Všetko, čo robím, robím s láskou. Mojim mottom je citát:" Tolerancia nespočíva v tom, že zdieľame názor niekoho iného, ale v tom, že poskytneme druhému právo mať iný názor."Viktor Frankl Zoznam autorových rubrík: CESTUJEM - SPOZNÁVAM, PRÍBEHY ZO ŽIVOTA, MALÁ RADA- VEĽKÝ OSOH, ÚSMEV, PROSÍM..., RECEPTY, SPOZNÁVAJ SÁM SEBA..., KNIHA, KTORÁ MA DOSTALA, NA SLOVÍČKO, PROSÍM..., ČO MI ŽIVOT DAL..., ZDRAVÝ ŽIVOTNÝ ŠTÝL, RODIČOVSTVO
Jar je úžasná, príroda sa prebúdza k životu. Jarné kvety dávajú zbohom zime. Jednými z najkrajších kvetov jari sú bezpochyby kvety magnólie. Možno si poviete: „Čo to melie uprostred leta?" Jar je dávno za nami. Máte pravdu, ibaže k tomu úvodu ma celkom náhodne inšpirovala magnólia v našej záhrade. Tá zakvitla tohto roku už po druhý raz. Prvý raz na jar a druhý raz teraz koncom júla a začiatkom augusta.
Často sme svedkami toho, ako sa v ostatnom čase niektorí ľudia navzájom nevraživo napádajú, odsudzujú, či posudzujú. Kde? No predsa všade, v rodine, v škole, v práci, v zdravotníckom zariadení, v politike, v spoločnosti... Do našich sŕdc sa postupne vkráda intolerancia, často sprevádzaná agresivitou. Prečo? A vari sme zabudli na to, že každý z nás je iný, jedinečný, neopakovateľný? Viete si predstaviť, ako by to vyzeralo, keby sme boli všetci rovnakí? Ja teda nie.
V horúcom lete takmer všetci vyhľadávame vodu. Je to tak, leto je nevyhnutne spojené s vodou a kúpaním. Niekto má rád more, iný dá prednosť jazerám, či prírodným kúpaliskách, ďalší možno uprednostnia návštevu Wellness centra. Každý podľa chuti a samozrejme aj podľa finančných možností. Ja má rada, okrem iných možností, aj vodu v Podhájskej, oceňujem jej liečivé účinky. Táto voda je svojim zložením prirovnávaná k vode Mŕtveho mora. O Podhájskej som v súvislosti s liečivými účinkami už písala. Teraz ma zaujali sochy, ktoré sú súčasťou areálu a spríjemňujú pobyt návštevníkom termálneho kúpaliska. Ak máte chuť, zostaňte ešte chvíľu so mnou. Ponúkam niektoré z nich, ktoré som si pri ostatnom pobyte v Podhájskej vyfotografovala.
Skôr, či neskôr každý z nás pocíti nutkanie radiť. Chtiac-nechtiac začneme sa pliesť do záležitosti iných ľudí. Máme vôbec radiť? Z vlastnej skúsenosti viem, že aj dobre mienené slová nemusia byť vítané. Aj keď sa nám na prvý pohľad môže zdať, že ľudia radu potrebujú, že nás o ňu dokonca žiadajú, pravda je taká, že poradiť nechcú. Čo teda chcú? Najčastejšie chcú počuť náš súhlas, našu podporu k rozhodnutiu, ktoré urobili už dávno predtým, než nás vôbec o radu požiadali.
Každý človek sa učí inak: zrakom, sluchom, pohybom, zážitkom... Dobré „občianske" vzdelanie," nie je len to školské, predpokladá, že sa vieme dívať okolo seba, vieme a chceme sa pýtať, rozumieme, premýšľame a tvoríme...
Nie sú medzi nami, ale sú nezabudnuteľní pre svoju výnimočnosť. Aj takto zvykneme hovoriť v súvislosti s nezabudnuteľnými osobnosťami. Medzi takého osobnosti rozhodne patrí i Zora Kolínska, ktorá do umeleckého neba odišla 17. júna 2002. Z roka na rok je menej a menej tých, čo majú identické spomienky na vynikajúcu herečku a speváčku, alebo, že by bolo správnejšie na vynikajúcu speváčku a herečku Zoru Kolínsku. Ona sama, ako sa dozvedám z jej životopisu, sa nepovažovala za spievajúcu herečku. Obidve profesie sa snažila od seba oddeľovať.
Láska môže mať veľa podôb. Láska k ľuďom, láska k rodičom, láska k deťom, láska k prírode, láska k národu, láska k Bohu... Nech je to láska ku komukoľvek, či ku čomukoľvek vždy ide stav krásneho citového rozpoloženia. Láska je cit všeľudský, všetci sme prístupní láske, každý z nás má svoje jedinečné a neopakovateľné skúsenosti. Rozdiel je len v našom prežívaní. Rozdiel je v tom, ako dokážeme lásku dávať i prijímať. Rada som poslom „dobrých správ," ktoré dokážu navodiť príjemnú a láskyplnú atmosféru. Ak máte čas a chuť, zastavte sa prosím na chvíľu...
Dovolenky sú v plnom prúde. Veľa ľudí sa zrejme k moru ešte len chystá. No sú aj takí, ako ja, ktorým zostali, už len krásne spomienky. Prejdem si fotografie, prehrám si video... Urobila som tak aj počas ostatného - upršaného víkendu a spomínala som. Na čo som spomínala najviac, a o čo sa chcem s vami podeliť? Tentoraz to bude nádherný koncert cikád. Čo nemôžem povedať, napíšem. Ak máte chuť, ostaňte chvíľu so mnou...
Zvolila som si tému: Rok 2012 - Európsky rok aktívneho starnutia a solidarity medzi generáciami. Uvažujem, či je tento článok vôbec vhodný na blog. Zo skúsenosti viem, že ho navštevujú prevažne mladí ľudia. Alebo, že by bol vhodný práve preto? Uvidíme. Životné skúsenosti mi nedajú mlčať a tak aj ja pridám pár slov na tému solidarity medzi generáciami. Spoločne žijeme na planéte Zem, je úplne jedno, či sme mladí alebo skôr narodení, pre každého je tu miesto, ibaže treba na to myslieť a akceptovať to.
Je toho naozaj dosť. Bezdomovec je svojim spôsobom slobodný človek, slobodný muž alebo slobodná žena. Môže si vybrať, kde bude večer spať a môže si svoje dni zorganizovať ako chce. Môže chodiť po ulici, po meste, po svete... s jednou, s dvomi taškami, môže spať v parku, na železničnej stanici... Každý večer si môže dokonca vybrať inú lavičku. Nikto na neho nečaká, nikto sa s nim nebaví. Nemusí brať na nikoho ohľad, nemusí stihnúť žiadny termín. Nemusí platiť dane, nemusí upratovať dom, nemusí sa starať sa o záhradu, nemusí sledovať účty. Nemusí sa trápiť, že má zlého šéfa, ktorý mu málo platí, nemusí sa obávať arogantných kolegov v práci. Nemusí mať hodinky, pretože ich nepotrebuje, veď má nesmierne veľa času. Hoci má relatívnu slobodu často je chorý, bez skutočného domova vydaný na milosť a nemilosť svojmu okoliu. Jeho „sloboda" koniec - koncov znamená zatlačenie na okraj spoločnosti. Nuž takto akosi ubiehali moje myšlienky pri pohľade na bezdomovcov, ktorých domovom je železničná stanica. A nebolo to príjemné čakanie. Možno som takto na chvíľu vedome "odišla" z toho nie veľmi príjemného prostredia železničnej stanice.
Toľko krásnych kvetov, ktorý si vybrať? Dnes ich je skutočne nesmierne veľa. Nejde len o to, čo do záhrady zasiať, zasadiť. Dôležité je kvety a kríčky aj vhodne skombinovať, potom je záhrada plná kvetov od jari do jesene.
Príroda si „žije" svoj život a má rôznu tvár. Krásnu i drsnejšiu... Pravdou je, že v ostatnom čase nás príroda dosť potrápi. Extrémne teplotné výkyvy, vysoké teploty sa striedajú s búrkami a povodňami, víchrice s krupobitím, požiare..., to všetko prináša materiálne škody, a čo je ešte horšie, prináša straty na životoch. Nedá sa isť proti prírode, prírodu si môžeme, len chrániť, ale to by bola iná téma. Dnes chcem hovoriť o kráse prírody...
Nie som si celkom istá, ako sú na tom ľudia s flirtovaním dnes. To čo počujem a vidím mi dáva právo na názor, že dnes flirt, či flirtovanie je tak trochu, ako pohybovanie sa na tenkom ľade. Nejeden muž povie: „mám obavu, aby moje nezávislé koketovanie nebolo považované za sexuálne obťažovanie." Na druhej strane sa ženy nechajú počuť: „galantný muži vymreli." Pravda bude zrejme niekde uprostred...
Nedá sa zachytiť každá informácia. Človek nemôže všetko vedieť, no predsa zamrzí, keď sa stretne s niečím, čo by snáď mohol vedieť a predsa nevie. Ja som sa takémuto pocitu neubránila na nábreží Dunaja pri soche dievčatka s krídlami motýľa...
Už ste boli tento rok na dovolenke? Nás opäť zlákalo Jadranské more, konkrétne Čierna Hora. Čiernohorské pobrežie tvorí Tivatská riviéra, Budvanská riviéra, Barská riviéra a Ulcinjská riviéra. Tento rok sme sa rozhodli pre Budvanskú riviéru, pre starobylé mestečko Budva. Hovorí sa, že je to jedno z najvyhľadávanejších letovísk Čiernej Hory. Neodradila nás, ani nekonečne dlhá cesta. Minulý rok sme prežili dovolenku v Pržne, neďaleko Tivatu, tento rok sme si ešte pár kilometrov pridali, ale stálo to za to...
Nieto pochýb o tom, že človeka priťahovali, priťahujú a rozhodne aj budú priťahovať prírodné úkazy, najmä také, ktoré prichádzajú za mimoriadnych podmienok a navyše trvajú veľmi krátko. Medzi takéto úkazy rozhodne patrí dúha...
Najlepšie nám ide nálepkovanie, ak ide o tých druhých. Nič nie je ľahšie, ako nalepiť nálepku niekomu inému. Veď sa to týka tých druhých... Tí, čo nálepkujú to možno chápu, ako „hladkanie svojho ega, svojho sebavedomia..." Nie som proti zvyšovaniu sebavedomia, práve naopak. Všetko však treba s mierou, ak má niekto príliš silné ego a je nekontrolovateľne sebavedomý, často sa začne správať, ako blázon. Spravidla, ani blázni si svoje správanie neuvedomujú.
Neexistuje žiada správna alebo nesprávna cesta, ako sa vzájomne zblížiť. Každý z nás je jedinečný, teda aj spôsob našej komunikácie je jedinečný. Tiež je pravda, že spôsob, akým komunikujeme, do veľkej miery odráža spôsob, akým počúvame a či vôbec počúvame. Tu je môj názor, tu sú moje postrehy. Môžu a nemusia korešpondovať s tými vašimi.
Každý plastický chirurg, kozmetička, kaderníčka..., vedia po čom ženy túžia. Žiaľ, často sú to aj nereálne túžby, nezodpovedajúce veku. Na druhej strane nieto sa čomu diviť. Dnešná doba určuje príliš silné pravidla, ako “byť krásna v každom veku...“ K týmto slovám ma inšpiroval, nie tak dávny výrok skupinky ľudí na adresu istej dámy...
Príbehy o kameňoch majú niekoľko verzií a sú staré, ako ľudstvo samé. Z literatúry sa dozvedáme, že staré kultúry bežne používali vzácne kamene pri riešení svojich problémov. Hovorí sa, že každý z nás má schopnosť spontánne cítiť priazeň voči niektorému kameňu. Stačí si ho pokoji poprezerať, chytiť do ruky a spojenie s ním je nadviazané...
