Starnúci muž s očami dieťaťa a dušou pubertiaka, ekológ. Zaujímam sa o zdravú stravu a píšem články o správnom stravovaní. Recepty často zdieľam na https://adroma.sk Zoznam autorových rubrík: Z prírody, Zápisník strážcu, Krajina, Alternatívy, Úlety, Súkromné, Čierna kronika
Každoročne sa opakujúce divadlo. Každoročne ho vnímame nanovo, každým rokom je nové, iné, zvláštnejšie od vlaňajšieho. Obyčajné chemické reakcie, lakonické opatrenia umierajúcej prírody na zachovanie kolobehu – ale koľko krásy tento proces sprevádza!
Pracovná činnosť strážcu v rezorte ochrany prírody nie je vždy len romantická či vzrušujúca. Keď treba, zbieram odpad. Nemám s tým žiaden problém, nikdy som sa nebál zastať akúkoľvek prácu. Akurát mi pripadá trocha ponižujúce zbierať odpadky po hlupákoch, čo si nevidia na koniec nosa. Dnes mi s tým vďaka pochopeniu osvieteného starostu pomáhali poráčski Rómovia.
napriek tomu, že mám od tejto skupiny pomerne bohatú diskotéku. Živý koncert je živý koncert a tento naozaj nesklamal nádeje, čo sme doň vkladali. Priznám sa, že som nekultúrny barbar – v kine som nebol od narodenia druhej dcéry, čo je už nejakých dobrých sedemnásť rokov. S koncertmi je to len trocha lepšie – tie pre mňa skončili pred nejakými dvanástimi – trinástimi... Človek starne a prestal som znášať tlačenicu, nervózne postávanie, ústupky iným a ústrky od iných. Je jednoduchšie, pohodlnejšie (a často aj kvalitnejšie) sadnúť si doma do kresla a vypočuť si cédečko (prípadne – aj také sa stále dá – gramoplatňu!). Až prvá, dávno dospelá dcéra prelomila bariéru – pred čosi rokom ma úspešne zlákala do kina a teraz na koncert.
Bežne sa u ľudí spája predstava slimáka s hladkou vápenatou ulitou. Že to tak nemusí byť stále, som sa presvedčil aj včera. Príroda je plná výnimiek z pravidiel :-)
Tische Je 25. októbra a príroda stále funguje podľa vlastných zákonitostí, odlišných od všeobecných predpokladov. Kto by čakal masové kvitnutie rastlín v dobe, keď už rozhutujeme o prvom snehu? Faktom je, že niektoré drobné, husto rastúce buriny stále kvitnú. Dnes som však našiel čosi onakvejšie.
Naposledy som sa lúčil s predpokladom, že očakávané chladné počasie zastaví netypický vývoj prírodných dejov. Dnes začala tretia dekáda októbra a vôbec sa nezdá, že by sa príroda chystala na odpočinok. Práve naopak – napriek prvým ranným mrazom funguje podľa svojich vlastných zákonitostí.
Strom je zvláštna bytosť, neskonale dobrotivá. Nerobí si žiadne nároky na starostlivosť a štedro poskytuje plody svojej životnej činnosti, poskytuje ochranu všetkým bytostiam vo svojom tieni, a to aj človeku so sekerou, ktorý ho zničí. Slová indického mudrca
stúpalo dnes od Ružína a naberalo výšku ponad Kojšovskú hoľu. Maľovalo jesennú krajinu dlhými tieňmi a jemným oparom. Stál som nad Žakarovcami a bez dychu som sledoval nádheru pod nohami.
No a napokon je jedna skupina živočíchov, ktorým môžeme hľadieť do očí doslova a do písmena. Majú totiž oči neprehliadnuteľné. Spája sa v nich temer všetko, čo pri predchádzajúcich skupinách platilo jednotlivo. Treba sa k nim často zohnúť, treba pozrieť úplne zblízka. Pre mnohých sú odporné, slizké, studené, tajomné, no keď sa s nimi človek bližšie oboznámi, musí ich začať obdivovať. Postavičky rozprávok a detských pesničiek. Oči na stopkách.
Na svete sa v každom okamihu dejú neprehľadné množstvá rôznych ľudských aktivít. My sme dnes sadili stromy. Po rokoch tradície, ktorá velí, že výsadbu stromov v krajine musí sprevádzať dážď, sneh, víchor, blato, pľušť, sa dnes udiala neuveriteľná zmena – bolo nádherne. Temer päťdesiat ľudí z celého Slovenska, ktorí sa stretli v Letanovciach na okraji Slovenského raja, vychutnávali neskorojesennú pohodu. Sadili sme stromy v pohode.
Príroda sa načisto zbláznila! Dnešné lúky vyzerali ako predzvesť dobrej úrody. Akoby vôbec neplatil kalendár. Plné kvitnúcich zvončekov, margarét, púpavcov, devätorníkov, pakostov, černohlávkov, maruliek... To už nikomu nič nie je sväté? Pri potoku – neuveriteľné! – včely oblizovali čerstvé kvety pichliača zelinového a túžobníka brestového. No a potom som zbadal čosi, čo ma napriek všetkému vyviedlo z miery. Ďalšia typická jarná bylina z čeľade ružovitých.
Človeka až mrazí, keď sa pokúsi vžiť sa do pocitov ľudí na pomedzí Indie a Pakistanu v oblasti zasiahnutej zemetrasením. Desivé obrazy zváľaných dedín a miest, pri núdzovom osvetlení šťastlivci, vyťahovaní spod trosiek. Chlad a mráz pre ľudí, ktorým neostalo nič iné, len holý život. A len pomaly prichádzajúca pomoc. Aká-taká pomoc. Keď som sa včera rozčuľoval na obťažovanie našimi domácimi primitívnymi reality show, dnes mi to už až také dôležité nepripadá. Nech si len žijú účastníci vo svojich bublinách, nech sa len trápia so svojimi nesmierne dôležitými problémami. Tam kdesi ďaleko sú momentálne ľudia, prežívajúci realitu, proti ktorej je Big Brother kečup.
Priznám sa – prestávam zvládať situáciu okolo reality show. Dlho som sa snažil byť nad vecou, ale už sa nedá. Podotýkam vopred, že túto ľudovú „zábavu“ nechápem a neznášam, nevidím na nej nič, čo by stálo za povšimnutie, nič, čo by mohlo človeka povzniesť, nič, čo by nevyhnutne patrilo na obrazovku televízie. Napriek tomu som dlho v duchu tolerancie priznával právo súťažiacim prihlásiť sa a zúčastniť, televíziám vysielať a ľuďom pozerať. Už si to nemyslím.
Neodmysliteľnou súčasťou jesene sú krasovlasy. Poetické meno, výrazný vzhľad a – temer neuveriteľné – praktická využiteľnosť pichľavých krásavcov.
...spieva Meky Žbirka v známej piesni. Motýľ admirál je výrazným elementom, schopným upútať pozornosť textára formátu Kamila Peteraja. Niet sa čomu čudovať – jeden z našich najväčších denných motýľov s výraznou kombináciou čiernej, červenej a bielej farby je charakteristickým symbolom podjesennej prírody.
Panebože, vravím si, veď to už bude vyzerať ako fenologický zápisník! Ale môžem ja za to, že je táto jeseň netradičná? Môžem snáď za to, že sa prevrátili všetky predpoklady, že sú hore hlavou všetky tradičné predstavy? Nemôžem, a keby som aj mohol, nič to nemení na tom, že rozkvitol ďalší nejesenný kvet, posol skorého leta, ktorý tu dnes absolútne nemá čo hľadať.
Hodkovce ležia na úpätí Dreveníka pri Spišskom hrade. Administratívne patria k známej obci Žehra. Jadro osídlenia tvorí kaštieľ s parkom, ktorý bol majetkom Csákyovcov. Lepšia časť histórie hodkovského panstva skončila v roku 1942, keď jeho majitelia opustili Slovensko a kaštieľ bol onedlho znárodnený. Dnes, po viac než šesťdesiatich rokoch, sme oficiálne otvorili novú náučnú lokalitu Hodkovce a ich okolie, ktorá má ambíciu sprístupniť návštevníkom históriu tohto pozoruhodného sídla, jeho previazanosť s okolitými svetoznámymi pamiatkami a prírodnými hodnotami.
Nádherné jesenné dni pokračujú a október si konečne uvedomil, že leto nemôže trvať do decembra. Napriek poludňajším teplotám sa príroda začína chystať na najkrajšiu módnu prehliadku roka, ktorej dominuje šarlátová.
Bol som dnes kosiť tŕstie na Sivej Brade. Robíme to už tretí rok, aby sme podporili obnovu vzácnych halofytných spoločenstiev. A aby som mal prehľad o účinnosti manažmentu, mám v tŕstí založenú monitorovaciu plochu. Na nej dvakrát ročne pred kosením počítam všetky byľky tŕstia. Je to zrejme čudné, ale aj také čosi niekto v tomto štáte robí :-) No a keďže je to činnosť náročná na sústredenie, s nosom pri zemi, nevnímajúc nič iné všimol som si čosi, čo by som za normálnych okolností celkom určite prehliadol.
Stojím vysoko nad okolitým svetom. Všade ticho, len v dolinách, pod hrubou vrstvou hmly, počuť vrčanie elkatéčka. Bezhlasne preletel krahulec. Slnko príjemne hreje, necháva v očiach zlatisté bodky. Úžasné kontrasty. Modrá obloha a more bielej hmly. Tmavé línie hôr a začínajúca červeň bukových lesov. Akoby ani iných nebolo. Len more hmly a more lesov a nad tým ako maják turistická rozhľadňa. Kloptaň, 1153,3 m n. m.
