Starnúci muž s očami dieťaťa a dušou pubertiaka, ekológ. Zaujímam sa o zdravú stravu a píšem články o správnom stravovaní. Recepty často zdieľam na https://adroma.sk Zoznam autorových rubrík: Z prírody, Zápisník strážcu, Krajina, Alternatívy, Úlety, Súkromné, Čierna kronika
Sedím v tichom byte uprostred tichého sídliska v tichom meste. Je chvíľa na prelome noci a dňa, keď by sa mnohí už chceli ponáhľať, ale nemusia, lebo je voľný deň. Autá na ulici začnú vrčať o čosi neskôr, spolu s nimi sa rozprúdi pod oknami život. Zatiaľ sa každý snaží preležať v posteli chvíľu, keď vyjde slnko a mráz bude najtuhší.
To zas bol víkend – povzdychli si mnohí, čo uviazli v piatkovo-sobotňajšej kalamitnej situácii na severe Slovenska. Bol som v centre diania, aj keď najhoršie ma, chválabohu, obišlo. No nestačil som sa čudovať – čo by sme tak asi robili, keby napadlo pol metra snehu, teplota klesla pod mínus dvadsať a vietor vial nepretržite stovkou? Proti takému nie nepredstaviteľnému scenáru bola víkendová situácia len zanedbateľnou epizódou – keby sa to nestalo na Slovensku...
Predvolebné moratórium považujem za zbytočnosť, hlúposť, nehodnú pozornosti. Ale na druhej strane uznávam pravidlá, takže tento text nemohol vzniknúť skôr.
Som zanieteným využívateľom nemotorovej dopravy. Temer denne, v zime, v lete, bez ohľadu na počasie, jazdím na bicykli. Cyklisti to u nás síce nemajú na ružiach ustlané, lebo celá spoločnosť je zameraná na budovanie motoristickej infraštruktúry, vládne koncepcie sú zamerané na podporu automobilového priemyslu a šoféri majú prednosť nielen pred dvojkolesovou konkurenciou, ale aj pred chodcami, napriek tomu však mnohí z nás trvajú na svojom spôsobe života a prepravy. Dobrá správa pre nich pochádza z mekky automobilizmu – v USA sa minulého roku prvý krát v histórii kúpilo viac bicyklov, ako automobilov.
Sedím doma a sledujem predbežné výsledky regionálnych volieb. Presne podľa predpokladov – účasť slabá, župani nezvolení a množstvo tradičných výhovoriek zo strany politikov, prečo sa to tentoraz nepodarilo. Jediný dobrý výsledok zaznamenalo ministerstvo financií – voľby sa budú opakovať, treba vyhodiť – pardon, vynaložiť – ďalšie desiatky miliónov, úradníci určite neprídu o prácu.
s prvými mrazmi, s prvým snehom, s prichádzajúcim predvianočným a predkoncoročným časom. Nič príjemné.
Napriek všetkým rečiam o občianskej povinnosti (ktorú si, na rozdiel od našich politikov, veľmi dobre uvedomujem), voliť určite nepôjdem. Nebol som ani v prvých voľbách do VÚC a nevidím dôvod niečo na tom meniť. Nepresvedčil ma ani plamenný prejav prezidenta – on je jeden z tých, čo sa podieľali na podvode menom Vyšší územný celok. Moja neochota nepramení z averzie voči kandidátom, aj keď, pravdupovediac, výber naozaj nie je bohvieaký. Nič sa mi tak nepáči, ako že sa v týchto dňoch zrazu vyrojilo množstvo ľudí, ktorí mi chcú za každú cenu pomôcť, ktorí mi rozumejú, ktorí vedia presne, čo potrebujem... Nie, moja neochota pramení z odmietania podpory toho prapodivného zlepenca, čo má byť údajne mojim regiónom. Môj hlas môže stokrát prepadnúť v prospech kandidáta, ktorého by som nechcel, je mi to jedno. Nechcem žiadneho.
Tak zas máme nejaké malé výročie. Tentokrát výročie tatranskej kalamity. Nesmierne ma udivuje, ako ľudia dokážu využiť akúkoľvek zámienku na oslavovanie, analyzovanie či predvádzanie sa. Zas pri tej príležitosti padlo množstvo múdrych rečí, množstvo invektív, vynorili sa noví naslovovzatí odborníci. Polievočku si prihrial prezident a situácie znalým sa snažil ukázať aj ministerský predseda. Aj keď mám úplne odlišný názor ako on, ešte to neznamená, že si musím na základe jeho slov pripadať ako nejaký skinhed na extrémnom okraji spoločnosti... Skúsme sa na súčasné tatranské problémy pozrieť trocha inou optikou – možno nie celkom objektívnou, ale predsa len veľavravnou. Porovnaním s dianím v Bavorskom lese.
Všetko okolo nás a v nás sa zmenilo zo dňa na deň. Musíme si zvykať na nové dimenzie, nové obrazy, nové rituály. Všetko však raz skončí, všetko sa zmení – či už zajtra, alebo až v marci. Raz zafúka fén a z noci do rána sa zas všetko zmení. Ponúkam vám malú obrazovú prechádzku dnešným dňom. Zlomky skoro zimného dňa, ktorý pod povrchom síce ešte nebol zimný, ale zvrchu tak vyzeral.
Dnes popoludní doputoval konečne aj k nám. Na radosť detí a nemalicherných ľudí sa začal vznášať z oblohy. Mnoho ľudí prechádzalo ulicami bez toho, aby si ho všimli, mnoho sa začalo mračiť, lebo si uvedomili, koľko problémov, starostí sneh znamená. Od premočeného kabáta cez problémy na cestách až po polročnú povinnosť odpratávania chodníkov... Práve počúvam rozhlasové správy, celý Spiš je zasnežený a na cestách sú skrížené kamióny, hromadné havárie, dlhé zdržania. Akoby ľudia spadli z Marsu, akoby zima a sneh prišli úplne neočakávane prvý krát na túto Zem.
Kto čakal, že polovica novembra je už čas plne vhodný na ukladanie sa prírody k spánku, mýlil sa. Každý chce žiť, a tak sa prvoradý postulát života prírody naďalej premieta do podobenstiev, odmietajúcich pravidelnosť kolobehu ročných období.
Myslím, že nie som sám, čo bol svojho času očarený Marikou Gombitovou a tiež sa nazdávam, že jej stopa na poli slovenskej populárnej hudby ostane ešte dlho neprekrytá nánosmi času či stopami lepších. Jej neuveriteľné Vyznanie i tragédia, čo ju postihla, mi dnes splývajú temer v jedno, prežíval som to na vojenčine a z dnešného pohľadu je to už naozaj temer rovnaký časový horizont. Cesta, ktorú si vybrala, beriem ako jej osobné rozhodnutie, vynútené možno okolnosťami, ale predsa len jej vlastné.
Od rána je vo všetkých správach najdôležitejšou udalosťou dňa Ruskovo postrelenie a Cuperova špička. V tom druhom prípade sa to ukazovalo byť dosť rozporuplné, dve strany sporu tvrdili úplne odlišné veci. Človek by skoro uveril, že chudák pán poslanec sa stal obeťou policajtov – veď kto už by mal rád dopravákov, všakže? Ešteže Televízne noviny Markízy aspoň raz za čas trafia do čierneho.
Pod týmto názvom sa konala prednáška Phila Hortona z Centra pre alternatívne technológie (CAT) vo Veľkej Británii pri príležitosti otvorenia výstavy NorthSouthEastWest (NSEW) v priestoroch Magistrátu mesta Košice. Výstava vznikla vďaka partnerstvu so spoločnosťou The Climate Group v rámci kampane ZeroCarbonCity. Súčasťou programu bola aj večerná vedecká kaviareň v Kaviarni Slávia. Celé podujatie bolo ďalším zo série vedecko-vzdelávacích podujatí British Council, určených pre odbornú i laickú verejnosť a školy.
Štyri mesiace trvala príprava a filmovanie scén filmu The Last Legion na Spiši. Vzhľadom k tomu, že film bol realizovaný v území veľmi citlivom z hľadiska ochrany prírody a vzhľadom na moje predchádzajúce nepríjemné skúsenosti s filmármi som bol celý čas ako na ihlách. Napodiv – žiadne väčšie problémy neboli. Dohodli sme sa na všetkých požadovaných aktivitách a scénach, dokonca aj mimo scenára či povolení, ktoré si vzhľadom na charakter územia museli filmári pred filmovaním vyžiadať. Úplne na konci filmovacieho obdobia sa však rozhodli obísť dobré mravy a zákony.
Ešte pred dvoma týždňami skalní hubári nachádzali v slovenských lesoch hríby. Prvé silné mrazy im pravdepodobne zatrhli zberateľskú vášeň pre tento rok, čo však neznamená, že by museli rezignovať – viaceré aj jedlé druhy rastú aj počas miernej zimy... Pre väčšinu bežných hubárov však sezóna naozaj skončila. Pre mňa rovnako – aj keď nepatrím medzi vášnivých vyznávačov celoslovenských orgií. Nepotrebujem nazbierať stopäťdesiat hríbov, keď mi bohato stačí desať. Viem vychutnať vyprážané bedle či ustricový paprikáš, no viac ako koše masliakov, kozákov či hríbov ma lákajú prehliadané krásy mikrosveta nevšedných húb.
Keď sme dnes preberali výsledky nedávneho dotazníkového prieskumu návštevníkov Slovenského raja, jeho spracovateľ s pobavením i podivením skonštatoval, že množstvo domácich (rozumej slovenských) návštevníkov malo problém uviesť v dotazníku svoje bydlisko podľa administratívno-správneho členenia. Povedané jednoduchšie – ľudia nevedeli, v akom samosprávnom kraji, ergo veľkom územnom celku žijú. Aj tento malý príklad svedčí o vlažnom vzťahu občanov k panskému huncútstvu, čo na nás vládna moc spáchala.
Krásne Martinčekove fotografie. Známa Mňačkova kniha. Slávna Felliniho Via Mala... Čo ešte napadne človeku pri pohľade na ne? V predvečer Pamiatky zosnulých mnohí spomínajú na životy iných, ktoré skončili ako tie cesty. Každá raz niekde skončí, v tom je neúprosnosť kolobehu života. Každá niekam vedie – v tom je nádej každého z nás...
a prvé naozaj mrazivé rána sú tu. Aspoň na horniakoch :-) Krásne slnečné dni síce ešte mráz potlačia, ale v tieni ostáva srieň po celý deň. Znamená to koniec kvitnutiu subtílnejších druhov kvetín, čo nemusí automaticky znamenať zánik všetkých kvitnúcich rastlín. Netreba smútiť – pestrosť v prírode ostáva zachovaná, stačí len dobre pozerať...
