Napríklad Krmanom mladším a Puškinom pri cestovaní na Poltavu, Sienkiewiczom na Záporožie či nedávno Kukučínom v Patagónii. Inokedy si cesty vyberám podľa čtiva, ktoré mi učarovalo, a tak som musela vidieť Ajtmatovov Issyk Kul, hoci bez labutí, prípadne Němcovej Staré Bělidlo, pri ktorom som odhalila krutú pravdu.
Teraz nastal prvý prípad a tak som do batoha prihodila Feuchtwangera, ktorý na mňa vhodne čakal v knihobúdke, a s manželom sme sa vybrali po roku do Madridu.
Predpokladám, že od našej minuloročnej návštevy sa nič veľmi nezmenilo, kráľovský palác, pyramídy aj Guernicu sme si pozreli vlani, tak už len dopozeráme, čo sme vtedy nestihli.
Kým sme čerství, hneď zrána na druhý deň sa vyberáme na stanicu Atocha a kúpime sí lístky na vlak na nasledujúce dni.
V Madride si pozrieme dve múzeá. Prvé sa volá Thyssen- Bornemisza a visí tu vraj tisíc obrazov.
Ja som umelecký outsider a tak sa zastavujem len pri (mne) známych menách a aj tak nechápem, prečo napríklad práve TOTO Ukrižovanie je lepšie ako desať takmer rovnakých vedľa. Však som o tom už kedysi dávno písala.
Ešte menej však chápem, čím si zaslúžila táto čarbanica maľba toľko priestoru a slávy.
No ale čo sa sťažujem, však lístky boli po deväť eur, takže jeden obraz ma vyjde na 0,009 eur – no nekúp to!
Duchom obohatení ideme do ďalšieho múzea – Museo del Traje, čiže múzeum odevov. Sú tu rôzne oblečenia od stredoveku až po súčasnosť. Najviac ma zaujal krátky dokument zo zostrihaných filmov najmä päťdesiatych a šesťdesiatych rokov. Tá móda sa mi páči, rovnako ako jej nositelia Paul Newmann, Liz Taylor, Dean Martin a iní, ktorí v tých filmoch hrali. Ale inak platí to, čo o mne hovorievala kedysi mama – že mňa je lepšie šatiť ako živiť.
Na dnes kultúry stačilo, už len popozerať, či sa niečo zmenilo v uliciach a na námestiach a môžeme ísť spať.
Nič sa nezmenilo, aj nultý kilometer – Kilómetro Cero - je neustále obliehaný turistami. Kedysi bol považovaný za geografický stred Španielska.
Na ďalší deň ráno ideme pozrieť Toledo, mesto, kde sa odohráva dej knihy, ktorú stále vláčim so sebou a snažím sa, aby som 455 strán zvládla počas tohto pobytu.
Od čias Alfonza VIII., jeho milenky Raquel, jej otca Jehudu a ďalších uplynulo už vyše 900 rokov, ale niektoré objekty stáli už vtedy, hoci sa časom trochu zmenili, napríklad námestie Zocodover, ktoré je v knihe niekoľkokrát spomenuté.
Alebo hrad Alcázar, ktorý vyzerá ako Bratislavský.
Manžel ma viackrát strašil, že Toledo je veľmi do kopca a ja som si predstavovala, ako padám na ceste strmým bralom pod ťarchou batohu, v ktorom je okrem polkilového Feuchtwangera foťák a selfie tyčka. Bála som sa zbytočne, nebojte sa ani vy, vôbec sa nemusíte šplhať po žiadnom strmom brale, ale pôjdete normálne po chodníku. A pokojne sa môžete nahor vyviezť aj eskalátormi, ako keby ste išli do nákupného centra. Týmto vrúcne ďakujem všetkým, ktorí sa o to zaslúžili.
Na námestí Zocodover si dáme čokoládu s churros. Churros sú vyprážané pásiky z odpaľovaného cesta a jedia sa s horúcou čokoládou. Pretože je to dobré, asi to nebude moc zdravé. Ale nech.
Tak hor sa do ulíc Toleda eliminovať prázdne kalórie.
Toto je hrad Alcázar, donútra sa ísť nedá, ale ani nás to veľmi neláka.
Zato sa dáme nalákať na kostol Santo Tomé z 12. storočia, kde je na stene namaľovaný obraz El Greca Pohreb grófa z Orgazu. Je to vraj najslávnejšie dielo umelca. Asi aj najdrahšie - za pohľad naň zaplatíme 4 eurá.
Skóre si vylepšíme návštevou El Grecovho domu, v ktorom ako dôchodcovia neplatíme nič a vidíme tu zo dvadsať autorových obrazov.
On sa v skutočnosti volal Domenikos Theotokopoulos a pochádzal z Kréty. Pred devätnástimi rokmi som ho videla smutného na námestí v Heraklione, ako mu na hlavu sadajú holuby, a nielen sadajú. Nuž čo mohol robiť? Vzal štetce a odišiel do Toleda. Tu mu nevedeli prísť na meno a volali ho Grék, El Greco. No však to vôbec nie je zlý pseudonym, že? Ale vraj sa na obrazy podpisoval stále po grécky svojím pôvodným menom.
Sú tu namaľovaní všetci dvanásti apoštoli, napríklad títo.
Toledo namaľované v rokoch 1610 – 1614.
Toto je František z Assisi, ale nie od El Greca, ale od jedného z jeho žiakov.
Presne taký obraz mala moja babička pri posteli. Posledné, čo som pred zaspaním videla, bola táto pochmúrna scéna a prvé, čo som zočila ráno, bola lebka. Kožušina jazveca s vypreparovanou hlavou olemovaná zeleným filcom, na ktorú som každé ráno stúpila bosou nohou, dotvárala moje pravidelné hororové prázdninové zážitky.
Zaspomínala som si, môžeme ísť ďalej. El Grecov dom sa nachádza v židovskej štvrti a tam si pozrieme Sefardské múzeum a synagógu.
Trochu sa potúlame židovskou štvrťou.
Tu sa asi kedysi nachádzal Castillo de Castro, dom, v ktorom bývali hrdinovia Feuchtwangerovho románu Jehuda a Raquel. Dom už dávno nestojí, však ešte pred deväťsto rokmi ho dosť poničili miestni, ktorí si prišli vyliať zlosť na údajných strojcov svojho nešťastia.
Je pochopiteľne, že sa máločo zachovalo z čias Alfonza VIII. v pôvodnej forme. Zato obrovská katedrála Nanebovzatia Panny Márie z 13. storočia sa odvtedy zmenila len málo. Ako všade v týchto stredovekých mestách je všetko okolo zastavané a tak sa nedá dobre odfotiť.
Najlepší pohľad na ňu a na celé staré mesto aj s hradom je z veže kostola Iglesia de San Ildefonso. Výstup je celkom v pohode – široké kovové schodisko, hore sa ide iným ako dole – v porovnaní s väčšinou iných veží priam luxus.
Vľavo hrad, vpravo katedrála. Ten solárny panel vpravo pôsobí ako päsť na oko.
Aby sme boli ekumenickí na sto percent, ešte si zájdeme do bývalej mešity Bab al-Mardum. V 12. storočí po dobytí mesta kresťanmi mešitu premenili na kresťanský chrám Cristo de la Luz, v súčasnosti je už odsvätený.
Ešte pár pouličných záberov.
V mnohých obchodoch sa predávajú nože, dýky a iné rytierske komponenty.
Pri tomto pohľade som si spomenula na otca. Mal veľmi rád španielske vtáčiky.
Najradšej s ryžou.
Na ďalší deň ideme do starého univerzitného mesta Salamanca. Už v roku 1218 tu vznikla prvá univerzita, ktorá je najstaršou v Španielsku. V pätnástom storočí sa na ňu ročne zapisovalo 6500 študentov, pričom v celom meste žilo 24 tisíc ľudí. Medzi študentami boli aj Cortés a chvíľu aj Kolumbus.
Aj v Salamance majú katedrálu, vlastne dve – starú a novú – ktoré vyzerajú takmer rovnako a stoja nalepené pri sebe. To nechápem, však keď tam už jednu mali, tú druhú mohli dať niekam inam, nie? Aspoň ja by som tak urobila. A zakázala by som stavať okolo, aby sa to dalo aspoň normálne odfotiť.
V tomto meste je všetko nalepené na seba a s fotením je to ťažké. Trochu by som to preriedila a hneď by to bolo lepšie.
Ale jedna vychytávka, týkajúca sa fotenia, sa im podarila. Na viacerých mestách, ktoré sú zaujímavé, sú také selfie stojančeky na mobil. Ten tam postavíte, poviete syyyr a máte peknú fotku napríklad s katedrálou. Miesta, kde sa selfie stojany nachádzajú, sú označené na mape mesta ikonkou fotoaparátu.
Prejdeme sa po rímskom moste cez rieku Tormes. Kedysi sa hovorilo, že ho postavil Herkules, ale ten nestíhal, lebo mal kopu roboty s Augiášovým chlievom, takže most postavili až neskôr za vlády cisára Trajana. Keď som bola malá, v kinách bežal rumunský film Trajanov stĺp. Tak toto je zas Trajanov most, ale oficiálne sa volá Puente Mayor del Tormes.
Prejdeme sa po ňom až na koniec, odtiaľ je pekný výhľad na mesto. Samozrejme aj tu je selfie stojanček.
V Salamance je ešte veľa zaujímavých stavieb.
Kto nájde na fasáde žabku, bude mať šťastie. To neobíde žiadna turistická skupina. Ak sa vám nechce ísť kvôli žabke do Salamanky, tak vám ju ukážem. Nachádza sa na jednej lebke. Našli sme ju ľahko, lebo na ňu všetci ukazovali prstom.
Na ďalšej fasáde je zas kopa mušlí, vraj viac ako tristo, ale nepočítala som ich. Po španielsky sa im povie conchas, škrupiny, preto sa dom volá Casa de las conchas. Tieto mušle sú symbolom Svätojakubskej cesty. V súčasnosti je v dome knižnica.
Určite je tu toho oveľa viac, napríklad ponúkajú pečené prasiatka, ale na to už nemáme čas, tak si kupujeme aspoň dlhé oškvarky, ktoré predávajú aj v papierových kornútkoch. Sú dosť suché, mne viac chutia také malé mastné kocky, ktoré si občas vyškvarím doma. Ale tieto sú možno zdravšie. Veď som to už spomínala - zdravé veci mi zas až tak nechutia.
Ostávame verní patatas bravas - pečeným zemiakom s omáčkou.
Ešte kúsok mesta.
Tretí výlet si urobíme do mesta Segovia. Jeho lákadlom je dvetisíc rokov starý akvadukt. Každú chvíľu pod ním zastaví autobus a vypustí štyridsiatku turistov a všetci sa fotia, rozpažujú ruky, aby mali originálne fotky a preto ich všetci budú mať rovnaké.
Dá sa prejsť asi kilometer tam, kde sa akvadukt začína dvíhať od zeme. Celý meria asi 17 kilometrov a až donedávna dopravoval vodu z prameňa Fuenfría v neďalekých horách do mesta.
Akvadukt je nepochybne najväčšou pozoruhodnosťou mesta, ale aj staré mesto je príjemné. Nachádza sa tu katedrála Nanebovzatia Panny Márie a svätého Fructusa postavená v 16. storočí.
Toto je kostol San Miguel, v ktorom v roku 1474 korunovali Izabelu Kastílsku.
Neďaleko sa nachádza pevnosť Alcázar , ktorú vybudoval na základoch staršej drevenej pevnosti náš starý známy Alfonz VIII, jeden z hrdinov Feuchtwangerovho románu, ktorý sa zaľúbil do Raquel, Židovky z Toleda. Na ten už čas nemáme, ale keby sme sa poponáhľali, dalo by sa to stihnúť. Len ja sa ponáhľam pomaly, tak sa aspoň prejdeme starými uličkami.
Do Madridu sa vraciame osobákom. Cesta trvá tri hodiny, takže s Feuchtwangerom pokročím zas o kus ďalej. Už to speje ku katastrofe, Alfonz VIII. ide do vojny s kalifom. Nepoviem vám, ako to dopadlo, ale ak ste dávali v škole pozor, viete to aj bez toho.
Ja sa pravdu dozviem na ďalší deň, ktorý bude naším posledným, ak nerátam deň odletu.
Tak si poďme tých slávnych kráľov obzrieť. Prímestským vlakom sa odvezieme do mesta El Escorial a kúsok odtiaľ je mesto San Lorenzo El Escorial, kde v 16. storočí postavil kráľ Filip II. zámoček, aby mal kde uložiť svoje kosti a kosti svojich blízkych. Je ich tu pochovaných mnoho, lebo mali veľké rodiny, to nebolo ako v rozprávke, že kráľ mal tri dcéry. Tunajší králi mali aj synov a všelijakých ľavobočkov, či ako nežne nazýval Alfonz VIII. plod svojej a Raquelinej lásky, bastardíkov.
Okrem krypty sú tu samozrejme obytné miestnosti, v ktorých sa zas stretávam so starými známymi El Grecom, Tizianom či Veronesom.
Kedysi palác nazývali ôsmym divom sveta. Ak o tých predchádzajúcich siedmich skoro nič netušili, tak to beriem. V súčasnosti tu sídli rád Augustiniánov.
Inak tu už nič viac nie je, môžeme sa s pocitom dobre splneného plánu vrátiť do Žiliny.
Ale ešte predtým sa musíme vrátiť do Madridu. Počas spiatočnej cesty dočítam Židovku z Toleda. Dopadlo to ako v rozprávke – všetci žili šťastne až do smrti. Akurát dobrých zabili hneď a tým zlým sa nič nestalo.
Tak už len posledné kroky po večernom Madride, ktorý je v sobotu večer zaplnený davmi ľudí. Trochu si ešte vychutnať jeho atmosféru a nasať dobrú náladu, ktorá mi bude musieť vydržať do ďalšej zaujímavej cesty.
