Veronika Bahnová
"Závidím...:-))"
Čas od času sa rútim európskou diaľnicou a hlavou mi prechádza všeličo. Naposledy to bola taká malá závisť. Prečo? Nuž pozrite sa, možno pochopíte :-)))))
Návštevnosť sledovaná od 18.07.2012 Zoznam autorových rubrík: Potulky po Rakúsku, Komunita v čakárni, Potulky po Slovensku, Potulky po Francúzsku, Island a Faerské ostrovy, Potulky po Škótsku, Potulky po Belgicku, Potulky po Škandinávii, Potulky po Česku, Potulky po Holandsku, Potulky po Alpách, Potulky po Chorvátsku, Potulky po Nemecku, Potulky po Svätej zemi, Sny o lietaní, Čas spomienok, Virtuálna babička, Keď mám radosť, Staré stromy, Flóra, Fauna, Rok pod Malými Karpatmi, Fotopríbehy, Kamene, Ako na to,...takto...?, Fotografie, Spoločnosť mojimi očami, Básničky k fotografii, Bišonik, Krajina mojimi očami, Odporúčam, recenzie (film, div, Potulky po Bulharsku
Čas od času sa rútim európskou diaľnicou a hlavou mi prechádza všeličo. Naposledy to bola taká malá závisť. Prečo? Nuž pozrite sa, možno pochopíte :-)))))
Ako vyzerá jeseň na vidieku v okolí Mníchova? Zopár postrehov a fotografii som priniesla z prechádzok s vnúčatami z posledných dní, ktoré som tam strávila.
Ku kultúre mnohých nemeckých firiem patrí aj pestovaný imidž. To znamená u mužov oblek a značkové košele a iné doplnky. U žien kostým a značkové doplnky. Samozrejme, že imidž je niečo viac ako oblečenie. Je to celkový spôsob prezentácie sa, vzájomnej komunikácie, správania sa,...ale nie o tom chcem písať.
Pomaly a iste si budeme musieť zvykať i na to, že náš pohyb bude kontrolovaný čipmi. Znie to ako sci-fi? Možno. Ja som si reálne užila pár relaxačných hodín s čipom na ruke. A nielen ja.
Skvelí muzikanti sa presúvajú z kamenných koncertných sál do ulíc. Vytvárajú tak výnimočnú atmosféru v historických centrách miest. Na Marienplatze, v centre Mníchova, som sa včera nechala uniesť majstrovstvom umelca hry na marimbe. Iste by sa hodil aj záznam zvuku. Mňa však zaujal aj jeho mimický prejav a môj fotoaparát tiež.
Môj týždenný pobyt v Tatrách skončil. Vďaka internetu priamo v hoteli, ste ma mohli sprevádzať takmer každý deň a uvidieť Tatry cez prizmu môjho fotoaparátu. Ďakujem vám za to. Potešilo by ma, ak by ste dočítali i tento môj príspevok. Chcem vás inšpirovať k podobnému činu ako som urobila ja.
Mnohé miesta majú svoje čaro aj nenápadným humorom vytvoreným ľuďmi iba tak náhodou. Perličky z Tatier som si zbierala, poskladala a teraz Vám ich ponúkam, možno aj Vás trochu rozosmejú.
Pobyt v Tatrách ma presvedčil o tom, že príroda má svoje neopakovateľné čaro v každom čase. Jeseň je farebná, maľuje listy stromov do najkrajších farieb. Ale rovnako romantické môžu byť aj prechádzky v turistických centrách, pretože Tatry majú svojskú architektúru. Ponúkam vám niekoľko fotografii tatranských budov, ktoré ma zaujali svojim vzhľadom.
Keď sa v Tatrách kazí počasie vzniká otázka. Ísť na túru a riskovať, dážď, búrku, nepohodu? Alebo?... My sme to riskli a vydali sme sa chodníkom od Štrbského plesa k Popradskému plesu. Priniesla som pár fotografii aby ste posúdili, či sú Tatry rovnako krásne ako keď svieti slnko. Podľa mňa áno a netreba k tomu ani slová...
Lomnický štít pamätníci nazývali Mohutný a majestátny Dedo. Do roku 1837 bol považovaný za najvyšší vrch Tatier. Tento štít je stále Kráľom Tatier pretože je dostupný širokej verejnosti. Aj nám bolo dopriane rozhliadnúť sa na ostatné končiare vysokých Tatier z jeho vrcholu. Pozývam vás a možno tí, ktorí Tatry lepšie poznajú ako ja, vrcholom, ktoré som fotila, dokážu priradiť aj správne meno.
Tretí deň v Tatrách... prechádzka okolo Štrbského plesa. Gýčovité??? Ktovie...a ak áno, tak na svedomí to ma príroda sama. Ja som len fotografovala...
Druhý deň vo Vysokých Tatrách - trochu nostalgie, hodne námahy pri ceste ku Gerlachovskému štítu ale hlavne dotyky s prírodou...
Po niekoľkých rokoch som sa vybrala do Tatier. Prvý deň mi priniesol poznanie, že sú stále úžasné ale sú aj smutné...
Sadli sme si do malej reštaurácie v Pezinku, vlastne do baru, kde podávali aj jedlá. Prišla k nám mladá servírka „Čo si dáte? pýta sa
Jeseň sa nenávratne blíži. Cítiť ju na každom kroku. Takto ju videlo moje oko pri poslednej prechádzke prírodou.
Z mnohých našich výletov si nosíme domov kamene, len tak ako spomienku. Čítala som, že kamene treba občas nabiť slnkom aby vyžarovali do okolia pozitívnu energiu. Včera bolo slnko, tak sme ich nabili a posúďte sami, či vyžarujú...
V Trnave je platené parkovanie na mieste, kde vodič riskuje, že si zničí svoje auto.
Pre „orešňákov sú typické nasledujúce znaky, podľa ktorých zistíte, že sa na alebo pri vozovke nachádzajú:...
Ako to, že lúka je plná rôznych kvetov, bylín, tráv a nemá záhradníka? Kto a kedy zaseje, aby na jar a v lete lúka zakvitla? Teraz sa to môžme dozvedieť. Je čas keď dozrievajú semená. Vietor je záhradník, ktorý ich rozsieva. Pozývam vás do malej fotogalérie semien(ok).
Kráčali vedľa seba, držiac sa za ruky. Muž a žena sa rozprávali o tom, čo im deň priniesol. Často sa takto vybrali na prechádzku. Oblaky plávali na oblohe a začali chytať červenú farbu zapadajúceho slnka. Bolo príjemne chladivo v tento podvečerný čas. Lastovičky sedeli na elektrických drôtoch. Občas vzlietli a spoločne vytvorili útvar v tvare šípky, akoby trénovali spoločný let. Pomaly príde ich čas odletieť do teplých krajín.