Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
„V novinách pracuje hocikto, pre mňa je partnerom len ten novinár, ktorý vyštudoval žurnalistiku...“ Zaujali ma tieto slová podpredsedu vlády Dušana Čaploviča, ktoré okrem iného povedal v relácii Sobotné dialógy Slovenského rozhlasu. S prvou časťou spomenutého jeho vyjadrenia, a síce že v novinách pracuje dnes naozaj hocikto, možno súhlasiť...
Vianoce mám veľmi rád a každoročne sa na ne veľmi teším. Iné boli, keď som ich prežíval ako dieťa, spolu s rodičmi na dedine. Iné sú teraz, keď som sám rodič, Štedrý večer už trávim s mojou rodinkou a starých rodičov navštevujeme s vinšami počas ďalších vianočných dní. Určite sú to v kruhu rodiny Vianoce aj šťastné a veselé, ale najmä pokojné a duchovné. Pár dní po nich nasleduje Silvester...
Úprimne sa priznám, že milujem tresku. Aj parížsky šalát. Aj rybací. Stačí päťnásť dekov jedného zo spomenutých šalátov, k tomu päť dekov štipľavého bulharského, dva rožky, kofolka...
Sú chvíle v živote, kedy možno aj neveriaci človek cíti, že sa k nemu prihovára nejaká „vyššia bytosť“. Chvíle, kedy svoj ďalší osud už nedržíme pevne vo svojich rukách, a napriek tomu sa veci nakoniec predsa len vyvinú dobrým, či minimálne lepším smerom. Pričom odpoveď, že „jednoducho máme šťastie“, už nestačí.
Mám čoraz väčší pocit, že sa čas zbláznil. Absolútne. Ráno sa strieda s ránom. Piatok s piatkom. Mesiac s mesiacom. Vianoce s Vianocami. Akoby všetko bolo včera. Nielen včerajšok. Ale aj posledné Vianoce. Vysoká škola. Mladosť.
Na úvod chcem poznamenať, že si vážim zodpovedných novinárov (je ich väčšina), ktorí si overujú svoje informačné zdroje a majú úctu k faktom. Občas sa však stane aj to, že niektorí novinári s poskytnutými informáciami a faktami pracujú trošku ľahkovážne. Jeden takýto prípad sa nám stal pred necelými dvomi mesiacmi...
Dopravná situácia na trase Bratislava – Šamorín je katastrofálna a blízka dopravnému kolapsu. Najmä ráno v smere do Bratislavy, a večer späť. Ráno o takej siedmej sa dopravné zápchy tvoria už od „Dobrých jabĺk“, to znamená od začiatku Dunajskej Lužnej. Do Bratislavy zostáva sa iba vliecť.
Napriek tomu, že môj článok o manželkinom okradnutí pred petržalským Tescom bol včera presunutý „mimo výber“ (ak je takéto články dobré písať, ale nie je vhodné ich zverejňovať, pýtam sa, o čom je potom toľko omieľaná občianska žurnalistika – ja sám viem minimálne o ďalšej žene s deťmi, ktorej podobným spôsobom ukradli kabelku so všetkými dokladmi a kľúčmi, preto aj môj text mal cieľ upozorniť najmä ženy a starších ľudí, aby si dali na takýchto lumpov pozor), k tejto téme sa predsa len ešte chcem nakrátko vrátiť. Aby som dopovedal epizódu s policajtmi, ktorých manželka nakoniec musela zavolať požičaným mobilom. A aby som namiesto bodky dal dnešný nečakaný epilóg...
K najväčším prekvapeniam doterajšieho priebehu anglickej najvyššej futbalovej súťaže Premier League určite patrí mužstvo Manchester City. A to aj napriek tomu, že v dnešnom štvrtom kole zaznamenal tento tím prvú prehru, keď podľahol na pôde Arsenalu Londýn 0:1. Po návrate z nášho sobotného výletu som v televízii síce videl iba poslednú polhodinu zo spomenutého zápasu, ale aj tak to stálo za to. Z hráčov na ihrisku ma (okrem Rosického) pritom zaujal aj blondiak v drese Manchester City – brankár Kasper Peter Schmeichel.
Dnes ráno som bol v banke, ktorá mi pred viac ako dvomi rokmi poskytla hypoúver. Chcel som sa spýtať na možnosti, ako zameniť drahší úver za lacnejší. Po odchode z banky som si kúpil SME, v ktorom som zhodou okolností našiel článok pojednávajúci o tom istom. A zistil som malý rozpor medzi tým, čo mi v Slovenskej sporiteľni povedali a čo táto banka tvrdí v spomenutom článku...
Za posledný rok som mal možnosť vidieť na vlastné oči dva veľké koncerty. Madonna minulý rok v Prahe a Alexandrovovci prvého mája v Bratislave - obidve predstavenia naplnili moju predstavu o skvelej šou. Úprimne, u Madonny som viac ani nečakal, žiaden vrcholný spevácky výkon. Alexandrovovcov som síce prečítaných nemal, očakávania však boli veľké najmä zo speváckej a tanečnej stránky. Ruský armádny zbor ich naplnil do bodky. A šou bola tiež.
Na ceste do Martina som sa tesne pred cieľom zastavil na benzínke kúpiť noviny a takisto doplniť zásoby kofeínu. Tie dve ženy sedeli vedľa mňa pri stole. Hoci som bol, popíjajúc kávu, začítaný do Športu, nedalo sa nepočuť, o čom sa rozprávajú. Jedna zo žien bola niečo ako výkonná manažérka na čerpacej stanici. Tá druhá žena sa zaujímala na tejto pumpe o prácu. Rozhovor (pokúsim sa ho parafrázovať) začala manažérka...
Zažil som to a zažívam pri vlastných rodičoch, ktorí o týždeň oslávia 36. výročie svadby. Pamätám si na to aj pri starých rodičoch z otcovej strany (z maminej strany nie, dedko zomrel keď som mal iba 5 rokov), ktorí spolu žili do deduškovej smrti 49 rokov. A stále ma to prekvapuje v spolužití s mojou polovičkou, ktorej som sľúbil vernosť 10 rokov dozadu. Na čo myslím?
Keďže v týchto dňoch finišujem so svojou doktorandskou prácou na tému Mediálne aktivity krajanských spolkov v Amerike od začiatku emigrácie, pomerne veľa času trávim nad prameňmi a informačnými zdrojmi. Dnes som si takto prechádzal týždenník Prvej Katolíckej Slovenskej Jednoty – Jednota. Vo vydaní zo stredy 4.septembra 1918 som natrafil na jednu parádnu novinársku kačicu (čo v deň vydania novín samozrejme nebolo známe). Ľudia vtedy tej správe možno uverili. Ak si ju vôbec prečítali. Možno im meno toho pána ešte nič nehovorilo... Titulok správy bol stručný, dvojslovný: Zavraždený Lenin. Správa ďalej pokračovala nasledovne (uvádzam ju v presnom znení, v akom bola uverejnená)...
Dva predvianočné postrehy mi zostali v pamäti počas zháňania darčekov v bratislavskom nákupnom centre Aupark. V jednom som hral hlavnú úlohu, v druhom som iba pozoroval...
„Čo tá husička chce tam vpredu?“ počujem nahnevaný ženský hlas za mnou. Nie, nie som na žiadnej farme. Čakám v jednom bratislavskom hypermarkete v rade na zaplatenie...
