Jedná sa o staršie rukopisy z 2019 roku, zatiaľ nič nové. Pre pripomenutie pripájam už zverejnený súhrn kapitol. Žiadnu som neupravoval.
https://blog.sme.sk/valchar/proza/stvrty-aljosa
https://blog.sme.sk/valchar/proza/stvrty-aljosa-ii
https://blog.sme.sk/valchar/proza/stvrty-aljosa-iv Masaker v restike
https://blog.sme.sk/valchar/kultura/stvrty-aljosa-iii-1
https://blog.sme.sk/valchar/kultura/stvrty-aljosa-iii-2
https://blog.sme.sk/valchar/kultura/stvrty-aljosa-iii-3 Svedska ambasada
https://blog.sme.sk/valchar/kultura/stvrty-aljosa-znamenka
Aktuálny príbeh nasleduje na Švédsku ambasádu.“
Moskva, švédske veľvyslanectvo.
Axel Wachtmeister bol vojenským pridelencom Štokholmu v Moskve. Ako vzdialený potomok a menovec švédsko-nemeckého generála z čias, kedy Švédske kráľovstvo bolo európskou mocnosťou, sa rozhodol pre vojenskú kariéru. Absolvent prestížnej vojenskej akadémie v Solne plynule ovládal päť jazykov a mal prehľad hoden encyklopédie. Tieto sviatky mal tráviť u svojich rodičov neďaleko Uppsaly, severne od švédskeho hlavného mesta. Syn sa však rozhodol v polovici decembra pri hre hokeja zlomiť si nohu, takže Axel neochotne oznámil svoje rozhodnutie prežiť sviatky v Moskve. Večer si vypil trochu viac ako zvykol, takže ho telefonát o deviatej ráno zobudil. Volal kolega Nordlund, takže netváril sa, že nepočuje a zodvihol.
Päť minút nato sadal do auta. V rýchlosti si omylom obul dve rozdielne ponožky a neunúval si žehliť košeľu. Bol Silvester, Olof mu to prepáči.
Na rozdiel od Olofa a Karla Roslinga vedel toho o lietadlách a reaktoroch ohromne veľa. Bol jedným z tých ľudí, ktorých odbor pohltil celou dušou. Jeho knižnica obsahovala stovky titulov a predplácal si armádne magazíny vo viacerých jazykových mutáciách. Udržoval kontakty na mnohých veľvyslanectvách a obchodných zastupiteľstvách, cez ktoré sa často dostal k absolútnym, takmer klasifikovaným novinkám. Olof Nordlund si myslel, že Wachtmeister mu môže pomôcť.
O desiatej prešiel svojim Volvom bránu ambasády. Tatárovo vozidlo Karl Rosling preventívne skryl v areáli, pod mohutným smrekom. Kufor s údajne rádioaktívnym materiálom sa neodvažovali otvoriť. Karl sa ihneď po úkone osprchoval a prezliekol, staré veci zabalil do plastového vreca, ktoré hodil do pivnice. Až potom sa vrátil na vrátnicu. Kniha Lee Childa dnes počká.
Doktor Glebnikov tretíkrát trpezlivo vysvetľoval Wachtmeisterovi, čo sa v posledné tri dni zomlelo v horách na Urale. Zdôraznil, čo z toho všetkého vydedukoval. Wachtmeisterovi ukázal fotografie z hôr aj popálený trup chlapca. Zaujal ho detail fragmentu lietadla.
„Antonov 124?“ spýtal sa doktora. Ten len pokrčil plecami. Fotky boli nekvalitné. Rozhodne si z nich netrúfal vydedukovať nič záväzné. Dokonca aj popálený chlapec mohol byť len dielom šikovného maskéra. Obrázky sledoval pozorne a podrobne – na rozdiel od Karla a Olofa si pri každej rozklikol aj podrobnosti ohľadom zhotovenia snímku. Snažil sa posúdiť aj uhol svetla a tiene.
„Kedy ste navštívili to údolie?“ spýtal sa po chvíli.
„Včera ráno,“ odvetil doktor. Bol vyčerpaný a premkol ho pocit, že neurobil dobre.
„Koľko mohlo byť hodín?“ pokračovali otázky.
„Deväť až desať. Doma sme boli o jedenástej.“
Sedelo to. Aspoň čas a dátum vyhotovenia sedel s legendou. „A toho chlapca ste kedy fotili?“
„Predvčerom večer,“ odvetil doktor. „Mohlo byť...jedenásť.“ Na fotografiách stálo 22:58 a 22:59. Aj čas zhotovenia snímok teda sedel s Rusovým príbehom. Wachtmeister nebol naivným. Vedel, že ak by ho chceli oklamať profesionáli, takéto nuansy by boli prvými vecami, ktoré by niekto upravoval.
„Kedy ste vyšli z dediny?“ neprestával.
Glebnikov mu stručne popísal cestu. Wachtmeister nikdy na Urale nebol, no o ruskej geografii mal dostatočný prehľad. V hlave si premietal cestu. Rusovo rozprávanie dávalo logiku. Perm mohol byť orientačne deň cestovania. Glebnikov bol postarším mužom, takže v noci potreboval častejšie prestávky – to by ostatne potreboval v takej situácii aj Wachtmeister, a ten bol od podľa všetkého o poldruha dekády mladší. Olof Nordlund kontroloval trajektóriu na mape. Skontroloval aj jeho návštevu Tatára, pričom Karl Rosling stihol overiť poznávaciu značku. Skutočne bola registrovaná na spomínané meno a v danej oblasti. Lenže znova to boli podružné, nepodstatné náznaky, nie dôkazy toho, že niekde na Urale pred niekoľkými dňami spadlo lietadlo s rádioaktívnym materiálom.
Prešli na zariadenie v kufri Rusovho auta. Wachtmeister nevedel, či Glebnikovovi dôverovať alebo nie, ale rozhodne nechcel na vlastnej koži testovať rádioaktivitu. Geigerov počítač sa samozrejme na švédskej ambasáde na Silvestra nepovaľoval, a takisto nechcel volať na miestne, ruské orgány. Bolo by čudné, keby si nechal ruskými úradmi overiť tajný prístroj, ktorý im niekto odcudzil.
Skúsil to teda inak. „Čo vás viedlo k tomu, že ste zariadenie zobrali práve k nám?“
„Ste neutrálnou krajinou.“ Na doktorovi bolo vidieť už úplné vyčerpanie. Najmä teplo a raňajky, ktoré mu doprial Nordlund, ho už úplne utlmili. „Myslel som, že by som mohol ísť k Švajčiarom alebo k vám. Rozhodol som sa pre vás, pane.“
Wachtmeister pozrel na Olofa Nordlunda. Dávalo to logiku. Mnohí prebehlíci alebo zradcovia to skúšali cez neutrálne krajiny, nie napríklad pre veľvyslanectvá Spojených štátov amerických alebo Veľkej Británie. Jeho konanie bolo možno v istej miere zautomatizované, ako keď je človek smädný a bez rozmyslu sa napije z najbližšej studne, nevediac, či voda v nej je pitná.
„Ako ste vedeli, že ten kov bude rádioaktívny?“ pokračoval vo výsluchu Wachtmeister.
Glebnikov sa zarazil. „Som lekár. Poznám predsa následky ožiarenia.“
„To nepochybujem. No ako ste lokalizovali zdroj chlapcovho zranenia?“
„Vypočúval som ho. V tom čase bol ešte pri vedomí.“
Do miestnosti vstúpil Karl Rosling. „Axel, môžeš nachvíľu?“
Wachtmeister sa ospravedlnil. Za dverami mu mladý ochrankár prezradil podozrenie. „Myslím si, že klame. Hovoril, že od toho Tatára dostal auto, jedlo, pitie a energetické nápoje. No a na dlážke má obaly od sendvičov, prázdne fľaše od vody, ale na zadnom sedadle mu stojí celé šesťbalenie energeťákov. V aute nie je jediná plechovka, ktorú by vypil. To značí, že ťahal z Uralu celú noc, ale nedotkol sa jediného energeťáku. Čudné, nie?“
Dôstojník sa zamyslel. Bol to nejaký dôkaz proti Rusovi?
„Možno si dal po plechovke na čerpačkách,“ riekol. „Alebo také sladké sračky nepije. Je v rokoch. Mňa by po dvoch plechovkách drblo, a to som o dosť mladší.“
Karl pokrčil plecami a vyšiel na dvor. Wachtmeister sa vrátil k doktorovi.
„Aké energetické nápoje zvyknete piť?“
Glebnikov sa zatváril prekvapene. „Žiadne, preboha. Som lekár, ja takéto veci zakazujem.“
„Prečo ich teda máte v aute šesť?“ nedal sa Švéd.
„Vravel som vám, že Rinat, ten Tatár, ktorý mi dal auto, mi naložil jedlo a aj tie plechovky. Nepýtal sa ma, proste mi ich tam dal. Je s tým problém? Ak chcete, vezmite si ich a vypite ich,“ rozhodil Glebnikov rukami. Wachtmeister si všimol, že Rus začína rozprávať nesúvisle. Zjavne musia výsluch aspoň na pár hodín prerušiť. Riešil v sebe dilemu. Buď bude na Rusa tlačiť, no stratia čas a nervy. Alebo nechajú zo dve hodiny si zdrienuť, ponúknu mu obed a dobrú kávu a potom môže vypočúvanie pokračovať, ale už súvislejšie. Rozhodol sa pre druhú alternatívu. Zatiaľ si aspoň overí niekoľko informácií. Odbehol pre deku a vankúš a tri minúty neskôr Glebnikov spal. Nechali ho v zasadacej miestnosti. Skromnému Rusovi musí vystačiť gauč.
A Wachtmeister vytočil niekoľko čísiel.
Takisto podplukovník Čerebrjakov obvolal zopár kontaktov. Z Permu ani okolia nehlásili žiadne auto požadovaného typu a s poznávacou značkou doktora Glebnikova. Žiaden kamerový záznam v meste ani na prístupových cestách. Policajná hliadka, ktorá stále na hlavnom ťahu z mesta Berezniky na Perm len desať kilometrov južne od čerpacej stanice, na ktorej si Glebnikov pýtal cigarety, na palubnej kamere nemala ani zmienku o jeho aute. Agenti FSB prácne prebehli dve hodiny záznamov, no šedá Lada 110 sa na nich ani len nemihla.
„Ten sviniar podľa mňa do Permu ani nepáchol,“ zavrčal podplukovník.
„Pozrieme tiež ostatné výpadovky?“ opáčil Natron.
Čerebrjakov sa nahnevane zamyslel. „Možno sa nato vyserieme. Tak ako hovorili tí z Noriľsku. Nemá nám asi ako ublížiť. Kašlite na neho.“
Sám bol na pochybách, no nemal najmenšiu chuť ohrozovať beh operácie hľadaním starej, hrdzavej Lady. Rozhodol sa, že unikajúceho doktora pustí z hlavy.
Lenže nevydržalo mu to dlho.
Glebnikov sa cítil, ako keby mu začínala chrípka. Bolelo ho celé telo, nielen kríže. Snažil sa však pozerať na situáciu pozitívne. Bol na švédskej ambasáde. Švédi ho prijali síce s podozrením, ale v podstate slušne a gentlemansky. Zatiaľ. Rozumel tomu, že nič zatiaľ nemal isté, no prinajmenšom nateraz bol v bezpečí. A takisto chápal, že zamestnanci veľvyslanectva – hlavne Wachtmeister a Olof Nordlund – ho brali ako potenciálneho špióna, nech už by jeho ciele boli akékoľvek. Správali sa k nemu prívetivo, no cítil z nich ostražitosť. Nezazlieval im ju.
Odskočil si. Bol spotený a naposledy sa umýval v to ráno, keď sa Konstantin vybral na lyžiach do lesov. Toľko sa sústredil na naloženie trosiek, že si až zabudol pribaliť čistú košeľu a spodné prádlo. V kútiku duše dúfal, že mu Švédi nejaké oblečenie posunú.
Do zasadacej miestnosti vstúpil Olof Nordlund. Pozdravil ho podstatne srdečnejšie, dokonca sa na neho usmial. Glebnikova to prekvapilo.
„Zdá sa, že ste hovorili pravdu,“ povedal.
Pokrčil plecami. „Nič iné celý život ani nezvyknem,“ odvetil.
Nordlund vytiahol z vrecka obálku. Ležalo v nej zopár kusov papiera. „Vaše účtenky za benzín, jedlo a kávu. Vyzerá to tak, že súhlasia s vašou dráhou, ktorú ste nám opisovali.“
Ešte že som si ich odkladal, pomyslel si Glebnikov. Profesionálna deformácia robiť si zo všetkého záznamy mu nečakane priniesla ovocie. „Značí to, že už ma beriete seriózne?“
„Snažím sa,“ usmial sa Švéd. „Nič iné nám neostáva. Dúfam, že mi rozumiete.“
Rus prikývol. „Samozrejme. Som však zvedavý, aký bude ďalší postup.“
Nordlund ho odviedol do kuchynky. „Axel Wachtmeister si vyžiadal pomoc od Američanov a Britov. Na našom veľvyslanectve nedržíme žiadne zariadenie, ktorým možno merať rádioaktivitu. Oni niečo také rozhodne majú. Akurát je dvanásť hodín do Nového roku, takže chápete, že situácia je trochu komplikovaná. Nemám predstavu, ako dlho to bude trvať.
Zároveň však overujeme vaše reálie,“ pokračoval Švéd. „Našli sme u Britov zmienku o tom, že ste skutočne lekárom v okrese Berezniky.“
Glebnikov vyvalil oči. „Čo majú Briti s mojou lekárskou pozíciou?“
Nordlund sa usmial. „Konkrétne s vašou nič. Majú však zoznamy všetkých vojenských lekárov, ktorí slúžia alebo slúžili v minulosti. Vydolovali o vás nejaké údaje.“
„Takže potom asi budete vedieť, prečo som sa rozhodol ísť za vami a nie za ruskými úradmi?“ vydýchol Rus. Olof Nordlund prikývol.
Trochu mi to dalo zabrať, prepisovať toľko textu :(
Odmeniť ma môžete kávou
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
alebo ešte lepšie poslať niečo chalanom na Ukrajinu.
Inak vám neprezradím, čo na doktora Glebnikova našli Briti.
A to predsa nechcete!
