Po každej noci svitne nové ráno.... A opäť budeme musieť vstávať do školy!Študentský časopisAnketa od BlueBoard.cz Odpoveď na otázku sa dozviete neskôr... Zoznam autorových rubrík: Historia - ako to naozaj bolo, Ach, tie naše..., Rozprávky, Politika, SAD, Škola, Fotografie, Zážitky, Príbehy zo súdnej siene, Zoznamky, ...trochu vtipne..., ...trochu vážne..., moje konšpirácie, Súkromné, Nezaradené
V posledom čase som v diskusiách narazil na jeden vtip, ktorý mi pripomenul časy, keď som chodil ešte na základnú školu a mali sme chémiu. Spomínaný vtip: Janko, akej farby je tvoj roztok? Červený, pani učiteľka. Výborne Janko, jednotka. Marienka, akej farby je tvoj? Oranžový, pani učiteľka. No Marienka, tak to bude dvojka. Dežko a aký je tvoj? Čierny... Dežko päť. Trieda, kryte sa !!!
Kamarát sa vrátil so svojou partiou zo svojich potuliek kdesi po Ázii, Indii či Číne. Doteraz si nevie vynachváliť všetko, čo tam videl.
Samozrejme - šedý priemer hrá futbal, basket, upratuje dvor, behá s metlou po kuchyni, umýva riad a drie odušu auto. Nadpriemer si však našiel niečo zaujímavejšie, adrenalínové a samozrejme niečo, kde nechýba sranda.
Deti sa už dnes nehrajú tak ako kedysi. Už nehrajú futbal, naháňačky, skrývačky. Nenapodobňujú požiarnikov, doktorov, nechcú byť astronautmi. Nebehajú po lúkach s lukmi a prakmi a nehrajú sa na slávnych záchrancov a osloboditeľov štýlu Robin Hood a Viliam Tell. Priznávam, trochu zovšeobecňujem. Som však rád, že nasledujúce riadky sa netýkajú všetkých detí.
Pri výbere darčeka nesmieme zabudnúť na staré známe: Menej je niekedy viac. Nemusíme kupovať stále ten najväčší, najdrahší, nakrajší a najpómpeznejší darček. Oveľa väčšiu radosť môže spraviť niečo menšie, lacnejšie, účelnejšie...
Kráčam po chodníku a okolo mňa prejde pomaly, veľmi pomaly policajná hliadka. Jej auto nasleduje šofér obyčajného - civilného vozidla. Veď čo môže byť bezpečnejšie ako nasledovať policajtov...?
Rómske pohreby zvyknú byť v našej dedine naozaj zaujímavé. Vzhľadom na to, čo sa tam stále udeje, rozoberajú sa tieto udalosti ešte dlhé týždne. Teda až na tú poslednú, o ktorej asi nikto nič nevie...
Narazil som na jeden článok, ktorý hovorí o tom, ako sa nejaký kúl Rumun dokázal ožrať z jednej plechovky piva. Miesto toho, aby si takýchto pív nakúpil aspoň zopár prepraviek a žil si šťastne, podáva teraz žalobu na súd, lebo v tom pive vraj muselo byť niečo primiešané.
Stalo sa to dnes (nedeľa) tesne pred obedom. Ľudia sa vracali z kostola. V našej odľahlejšej časti už prevažne autom. Po ulici sa naháňali traja malí Rómovia. Jeden tlačil fúrik, druhý sa šuchtal za ním, a tretí sa ako kráľ viezol na fúriku. Za nimi išlo auto. Pomaly, čakalo kým sa uhnú na kraj cesty. Nepočuli ho však a keďže sa za ním začínali tvoriť kolóny, šofér zatrúbil. Róm sa zľakol, šmaril fúrik a utekal na kraj. Asi o dve sekundy na to bolo počuť strašný krik a plač. Ten malý kráľ, ktorý sa viezol na tom fúriku sa roztiahol na ceste a rozbil si hlavu. Človek by povedal, že taký malý toľko krvi ani nemôže mať. Ten druhý ( neschopný šofér fúrika ) v momente spustil ešte väčší rev, pričom spomínal všetko na čo si len spomenul. Od všetkých svätých, cez obväzy, až po sanitku.
Kamarát je posadnutý zoznamovaním sa cez internet. Tento fakt som tušil už po prvej skúsenosti so zoznamkou. No a keď začal aj tretíkrát, som si istý, že je to tak. Nepomohol mu ani trest vo forme ( dajme tomu meteorologický názov ) prehánok. Na vlastnej koži sa to rozhodol vyskúšať znova. Tento krát si dal ale záväzok, že už si dá pri výbere lepší pozor. Rozhodol sa, že bude dopredu pýtať nie jednu fotografiu, ale hneď celú sériu.
Po predchádzajúcich skúsenostiach so zoznamkou cez tie naše – slovenské anonymne servery, ktoré boli spomenuté v predchádzajúcej časti, sa môj úžasný kamarát ešte stále nepoučil a rozhodol sa to tento krát vyskúšať na vlastnej koži. Ako sa ráčil nechať počuť, čo človeka nezabije, to ho posilní, alebo iná verzia: žijeme len raz a vyskúšať treba všetko ( aspoň to, čo sa dá). Neviem síce teraz, či tým nezakrýval len svoje zúfalstvo z toho, že už dosť dlho nemal dámsku spoločnosť na úrovni PRIATEĽKA.
Existujú muži / chlapci, ktorí jednoducho nerozumejú slovu “nie“. Spomínam si na jednú vetu z filmu: „ Which part of NO didnt you understand?“ (Ktorej časti slova NIE si nerozumel?). Fanatici a dotieravci, po uši zaľúbení ( väčšinou do seba ) a tí, ktorí si nevedia pripustiť, že im by sa niečo také mohlo stať. No stane sa. Ich ego utrpelo tu najhlbšiu ranu, akú len utrpieť mohlo. Takíto sú najnebezpečnejší. Sú nevypočítateľní a svojím správaním spôsobujú problémy nie len „vyvolenej / osudovej žene“ ale aj mnohým naokolo.
Ráno o pol piatej sme sa vydali na dlhú cestu autom. Dedinčania, túžiaci po veľkom meste, každý za svojím cieľom. Babka nakúpiť akciové rožky z letáku, ktorým ináč bežne rozpaľujeme kozub, alebo tapetujeme susedovu latrínu. My ostatní sme sa vybrali na jednu prednášku, ktorá by teoreticky mohla zmeniť našu budúcnosť.
Som neskutočne šťastný, keď sa konečne dovalím zo školy s pocitom, že môžem hodiť tašku do kúta a na učenie šmariť jeden veľký bobek. Neviem sa dočkať, keď budú konečne hodiny ukazovať 20:00 a ja sa budem môcť vyvaliť do kresla alebo ( ak má predbehnú rodinní príslušníci) na zem. Radosťou zaplesá moje srdce, keď počuje záverečnú zvučku športových správ a môže sa pekne ponoriť do hladiny alfa. Čaká ho buď 90 minút neskutočne romantickej Rosamundy a jej ešte neskutočnejšie romantickejších filmov, nejaká tá zábavná šou ala drišľak ( pozdravujem Jožka Biľského – súkromný Ander z Košíc ), akčne krívajúci doktor House, neviem, čo dávajú v štvrtok...
Znalosti predávajúcich v kníhkupectve vedia niekedy naozaj prekvapiť. Inokedy však predavač svojimi znalosťami o knihách pripomína predajcu sanitárnej techniky alebo klincov.
Narazil som na jednu perfektnú vec, ktorá hovorí, čo robiť, ak sa stretnete zoči-voči hadom, ktoré sa dizajnérsky podobajú anakonde. Pôvodne ide o manuál Mierových zborov USA, ktorý dostávali dobrovoľníci pracujúci v Amazonskom pralese. Tento manuál opisuje, ako sa brániť pri útoku takéhoto monštra. Garantujem, že za takýto výplod by sa teda nehanbil ani Jules Verne. Alebo výstižnejšie by bolo povedať, že Jules Verne sa za svoje diela – oproti tomuto – môže hanbiť a zahrabať sa ( vlastne už je zahrabaný) niekoľko metrov pod zem. Taktiež by sa do dalo prirovnať k príručke japonských kamikadze alebo návodu na obsluhu samovražendného atentátnika.
