V živote prichádzajú rôzne chvíle, veselé i smutné, smutné s úsmevom, či veselé so slzami. Pozná to každý. Len hŕstka sa nazýva okamihmi. To, čo si (ne)chceme pamätať, a predsa stačí vôňa, pieseň, miesto ...sú späť.
Vraj neexistuje univerzálny návod na šťastie. Keďže je prchavejšie ako minerálka stojaca na stole 5 minút. Nevieme ho ovplyvniť, aby prišlo, keď chceme a veľakrát blúdime otáznikoch. Robíme veľké gestá, modelujeme svoj život, pravidelne upratujeme pred naším prahom.
Nie je umením rozumieť a chápať všetkých a všetko, ale vedieť v pravý čas to(ho) zistiť, kto nám energiu berie, aby sme mohli mávnuť rukou a napredovať.
Budujeme našu budúcnosť na základe svojich snov. Hľadáme stratené a snažíme sa to prilepiť na prázdne miesto v srdci. Donedávna som verila, že zalepený pohár je lepší ako žiaden. Občas je možné sa z neho napiť, aj keď bol zalepený mnohokrát. Voda však cez neho pretekala aj tak. Jedného dňa som však pocítila veľký smäd, voda tam však už nebola. Zosmutnela som. V tom prišla kamarátka a úsmevom na tvári mi podávala nový pohár plný minerálky. Asi minútu som na ňu neveriacky civela, kým som sa napila.
My ľudia sme jednoducho takí...radi veríme v lepšie konce, radi sa „sťažujeme“, aby nám pomohli iní, hľadáme, ale aj klesáme ku dnu..Veľká čierna diera pohlcuje našu životnú energiu a vidinu možného svetla na konci tunela, dávame aj (ne)možné...
Stretávali sa už nejaký čas..Len tak pre plytký, ale zato hlboký cit, čo k sebe cítili. Nevedeli to presne definovať, resp. sa tak na začiatku dohodli.
Chceme zmeniť svet, ale nedokážeme zmeniť ani ten svoj. (Po)ľudsky, žijeme vždy pre niekoho iného, nežijeme tu a teraz pre túto chvíľu (len hŕstka z nás).
Nie tak dávno bol sviatok, keď sme spomínali na tých, ktorí z nášho života už odišli.. navždy. Zaplavená spomienkami aj na tých, ktorých život už odo mňa odvial som sa náhodne dostala k výroku, ktorý moje myšlienky odfúkol aj iným smerom: ,, niektorí ľudia prídu do vášho života, ale zabudnú Vám povedať, že sú tu len na chvíľku.“
Vraj strach je najväčšia priepasť k dosiahnutiu cieľa. Ciele, sny, predsavzatia, túžby reálne, či fiktívne. Impulzy, ktoré nás robia šťastnejšími, ale sú aj sínusoida, na ktorej kmitáme raz hore, inokedy dole, niekedy ešte nižšie ako dole ...
Žime pre túto chvíľu , lebo to nám dáva silu... Začula som vetu z jednej piesne a hlboko som sa nadýchla. Jesenné slnko hrialo, ale vietor fúkal rytmom ako myšlienky v mojej hlave. Nostalgické s nádychom spomienok, ale aj očakávania na niečo lepšie.
Oči človeka by vraj mali byť z času na čas obmyté slzami, aby sa dokázal na svet pozerať čistejšie, lepšie...Kedysi som zvykla byť príliš nedočkavá, teraz viem, že nie všetko ide a dostanem ihneď. Vážim si čas, ktorý mi ľudia obetujú a nič zato nechcú, priatelia. Mala hŕstka tých, ktorí ma volajú „Simi“ nie preto, že musia, ale chcú. Vyčaria mi úsmev na tvári, prežívajú so mnou všetko ľudské.
Keď som bola mladšia, verila som, že ľudia s nami ostanú navždy a my sa budeme nad spomienkami budeme len usmievať a plače sa len od šťastia...časom sa však potvrdili rady „starších“, ochutnala som slanosť sĺz...