Anna Čunderlíková
(Ne)poslušná.
„Keby s deťmi neboli žiadne starosti, čo by sme robili?“ Tak toto bola najčastejšia reakcia, ktorú som počula od Ivety vždy vtedy, keď mala problémy s dcérou.
Všetko, čo robím, robím s láskou. Mojim mottom je citát:" Tolerancia nespočíva v tom, že zdieľame názor niekoho iného, ale v tom, že poskytneme druhému právo mať iný názor."Viktor Frankl Zoznam autorových rubrík: CESTUJEM - SPOZNÁVAM, PRÍBEHY ZO ŽIVOTA, MALÁ RADA- VEĽKÝ OSOH, ÚSMEV, PROSÍM..., RECEPTY, SPOZNÁVAJ SÁM SEBA..., KNIHA, KTORÁ MA DOSTALA, NA SLOVÍČKO, PROSÍM..., ČO MI ŽIVOT DAL..., ZDRAVÝ ŽIVOTNÝ ŠTÝL, RODIČOVSTVO

„Keby s deťmi neboli žiadne starosti, čo by sme robili?“ Tak toto bola najčastejšia reakcia, ktorú som počula od Ivety vždy vtedy, keď mala problémy s dcérou.

„Aj vy sa chcete osamostatniť, či vymeniť podnájom za vlastné bývanie?“ Akosi takto sa nám ponúka možnosť výhodného riešenia bytového problému. Život na dlh je fenoménom dnešných dní. Žiť na dlh je dokonca v móde.

Bezprostredne po maturite som nastúpila na interné oddelenie. Už ako študentky sme pozerali na toto oddelenie s veľkým rešpektom. Takým oddeleniam sa medzi mami sestrami hovorilo „ťažké oddelenie.“ V tom čase ešte neboli geriatrické oddelenia a tak na internom oddelení ležali pacienti rôznych vekových skupín. Ak chýbalo technické vybavenie, ako polohovacie postele, pomôcky na ošetrovanie ležiacich chorých, či výťah, práca bola nesmierne náročná. Náročná fyzická práca bola len jedna stránka ťažkého oddelenia.

Marta sa z nás vydala, ako prvá. Dalo sa to čakať. S Tomášom chodili štyri roky a mali sa veľmi radi. Obidvaja v jednom roku končili školu. Marta, ako detská sestra a Tomáš promoval na právnickej fakulte. K ich spokojnosti výrazne prispelo i to, že Tomáš dostal byt. Nie všetci mladomanželia mali v tom čase také šťastie.

Deje tohto sveta sú výsledkom troch faktorov: prirodzenosti ľudskej vôle a náhody. Avicena V jedno krásne jesenné popoludnie som si spomenula na tieto slová zakladateľa medicíny. V spomienkach som sa vracala do doby dávno minulej a zvažovala som „podeliť sa, či nepodeliť sa o tento skutočný a krásny príbeh?“

„Hodíme sa k sebe, nehodíme sa k sebe“, otázka hodná Hamletovho „byť, či nebyť." Myšlienka, ktorá v poslednom období zamestnávala Evu dňom i nocou.

Predpokladala som, že odchodom na dôchodok budem mať more voľného času, tak som sa začala na túto novú situáciu cieľavedome pripravovať. Ako sa čas krátil, tak sa moja myseľ stále intenzívnejšie zaoberala myšlienkou, ako si zorganizovať „život na voľnej nohe.“

Úspech? Kedy sme úspešní? Vieme si odpovedať na túto otázku? Myslím, že každá dobrá vec, ktorá sa nám podarí je vlastne našim úspechom. Nie je možné dať recept na úspech , lebo koľko životov, toľko úspechov. To čo prináša úspech mne, nemusí znamenať úspech pre vás.Úspech je teda to, čo nám prináša pocit šťastia a radosti a to je vždy našim inviduálnym úspechom, veď nakoniec každý z nás si je strojcom svojho šťastia a úspechu.

Psychický teror na pracovisku je možno, taký starý, ako je stará práca sama. Zvýšenej pozornosti mobbingu = psychickému teroru na pracovisku sa dostalo až začiatkom osemdesiatich rokov minulého storočia.

Kdesi som čítala, že strach rodí poslušnosť, poslušnosť disciplínu, disciplína diktatúru, diktatúra strach a tak akosi dookola... Aj Milena, keď hovorila o svojom šéfovi konštatovala, že toto mohlo byť spokojne jeho motto. Všade kde vkročil vnášal nepokoj, strach a nepohodu. Možno si na Milenu spomínate z mojich predchádzajúcich článkov „Aké hodnoty uznával Milenin šéf?“

V dôsledku mobbingu, či bossingu vzniká začarovaný kruh. Často márne pátrame po skutočnej príčine konfliktu. Táto príčina zvyčajne padne do zabudnutia, ale mobbing sa šíri, ako veľká voda. A obeť? Často jedná zmätene „nech robí čokoľvek,“ páchateľ to obráti proti nej.

Hoci Tomáš, presne vedel, s kým má dočinenie, nedokázal predísť konkfliktom, ktoré sa črtali na pracovisku, ktorého šéfom bol podľa typológie nebezpečných šéfov, „šéf neprítupný.“

„Mám Ťa rád, mám ťa rada...,“ slová, ktoré vyslovujeme, tak žalostne málo a pritom majú význam v každom čase a v každom veku. Tieto slová najdobúdajú význam najmä vtedy, keď ich vyslovujeme. Tiež je dôležité, kto ich vyslovuje a v neposlednom rade komu sú určené. Týmito slovami si najčastejšie odovzdávame posolstvo lásky medzi partnermi, rodičmi a deťmi a vôbec medzi nami ľuďmi a generáciami navzájom.

Šéf by mal byť kompetentný, prístupný a mal by rozumieť ľuďom... Ale, čo s tým, ak taký nie?

Renáta, pracovala päť rokov vo firme, ako fakturantka. Malá firma, ešte menší pracovný kolektív, do ktorého Renáta patrila. Kolegovia ju považovali za kompetentnú a svedomitú, so všetkými vychádzala dobre. Zdalo sa, že je všetko v poriadku, ale len dovtedy, pokiaľ ich vedúca neodišla do dôchodku. To bola vedúca, ako má byť. Všetci si ju vážili a mali radi. No nahradil ju nový šéf, ktorému právom patrí prívlastok „náladový šéf.“

V ostatných rokoch sa dá študovať manažment, takmer na všetkých našich vysokých školách, v praxi však stále chýbajú kvalifikovaní manažéri. Veľa vedúcich zamestnancov používa funkčné označenie „manažér“ ale od manažérskej práce sú veľmi vzdialení.

V živote sú niekedy chvíle, ktorým priznám sa, ani veľmi nerozumiem. Niektoré situácie sa mi zdajú dokonca nefér. Niekto pracuje do úmoru, zatiaľ čo inému stačí mávnuť rukou. Niekto teda vynaloží veľké úsilie a nezíska nič alebo veľmi málo. Niekto sa chová zdvorilo, zatiaľ, čo sa nájde niekto, komu to nepríde dôležité a tak je slušný človek niekedy dokonca „napospech.“

Prevencia je lepšia, ako liečba a určite aj menej nákladná, ako prípadné odstaňovanie následkov. My ľudia, sme už raz takí, že prevencii nevenujeme dostatočnú pozornosť. Napríklad v takom zdravotníctve sú preventívne prehliadky hradené z verejného zdravotného poistenia, ale percento ľudí, ktorí pravidelne využívajú návštevu lekára za účelom preventívnej prehliadky je žalostne nízke. Nestojí nás to nič, len čas. A nie je tomu inak ani v iných oblastiach nášho života, kde je prevencia, nie len žiadúca, ale i nevyhnutná.

Ľudia robia chyby, niekedy žiaľ aj veľmi závažné. Často si svoje chyby ani neuvedomujú, respektíve ani nevedia, že robia zle, čo môže byť zjavne chyba výchovy. Každé chovanie, ktoré vybočí z rámca slušného správania treba individuálne posudzovať, ale rozhodne neospravedlňovať. Jedným z takýchto neželaných správaní je aj sexuálne obťažovanie na pracovisku. Ak nejde o náhodné, jednorazové vybočenie z normy, ale o dlhodobé obťažovanie už máme dočinenie s mobbingom.

Ľudia, ktorí prežili mobbing boli často v situácií, že chceli svoj strach a poníženie vykričať. Zadržali sa, no mali dosť problémov s tým, aby ovládli svoj hnev, bezmocnosť a často aj slzy.