Som ekonóm a člen politickej strany Demokrati. Dlhodobo pôsobím ako analytik think-tanku MESA10, kde sa prioritne venujem projektom v oblasti verejných financií. V minulosti som pracoval aj ako hlavný ekonóm think-tanku GLOBSEC a bol som poradcom niekoľkých ministrov financií. Študoval som medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave a americké dejiny na University of Edinburgh. Hovorím po anglicky, nemecky a španielsky. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Zmierlivý tón Roberta Fica voči Rusku ohľadne ozbrojenej intervencie Ruska na Ukrajine nie je ani zďaleka jediným gestom zo strany premiéra, ktoré by nám malo byť podozrivé. Vláda Roberta Fica v minulosti viackrát konala proti strategickým záujmom Slovenskej republiky a v prospech záujmov Ruskej federácie.
Dnešný politický obchod Smeru a KDH znamená, že Slovensko sa začína odvracať od západných ideálov liberalizmu, tolerancie a deľby moci. Ústava SR nesmie byť predmetom krátkozrakých politických kšeftov. Som hlboko znepokojený a odsudzujem tento akt, ktorý neslúži verejnému záujmu, ale sebeckým záujmom politikov.
Starnutie obyvateľstva núti rozvinuté štáty k reformám dôchodkových systémov. Slovensko vykonalo radikálnu penzijnú reformu v roku 2005 zavedením druhého piliera. Reforma však nebola akceptovaná oboma stranami politického spektra a preto sa jej parametre menia vždy s nástupom novej vlády. Výsledkom týchto sporov je nestabilné legislatívne prostredie, nízka výnosnosť druhého piliera, stále nedoriešený problém dlhodobej udržateľnosti verejných financií, ako aj celková nejasnosť budúceho smerovania dôchodkového systému. Ako sa s týmito problémami vysporiadať? Predovšetkým by sme mali prestať vnímať druhý pilier ako nástroj na dosiahnutie dlhodobej udržateľnosti verejných financií. Tú je možné dosiahnuť iba systémovou reformou prvého piliera, aby bol aj pri starnutí populácie finančne vyrovnaný. Funkciou druhého piliera by nemalo byť skresávanie budúcich záväzkov prvého piliera, ale kompenzovanie zníženej miery náhrady dôchodkov z prvého piliera, ktorej sa zrejme nebudeme vedieť vyhnúť.
Návrh ministerstva školstva zrušiť povinné vyučovanie angličtiny ako prvého cudzieho jazyka od tretieho ročníka základných škôl vyvolal ostré reakcie verejnosti i novinárskej obce. Akékoľvek oslabovanie výučby cudzích jazykov na školách považujem za zásadnú chybu. Takisto však nie je správne, redukovať celú diskusiu o výučbe cudzích jazykov na Slovensku len na angličtinu a otázku jej povinnosti. Slovensko oproti okolitým štátom nezaostáva iba vo výučbe angličtiny, ale aj vo výučbe iných jazykov, osobitne nemčiny. Preto by mala byť zachovaná možnosť voľby pre žiakov, ktorí sa chcú ako prvý jazyk naučiť iný jazyk, a angličtinu chcú mať ako druhý jazyk.
Ústavným zakotvením manželstva ako výhradného zväzku muža a ženy, ako to navrhuje KDH, by sa Slovensko zaradilo do spoločnosti krajín ako Ukrajina, Bielorusko a Moldavsko.
Bez zásadnej reformy rodinnej politiky hrozí Slovensku jedno z najhorších starnutí populácie v Európe. Slovenskí politici však tento problém zväčša ignorujú, a namiesto hľadania riešení sa vyžívajú v populizme. Pritom by úplne postačilo poobzerať sa, ako sa robí rodinná politika v zahraničí.
Potreba znižovanť deficit verejných financií so sebou prináša rôzne návrhy, ako a kde šetriť. Nedávny návrh ministerstva práce na skresanie rodinných prídavkov bol skôr krokom vedľa. Medzinárodné porovnania naznačujú, že omnoho vhodnejšiu príležitosť na výrazné úspory verejných výdakov je možné nájsť na úplne inom mieste: v premrštenom policajnom aparáte.
Poslanec Smeru Ľuboš Blaha sa v parlamente rád štylizuje do úlohy ľavicového intelektuála a oduševneného bojovníka proti neoliberalizmu. Obľúbeným terčom jeho kritiky je najmä rovná daň. Výsmech rovnej dane zo strany Ľuboša Blahu je však nielen účelový, ale aj demagogický a nekompetentý. Ak pán poslanec označuje rovnú daň za asociálnu a výhodnú iba pre bohatých, kým západoeurópske systémy sú vraj progresívne a solidárne, tak buď vedome klame alebo nevie počítať.
Po víťazstve v minuloročných voľbách začala strana Smer-SD bezodkladne realizovať svoj program. Zavedenie progresívnej dane z príjmu pre fyzické osoby, zvýšenie daní pre firmy a zrušenie flexibilného zákonníka práce patria k pilierom hospodárskej politiky vlády. Premiér tvrdí, že všetky jeho opatrenia sú v súlade s politikou štandardných európskych sociálnodemokratických strán. Ak však nahliadneme do členských štátov Európskej únie, v ktorých vládne ľavica, musíme skonštatovať, že to nie je celkom pravda. Kým u progresivity dane z príjmu fyzických osôb možno ešte hovoriť o istej štandardnosti, v iných kľúčových otázkach kráča Robert Fico úplne opačným smerom ako etablované sociálne demokracie. Poďme sa pozrieť, akú hospodársku politiku robia ľavicové vlády v Európe.
Podporoval som politiku Dzurindovych vlád, euroatlantickú integráciu Slovenska, rovnú daň aj Žitňanskej reformy v súdnictve. V istých veciach sa považujem za liberála, v iných za konzervatívca, a v iných za centristu. Myslím, že tieto atribúty ma v kontexte slovenskej politiky zaraďujú jednoznačne doprava od stredu. S tým, čo v poslednej dobe slovenská pravica (resp. niektoré strany) predvádza, sa však ani pri najlepšej vôli nedokážem stotožniť. A to nemám na mysli len ich neustále štiepenie, ale aj ekonomickú politiku, ktorá bola kedysi silnou stránkou slovenskej pravice.
Je po voľbách. Končí sa fáza predvolebných sľubov, začína fáza kreovania novej vlády. Tá stojí pred viacerými ťažkými úlohami. Keďže naša krajina naďalej hospodári s deficitným rozpočtom verejnej správy, jednou z kľúčových výziev ostáva konsolidácia verejných financií. A tá sa, vzhľadom na rozsah problému, ani pri najlepšej vôli nezaobíde bez vyšších daní. Štrukturálny deficit presahujúci 4% HDP sa jednoducho nedá eliminovať iba prepúšťaním úradníkov, zamedzovaním daňových únikov alebo rušením niektorých dávok. Dane teda pôjdu určite hore. Otázka je, ktoré. Jednou z možností je opätovné zavedenie dane z dividend, ktoré podporujú strany Smer-SD a KDH. Daň z dividend existovala na Slovensku do roku 2004, kedy bola v rámci veľkej daňovej reformy zrušená s odôvodnením, že ide o dvojité zdanenie toho istého príjmu. Malo alebo nemalo by Slovensko túto daň opäť zaviesť?
Euroval, to je téma týchto dní. Bohužiaľ, slovenským politikom sa doteraz nepodarilo poriadne občanom vysvetliť, ako euroval funguje, prečo bol zriadený, a o čom sa vlastne v utorok hlasuje. Pokúsim sa preto v krátkosti a „po lopate“ vysvetliť euroval a vyvrátiť niektoré mylné predstavy s ním spojené.
V nedávnej diskusnej relácii Večer pod lampou Štefana Hríba sa stretli minister financií Ivan Mikloš a predseda NR SR Richard Sulík na tému „euroval“. V úvode relácie sa Ivan Mikloš snažil dokumentovať vážnosť situácie v eurozóne okrem iného aj štúdiou najväčšej švajčiarskej banky UBS zo 6. septembra 2011, ktorá vyčíslila náklady rozpadu eurozóny na desiatky percent HDP v krajinách vystupujúcich z eurozóny. Túto štúdiu spomenul aj vo svojom staršom stĺpčeku v Hospodárskych novinách, ako aj v novšom blogu na eTrende. Mikloš s odvolaním na štúdiu omylom tvrdil, že v prípade neschválenia eurovalu by mohol hroziť až rozpad eurozóny, čo by vo veľkých a stabilných štátoch ako Nemecko mohlo spôsobiť pokles HDP o 20-30% a v malých problematických štátoch pokles o 40-50% HDP.
