Dagmar Sváteková
Ten kus... je Váš brat...
V sobotu som bola u známej v Bratislave. Odrazu mi prišlo veľmi zle. Udalosti nabrali rýchly spád, zavolala záchranku, natlačila do mňa homeopatiká a ovzduším vanuli Bachove esencie.
Žijem, pozorujem, reagujem. Všetko je iba a len môj názor a plne rešpektujem, ak s ním niekto nesúhlasí. Je to jeho právo. A moje právo je povedať to, čo si myslím. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
V sobotu som bola u známej v Bratislave. Odrazu mi prišlo veľmi zle. Udalosti nabrali rýchly spád, zavolala záchranku, natlačila do mňa homeopatiká a ovzduším vanuli Bachove esencie.
Dnes, ani neviem ako, som sa podujala upratať jednu vstavanú skriňu. No tak dobre, boli to tri poličky...
Na jazyk sa mi tlačí slovné spojenie anjeli bez krídel. Kto vlastne sú? A ako ich spoznáme?
Kamarát zdieľal jeden článok. Bol zaujímavo napísaný. Kto však vie čítať medzi riadkami, cítil z neho čierňavu.
Vonku svietilo slnko, bol taký normálny jarný deň. A vtedy som ho uvidela. Upratoval si auto. Keď skončíš, môžeš upratať aj moje, poznamenala som s úsmevom, netušiac, že môj život sa práve v tejto chvíli zmenil.
Toto je nevyvrátiteľný fakt. Stoja za ním roky skúseností. Samozrejme, krátkodobý úspech možno dosiahnuť aj bez toho, aby sme išli do hlbších sfér, napokon sa však vždy vrátime o krok späť.
Posledné týždne som zvádzala vnútorný boj, študovala som, rozprávala som sa s kňazmi, lekármi, vedcami, učiteľmi. Výsledok?
Náhodou, ktorá ani náhodou nebola, som nám objednala pobyt v penzióne, kde sa už niekoľko rokov stretajú priaznivci handbike. A bola som prekvapená...
Inšpirovala ma jedna úvaha, kedy starého človeka sanitári brali ako kus. Poznám to. A kde sa nachádza pomyselná hranica medzi supermanom a kusom?
Odpoveď je prostá (a pre niektorých aj sprostá). A tiež je možné si nahovárať, že to predsa nie je pravda.
Narážam tým na úvahu, ako je možné, že malé deti majú obvykle viac energie, ako ich rodičia dohromady. Istá moja kamarátka vie, o čom hovorím.
Možno patríte k tým, ktorí sú presvedčení, že ich úspech, či výborný zdravotný stav budú trvať večne. Aj ja som bola. A už takmer tri roky hľadám odpoveď na otázku Prečo?
Aspoň nie my, bežní stredoeurópania. Na poličke mojej knižnice sa skvie aj kniha Born tu run (Zrodení k behu), v ktorej sa hovorí aj o Scottovi Jurekovi, autorovi knihy Jedz a behaj. Bol mojim veľkým vzorom. Po istých veciach už nie je.
Som úspešná. Dnes už to o sebe viem otvorene povedať. Nie, netopím sa v peniazoch, neváľam sa niekde na Seyschelách, nezískala som ani olympijské zlato. Definícia úspechu je trošku odlišná.
Sedela som pri stole a rozprávala som sa s maminou a jej priateľom. Všetci sme boli odhodlaní neísť na referendum.
Akokoľvek nezmyselné, či absurdné môžu pripadať vašemu okoliu. Nereálne, naivné... Dôležité je, že im veríte vy sami.
Ak chceš zmeniť svet, zmeň sám seba. Pri týchto slovách so mnou veľa ľudí ukončilo debatu a nikdy viac sa neozvali. Priznám sa, celkom otvorene, že v mnohom som sa podľa týchto slov nesprávala ani ja. Až raz...
Dnes som stála na parkovisku istého hypermarketu. Začínal poletovať sneh. Kým som dorazila k druhému obchodu, bola už tma a snežilo.
Udalosti, predchádzajúce vzniku tohto článku siahajú ešte do doby, kedy som nehybne a nemo ležala na nemocničnej posteli. Silne pochybujem, že kamarát, ktorý mi vyrobil moju prvú tabuľku s písmenkami, čítal knihu Skafander a motýľ. Nevedela som prikývnuť, povedať áno, nevedela som dať najavo svoj súhlas a svoj nesúhlas. Bolo to žmurkanie očí, ktoré otvorili bránu do mojej duše. Raz bolo áno, dvakrát bolo nie. Technik hyperbarickej komory sa musel riadne zabávať, keď ma týmto spôsobom skúšal rôzne fyzikálne zákony.
Priznám sa, svoju diagnózu som si začala uvedomovať až v posledných dňoch. Predchádzal tomu rozhovor s veľmi skúseným lekárom, ktorý bol poslednou nádejou na moje prežitie. Jeho slová pridupľovala kamarátka lekárka. Kvôli Tebe budú prepisovať skriptá, nebol až taký nemiestny žart.