Návštevnosť sledovaná od 18.07.2012 Zoznam autorových rubrík: Potulky po Rakúsku, Komunita v čakárni, Potulky po Slovensku, Potulky po Francúzsku, Island a Faerské ostrovy, Potulky po Škótsku, Potulky po Belgicku, Potulky po Škandinávii, Potulky po Česku, Potulky po Holandsku, Potulky po Alpách, Potulky po Chorvátsku, Potulky po Nemecku, Potulky po Svätej zemi, Sny o lietaní, Čas spomienok, Virtuálna babička, Keď mám radosť, Staré stromy, Flóra, Fauna, Rok pod Malými Karpatmi, Fotopríbehy, Kamene, Ako na to,...takto...?, Fotografie, Spoločnosť mojimi očami, Básničky k fotografii, Bišonik, Krajina mojimi očami, Odporúčam, recenzie (film, div, Potulky po Bulharsku
som nazvala sériu fotografii, ktoré vám postupne predstavím. Sú z parížskeho metra, jedného z najstarších podzemných dopravných systémov v Európe. Do prevádzky bolo uvedené v roku 1900 pod názvom Metropolitná železnica - Metropolitain - Metro. Má 14 hlavných tratí a dve vedľajšie, 436,6 km, 470 staníc.
Nepodpísali sme spolu zmluvu o prenájme a napriek tomu sa u nás usadili. Fasáda domu dostáva zabrať a ešte asi nie je koniec. Uvidíme ako na jeseň bude vyzerať. O štvrtej hodine ráno sa začínajú ozývať trilky belorítky domovej. Je čas prvého kŕmenia. Mladí hladoši v nalepených hniezdach z hliny dávajú hlučne najavo, že sú tu, chcú rásť a čo najskôr vyletieť z hniezda.
More alebo jazero? Mŕtve alebo životodarné? Jordánske alebo izraelské? Voda alebo olej? Otázky, ktoré sú už dávno zodpovedané, pri Mŕtvom mori opäť vyvstávajú.
Budíček bol o tretej a nocou sme sa presúvali autobusom z Betlehemu v Izraeli do Petry v Jordánsku. Po dvoch hodinách dospávania som otvorila oči práve v čase východu Slnka nad Negevskou púšťou. Potom už som oči nezatvorila a môj fotoaparát bol v plnom nasadení.
Keď som prišla bývať na dedinu, mačacia ruja bola jedna z mojich prvých nočných môr. Na jeseň a na jar dochádza u mačiek k pravidelnému pudovému správaniu vedúcemu k zachovania rodu. Zvádzanie je spojené s hlasným, naliehavým volaním. Trvá pár dní, kým všetky mačky v dedine privolajú toho pravého kocúra a tí majú nastražené uši aby počuli hlas tej pravej mačičky. Ak sa im pozdáva, tak sa spária a je do nasledujúceho obdobia opäť pokoj.
Byť tak vtákom a vyletieť medzi mrakmi, byť malým princom a hrať sa v oblakoch, sedieť v lietadle s nosom prilepeným na okienku alebo len tak ležať v tráve a pozorovať čo sa deje nado mnou. Rada pozorujem oblohu, moje myšlienky plávajú v čase a ako mraky sa postupne rozplynú.
Zelenožltým kobercom kráčam každý deň a zdá sa mi to prirodzené a také bežné, že sa už ani nezastavím a nepozriem pod nohy keď šľapnem na žltý kvet púpavy. Dnes som to ale zmenila. Ľahla som si do trávy a trochu som si s púpavami pohovorila, o ich pocitoch, o ich užitočnosti a kráse, o našej nevšímavosti a ľahostajnosti. Povedali mi, že občas túžia po našej pozornosti. Sľúbila som im, že to skúsim napraviť a splniť ich želanie, skôr než ich kvety zblednú a rozfúka ich vietor po lúke. Urobila som nasledujúci fotoreport ako poďakovanie za krásny žltý jarný sen.
Do programu veľkého víkendu sme si zaradili cestu do Čunova pri Bratislave. Chcela som si nafotiť divokú vodu a bola som prekvapená čarovnou prírodou zákutí Dunaja. Napriek tomu, že som žila v Bratislave dosť dlho, túto divokú a súčasne romantickú prírodu som nepoznala.
Prebúdzam sa do krásneho jarného dňa. Mirabelky sú v bielom šate a lákajú včely na svoj sladký nektár. Hrušky sú pred rozkvitnutím. V záhradách, na lúkach a v lese sú rozsypané prvé jarné kvety. Chrobáci sa spájajú aby znásobili svoje rodiny. Vtáci sa pretekajú v trilkovaní. Nechám pôsobiť láskavé mámenie vôní a zvukov a zachytávam poéziu jarných dní.
O Trnave sa hovorí ako o Malom Ríme pre množstvo kostolov a dôležitom centre rímskokatolíckej cirkvi. V týchto dňoch si zaslúži nový prívlastok "Mesto fotografie". Na viacerých miestach Trnavy sa vystavujú fotografie neprofesionálnych i profesionálnych fotografov.
Vždy som sa tešila na zimné prázdniny. Bol to čas, kedy sme sa do sýtosti vyblázni v snehu. Zdá sa mi, že som v detstve nezažila zimu bez riadnej snehovej nádielky a mrazu. Mama doposiaľ spomína ako som mráz komentovala: "...mne aj to, čo mi z nosa tečie zamŕza".
Dlhotrvajúce mrazy prirodzene ovplyvnili i tok našich riek. Pár dní nazad som prechádzala okolo najdlhšej slovenskej rieky Váh. Biely Váh pramení pod Kriváňom, Čierny Váh pod Kráľovou Hoľou a oba sa spájajú v obci Kráľova Lehota. Od Tatier potom pokračuje smerom na západ a pri Žiline sa jej tok stáča na juh a v Komárne sa vlieva do Dunaja. Zaujali ma zmeny skupenstiev v jej povodí. Prinášam malú fotoreportáž.
Stretnúť hus domácu na vidieku je už menej bežné ako v minulosti. "Kedysi" bola súčasťou domáceho hospodárstva. Dnes farmy takmer vymizli. Ľudia si stavajú domy s relaxačnými záhradkami, tak aby im dom priniesol oddych a nie ďalšiu starosť o domácu hydinu. Na poslednej prechádzke sa mi pošťastilo zachytiť rannú očistu húsky. Bolo to podarené možno to rozveselí i vás.
Občas ma prekvapí neskutočná krása vytvorená prírodou a poveternostnými vplyvmi. Vyšla som zrána von, že sa prejdem a možno niečo odfotím. Prišla som k vodnej nádrži Boleráz. Už z diaľky sa mi zdala akási špinavá. Myslela som, že je to ranný opar. A keď som prišla bližšie videla som snehové duny melírované pieskom. Vytvárali nádherne vzory na moderné plátna obrazov, na ktoré by som sa vedela pozerať dlhý čas. Mnohé pripomínali morské lagúny. Keby nebol tak silný mráz možno na chvíľu by som si pripomenula čas strávený na piesočných plážach mora. Ale veď pozrite sa, či nepreháňam.
Nie každá zima prináša pohľad na Dunaj ako v tento čas. Mrazivé dni udržujú ľadové kryhy pri živote na ich dlhej púti. Ich smerovanie naznačuje kadiaľ tečú hlavné prúdy rieky. Od vody prichádza chlad. Aj mierny vánok človek prežíva akoby mu do tváre víchor narážal. Napriek zime, ktorá vchádza pod kabát, stojím a kochám sa. Slnko sa kĺže po hladine a farbí kryhy do ružova. Som tu takmer sama, ja a dve kačky dobrovoľne sa oddávame ľadovému chladu Dunaja.
Pripojila som sa k protestu proti súčasnému stavu politiky k niekoľkým tisícom ľudí v Bratislave. Kým sme sa schádzali, zaujala ma reklama týčiaca sa v centre SNP s nápisom "Príďte sa naľadiť". A tak som sa nalaďovala. Počúvala som hlasy z tribúny, pripojila som sa k skandovaniu a čítala som si osobné vyjadrenia ľudí na ich transparentoch. A práve túto časť včerajšej protestnej akcie Vám chcem sprostredkovať nasledujúcimi fotografiami.
Konečne zasnežilo pod Malými Karpatmi. Prvé červánky prefarbili cencúle do farebného spektra. Bolo to pozvanie i pre mňa aby som vybehla von. Slnko pomaly vychádzalo a ožiarilo Smolenický zámok do rozprávkových farieb. Bolerázska nádrž bola jemne pocukrovaná nočným snehom na miestach, kde predtým bola voda. Nedostatok vlahy spôsobuje, že voda vo všetkých nádržiach v okolí je hodne vzdialená od pôvodného brehu. Studený vietor sa preháňa rákosim a mraky na oblohe prekrývajú slnko. Chlad mi prechádza do prstov držiacich fotoaparát. Rannú prechádzku končím práve v čase, keď sa spúšťa snehová fujavica.
Obľúbila som si nábrežie Dunaja a často, keď som v Bratislave, tak sa zastavím a poprechádzam. Pripomína mi to časy, keď som ako študentka skoro ráno alebo večer behávala a nasávala atmosféru a vôňu, ktorá je typická pri vodnom toku. Dnes je nábrežie iné ale toto miesto mám stále rada. Včera som sa k Dunaju dostala až podvečer a urobila som pár fotografii. Sú plné svetielok v tme, tak ako náš život. Kým existujú svetlé miesta, tak aj tmou sa dá prechádzať s nádejou, že k tomu nášmu svetlému bodu prídeme . Ale to je už iná téma.
Primŕza z rána aj pod Malými Karpatmi. Vodná nádrž Boleráz už vytvára ľadovú škrupinku na svojej hladine. Rána sú tam krásne pre rybárov, ktorí čakajú na prvý úlovok aj pre fotografa. Ulovila som pár obrazov dnešného rána.
Hlasujem za štátny rozpočet, v ktorom bude plánovaná položka pre zvýšenie platu lekárov a zdravotných sestier, vrátane ochrany ich platov proti inflácii. Hlasujem za to, aby dôležitosť ich práce bola trvalo oceňovaná.
