Obdivujem detský svet a úžasnú životaschopnosť detí.Viac odo mňa deťom aj na http://www.mamtalent.sk/zuzana-valachovicova.phtml?program=12&ma__0__author=7106 Zoznam autorových rubrík: Čo som videla, čítala, počula, Radosti a starosti psíčkarov, Aj deti sú naše, Súkromné
Sedeli na lavičke a rozprávali sa. Postaršia žena a chlap - notorický sťažovateľ. Začali o práci. Chlap: - Sedí tam ako ... má už asi aj sedemdesiat, nie aby uvoľnil miesto mladším, keď nemajú robotu. Žena: - Dcéra teraz doštudovala ... Chlap: - Čo z tej školy majú, keď nie je roboty, sedia tam samí starí, celý deň nič nerobia, len hry hrajú ... Žena: - Ona má robotu, v Rakúsku ... Chlap: - Ale koľko mladých nemá ...
Rada čítam rôzne dobré rady ako si lacno /rozumej pomocou manžela :)/ a rýchlo vylepšiť svoje bývanie, či záhradu. Za tie roky som našla rôzne - praktické aj uletené, ale už som na to prišla. Postavím si nový ekologický dom za 3 600 EUR! Upozorňujem, že nasledujúce jednoduché rady ako na to, nie sú myslené ako vtip.
Nie, nie sme z inej planéty ako mačky z rozprávky Pá a Pí, aj keď je nás menšina. Ani nie sme čudní, ako o nás vyhlasujú naši rodinný príslušníci. Jediný problém, ktorý musíme riešiť je, že nám je neustále horko. Aj keď sa na nás pozerajú ako na mimozemšťanov, zodpovedne prehlasujem, že ,,je normálne, keď sa človek pri teplote nižšej ako 15 stupňov Celzia potí a je normálne kúpať sa aj v decembri v jazere."
Jedzte zdravo ... jedzte málo ... jedzte čo najviac zeleniny ... nejedzte mäso - mäso je zdravé ... nejedzte masť - masť je lepšia ako olej ... jedzte chlieb - z chleba sa priberá ... pite aspoň 3 litre vody ... A teraz čo si vybrať? Som rada, že už nie som najmladšia /aspoň raz :)/ a zažila som aj časy, keď jedlo bolo ,,len,, normálna súčasť života a nevyvyšovalo sa na piadestál slávy. Nechcem sa veľmi rozpisovať, načo, veď všetko tu už bolo povedané tisíckrát, tak iba v skratke, čo sa páči mne.
alebo obyčajné príbehy obyčajných ľudí pritiahnuté za vlasy ozaj len trošku. Vlak. Ráno 5,30. Prší. Stanica plná ľudí. Prichádza náš vlak. Ako zvyčajne - mešká, je dlhý a pristavia ho na päťku. Skoro všetci vedia, že sa bude odpájať a nastupovať treba do prednej časti. Tím, čo to nepoznajú, hlási informáciu rozhlas. Náhlime sa k vlaku, niektorí nastupujú ako vždy z vyvýšeného perónu, ktorý slúži na tento účel. Spojovacie dvere medzi vagónmi sú však zamknuté. Sprievodkyňa oznamuje, že tam sa bude vlak odpájať a dvere neodomkne /asi ani nemá kľuč/. Tí, čo nastúpili, vystupujú, tí čo nenastúpili, chcú nastúpiť. Chyba!
Dva roky - už nie bábätká, ešte nie deti. Ťažké a krásne zároveň. Vek, ktorý by som zvládnuteľnosťou smelo prirovnala k puberte. Príjemné ráno, slnko svieti, vstávame. Lucka otvorí očká, milo sa usmeje, trošku sa pomazlíme. ,,Poď," vravím ,,ideme sa vycikať." ,,Nie!" ozve sa z postieľky. No dobre, veď aj ponaháňať a poblázniť sa treba. A tak trošku šantíme. Je príjemné ráno, vonku svieti slnko. ,,Luci, obliekame sa," volám s úsmevom. ,,Nie!" znovu tá istá pesnička. Ďalšiu naháňačku v rámci pozitívneho myslenia beriem ako rozcvičku tela aj duše.
Kráčali sme po ulici, držiac sa za ruky vychutnávajúc si príjemný podvečer a vzájomnú prítomnosť. ,,Pozri, babi, nálepka." ,,Kde?" otáčala som hlavou naokolo. ,,Nič nevidím." ,,Tu na zemi predsa!" Naozaj. Na chodníku ležala malá nálepka s názvom firmy sídliacej neďaleko nás. ,,Oknotual, oknotual!" tešilo sa štvorročné dievčatko, ako sa len vedia tešiť deti, keď nájdu svoj obľúbený poklad. /názov firmy som zmenila/
Reklamy. Vyzerajú nevinne a snažia sa nás presvedčiť, že život bez nich by bol nudný, šedivý, že nie sú gýčovité a že nám chcú vlastne dobre. Vyliezajú z televízora, z rozhlasu, z bilbordov, z telefónu, z časopisov, či autobusov. Ignorovať ich dokážu ozaj iba silné povahy.
Sú zlatí, milí, zvedaví, nevypočitateľní, tvrdohlaví, plní energie. A to všetko niekedy aj naraz. Sú to proste deti. Život s nimi je niekedy zábavný, niekedy ťažký, ale určite sa s nimi nikdy nenudíte.
Železnice naše každodenné, ďakujeme vám za vaše služby, ktoré poskytujú ozaj všetko - presnosť, čistotu aj večnosť. Ďakujeme za historické 50 - ročné vagóny /tie nové v špičke chodia len sporadicky, treba ich šetriť/ a lokomotívy, ktoré umožňujú ľuďom počas častého meškania pokochať sa okolitou krajinou v pohodlí a komforte. A to si nemusíme ani doplácať za ,,dobrovoľnú" exkurziu /nepočítajú sa zmeškané hodiny v práci, ani prípadné taxíky na letisko/.
Bratislava - hlavná stanica, nástupište plné ľudí. Vlaky prichádzajú - odchádzajú a aby situácia bola ešte komplikovanejšia a neprehľadnejšia, rozhodli sa zodpovední pracovníci pristaviť dva vlaky idúce po sebe s 15 minutovým rozdielom tým istým smerom na to isté nástupište a tú istú koľaj. Aby som bola konkrétnejšia, na koľaji už bol pristavený osobný vlak smer Kúty a za ním mal prísť vlak EC do Prahy, tiež prechádzajúci cez Kúty. Obidva vlaky už boli vyhlásené rozhlasom /EC aj v angličtine/, ale na tabuli svietil nápis Kúty.
Znovu som raz po dlhšej dobe počúvala polickú diskusiu. Istý známy politik povedal: ,,Slovensko potrebuje peniaze!" Súhlasím! Aj toto sme my, SLOVENSKO: - pracovníčka poštovej priehradky, ktorá má hmotnú zodpovednosť a na starosti cenné papiere / zarobí v hrubom 354 EUR + 20% prémie, - cca 50.ročný stredoškolák s maturitou, ktorý celý profesný život riadil ľudí alebo pracoval v projekcii, pokiaľ neovláda aktívne jazyky / robí robotníka za 4 EUR/hod. - vysokoškolák, ktorý ovláda jazyky / brigádne si zarobí ako asistent 3 EUR/hod.
Tento príbeh je skôr na pobavenie, tak ako mi ho porozprávala mamina malej škôlkárky. - Mami, mami, plakala som za tebou! - privítala ma hneď vo dverách trojročná dcérka, čerstvá škôlkárka. Do škôlky chodí už týždeň, ale len teraz si začína všímať aj jednotlivé detaily ako farebný pohár s malinovkou na stole, chlebík, ktrorý sa dá zjesť, knižku schovanú v kúte na poličke. Včera dokonca zahlásila, že tam boli tie isté deti.
