Cestu z polnočnej domov absolvovali všetci tradične dole kopcom na sánkach. Bolo pritom veľa smiechu a zábavy. Aj toto nám rozprávala o svojom otcovi mama. Škoda, že som sa jej nepýtala viac alebo že som nepočúvala pozornejšie. Už sa nedozviem viacej o tom, ako tam vyzerali Vianoce pred stodvadsiatimi rokmi. Ale aspoň približnú predstavu o nich som získala počas nedávnej návštevy Vianočného múzea v Salzburgu.
Práve v tomto kraji, presnejšie v dedinke Oberndorf pri Salzburgu, vznikla pred viac ako dvesto rokmi snáď najznámejšia vianočná pieseň Tichá noc, ktorá bola preložená do tristo jazykov a nárečí.
Najstaršie exempláre v múzeu majú viac ako 150 rokov, motto výstavy je "Sviatky medzi adventom a Novým rokom od roku 1840 do roku 1940".
Keď som bola malá, s bratom sme si niekedy v novembri, v dňoch, keď sa stmievalo čoraz skôr, napadol prvý sneh a vo výkladoch obchodov na Masaryčke bola výzdoba k VOSR nahradená vianočnými pútačmi, vyrábali kalendáre. Na papier zo zošita sme si napísali dátumy až do Vianoc a každý večer sme poctivo škrtali ukončený deň a tešili sa z toho, že sa Vianoce zas o trochu priblížili. Ten predvianočný čas sa aj tak vliekol veľmi pomaly.
Niekedy pred tridsiatimi rokmi sa aj u nás objavili adventné kalendáre. Namiesto škrtania dátumov si deti otvárajú okienka, v ktorých sú ukryté čokoládky. A vedeli ste, že podobné kalendáre mali deti už pred viac ako sto rokmi? Lenže namiesto sladkostí tam nachádzali potravu duševnú, napríklad rôzne biblické citáty alebo básničky.
Toto je najstarší zachovaný detský adventný kalendár z roku 1902.
V iných kalendároch po otvorení okienka zvedavé deti nakukli do rôznych domácností.
Písali ste ako deti Ježiškovi? Tiež nič nové, deti mu písavali aj pred sto rokmi. Niekde mali pre tento účel vytlačené formuláre, do ktorých vpisovali svoje priania. Škoda, že nepísali krajšie, neviem to po nich rozlúštiť.
Na začiatku 20. storočia deti v južnom Nemecku a v Rakúsku dávali na Štedrý večer svojim rodičom vianočné pozdravy ako ocenenie za ich starostlivosť.
Ľudia si už vtedy posielali vianočné a novoročné priania. Toto je pri príležitosti nového storočia.
A dávali ste si večer pred Mikulášom do okna vyčistené čižmičky? Tiež nič nové. V starom šlabikári si môžete pozrieť, ako to urobili Rudi a Mimi a čo našli ráno v topánkach.
Výstavka Mikulášov. Na týchto boli použité hlavičky z bábik a preto aj napriek fúzom a bradám majú skôr výzor dieťaťa ako starého svätca.
Títo už vyzerajú dôstojnejšie.
Kde sú Mikuláši, nemôžu chýbať čerti - v Rakúsku ich volajú Krampus. Ten ležiaci je súčasťou darčekového balenia sladkostí.
Figúrky Mikuláša a čerta bývali vystavené v domácnostiach na deň Krampusa (5.12.) a Mikuláša.
Pomaly sa blížime k Vianociam. Toto u nás voláme betlehemy, v českých krajinách jesličky a tu Krippen, čo sú tiež jasle.
V rôznych krajoch boli rôzne tradície slávenia Vianoc, rozdiely boli medzi mestami a dedinami, ale líšili sa aj v závislosti od ekonomickej úrovne. Maliar Moritz Müller namaľoval v roku 1848 v Mníchove dve vianočné rodiny - vľavo bohatá, vpravo chudobná. Zaujímavé porovnanie - myslím si, že v súčasnosti by boli rozdiely medzi bohatými a chudobnými Vianocami oveľa väčšie.
Najemotívnejšiu časť výstavy predstavuje vitrínka s exemplármi z prvej svetovej vojny. Vidieť tu napríklad "novú vojnovú hru pre mladých a starých", vianočný stromček ozdobený tým, čo mali vojaci k dispozícii - zhotovenými ozdobami a rôznymi medailami, vojnové vianočné pohľadnice a fotografie Vianoc na fronte.
List rodičov synovi - zajatcovi v nemocnici na Sibíri.
Tento list mi pripomenul pohľadnice, ktoré písal z frontu mamin otec. To je ten Josef z Vysoké nad Jizerou, ktorého som spomínala na začiatku.
Prvá pohľadnica je z 20. decembra 1914. Vtedy dvadsaťdvaročný Josef, teda môj dědečko, je v strede.
Na druhej strane pohľadnice sa píše: ""Drahý rodiče, přeji Vám všem ve spolek šťastné a veselé svátky a novy rok a když já nemohu přijet, tak aspoň moje podobenka. Ten co stoji ten Napr. to jest Nyzera. Buďte z Bohem Pepa".
Viac vojnovej korešpondencie dědečka je v mojom staršom článku Vtedy na Piave.
Pomaly opúšťam múzeum s množstvom nových dojmov aj vyvolaných starých spomienok. Aby som skončila optimisticky, tak len doplním, že dědečko šťastne prežil štyri vojnové roky a po vojne sa usadil v Uherskom Hradišti, kde si otvoril mäsiarstvo. Oženil sa, mal dvoch synov a dcéru, moju mamu. Na vojnové roky však nezabudol a svojej dvanásťročnej dcére napísal do pamätníčka básničku o jednej, trochu inej, tichej noci.
Stesk českého vojína
Měsíc jasně klidně do krajiny vysíla svůj svit a pod ním,
na zemi ve kraji širošírem vše usnulo - panuje milý klid,
jen tu a tam ptáka nočního zašumí perutě
jinak vše leží ve sladké mrákotě.
Tam dole, ve měsíčním jasu,
od prava do leva je v nedohledné čáře sepjata rýha v strašidelním pásu
jež jako had matičku zemi obepína do těla jejího své spáry zatína.
To zákopy jsou naše jež ve tváří potu jsme zřídili si na ochranu svou
nedbajíce na déšť, horko a jinou psotu
v nich život náš po denní práci se v zpomínkach na milý domov strácí.
Den po dni míjí, všecky bez rozdílu jsou
my neděle tu neznáme, ani nálad svátečních.
Nám Morana tu denně strojí léčku zlou, nám jedno je, zda zhynem v den všední
kdo poslední z nás bude aneb přední.
Zadumány na místech svých jen stráže bdí
jich unavené oko v dálku zírá a divná tíseň duši srdce svírá,
zda dopřáno jim bude rodiny své zřít či bez útěchy v cizí zemi mřít...
A hlava mimoděk se ve dlaní sklání vzpomínky mnohé táhnou myslí nám
a ret šeptá jedno zbožné přání.
Kéž poslední náš vzdech byť i byl v strasti
vydechnout dopřáno nám v drahé vlasti.
V upomínku na válečná léta 1914 - 18 napsal své dcerušce otec.
V Uh. Hradišti dne 9. záři 1943.
