Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
Tento priestor určite nie je vhodný na spovedanie sa, ale napriek tomu sa chcem podeliť o jednu výčitku, ktorá sa mi pravidelne vracia do života ako bumerang. Je to už takmer osem rokov, kedy sa objavila prvýkrát. Odvtedy patrí medzi moje najväčšie výčitky. A zostane ňou (verím) až do konca môjho života.
Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe vydala v utorok tlačovú správu. Vraj návrh slovenského tlačového zákona je v demokraciách neprijateľný a obmedzuje slobodu tlače. Aký je pohľad z druhej strany na tento list?
Nie, ešte nie za babami. Baví ho normálny, obyčajný beh. Cez víkend sme sa boli „len tak“ prebehnúť...
Ten pohľad na maličkého Samka dojal aj mňa. Ako mohla matka nechať napospas osudu svoje tak krásne dieťa?
„V novinách pracuje hocikto, pre mňa je partnerom len ten novinár, ktorý vyštudoval žurnalistiku...“ Zaujali ma tieto slová podpredsedu vlády Dušana Čaploviča, ktoré okrem iného povedal v relácii Sobotné dialógy Slovenského rozhlasu. S prvou časťou spomenutého jeho vyjadrenia, a síce že v novinách pracuje dnes naozaj hocikto, možno súhlasiť...
Denník Sme uverejnil vo svojom piatkovom vydaní komentár „Srbsko by malo zostať celé“, ktorý napísal Raju G. C. Thomas, americký politológ a emeritný profesor Marquettovej univerzity. Za tento krok patrí spomenutému denníku plusový bod. Čitateľ si konečne mohol prečítať aj iný pohľad na problém Kosova. Za všetko citát profesora Thomasa: „Umožnenie kosovskej nezávislosti by dokázalo, že násilný separatizmus funguje.“
Nemám rád pohreby, prežívam ich vždy príliš emotívne. Okrem toho ma dostávajú do istej melanchólie. Tak ako pohreb „môjho učiteľa“ zo soboty. Až teraz, s odstupom času, som schopný sa k nemu myšlienkami vrátiť...
V Čechách sa už začal súboj dvoch osobností o prezidentské kreslo. Lepším kandidátom na prezidenta Českej republiky je podľa môjho názoru Václav Klaus. Najmä z týchto dôvodov:
Už pohľad cez okno zobúdzal vo mne depresívne myšlienky. Tma. Hmla. Na korunách stromov biele povlaky. Na chodníku a ceste ľad. A budík ukazuje čas pár minút po šiestej. Už tretie ponuré ráno v rade. Aspoň na prvý pohľad. Respektíve chvalabohu len na prvý pohľad...
Ten pocit, keď to človek zistí, má asi najbližšie k bezmocnosti a hnevu. Podobne to bolo aj u mňa. Myslel som si dovtedy, že mne sa to nikdy nemôže stať...
Veľa z nás má to šťastie stretnúť (okrem rodičov či starých rodičov, ktorí sú samozrejme najbližšími učiteľmi života) na svojej životnej ceste ľudí, ktorí sa postupom času stanú tiež našimi priateľmi a ďalšími učiteľmi a radcami. Nielen z profesionálnej, ale najmä ľudskej stránky. Upozorňujú na chyby. Poradia, ako ďalej. Sú stále po ruke, keď treba...
Blogujem už takmer tri roky. Písať texty na blog som začal najmä preto, aby som aspoň trošku povzbudil rodičov detí, ktoré sa tak ako my trápia s nejakou formou inakosti vo vývoji svojich potomkov. Preto, aby sme na pozadí nášho príbehu a nášho boja dodali sily aj druhým rodičom a ich deťom.
Verím tomu, že na svete nie je ani jeden človek, ktorý by neveril...
V bratislavských nákupných centrách mám svoje obľúbené miesta. Sú to kníhkupectvá a kaviarne. Keďže som počas novoročných vybavovačiek a nákupov potreboval nabrať nové sily, v jednej z takýchto kaviarní v nemenovanom centre som sa na chvíľku rozložil aj dnes doobeda. Tú kaviareň mám celkom rád, pomaly už aj bez opýtania v nej zakaždým okamžite dostávam moju obligátnu kávu bez mlieka.
Pred pár dňami sa mi dostala do rúk knižka osobných spomienok Jána Balka Desať rokov v slovenskej politike. Kto to bol Ján Balko? Okrem toho, že bol hlavným tajomníkom Obchodnej a priemyselnej komory v Banskej Bystrici, členom výkonného výboru HSĽS, prezidiálním šéfom vznikajúceho ministerstva hospodárstva v roku 1938, viceguvernérom Slovenskej národnej banky či členom Štátnej rady (v rokoch 1942-43), niečo možno naznačia aj slová z relácie BBC vysielanej v piatok 21. augusta 1992 o 18h… „V Bratislave sa včera za účasti početných hostí konal pohreb 91-ročného JUDr. Jána Balka, ktorého pre jeho statočnosť pri zachraňovaní Židov pred deportáciami za druhej svetovej vojny často označovali za slovenského Wallenberga. JUDr. Ján Balko dokázal, že i v najťažších dejinných situáciách sa možno správať humánne...“
Vianoce mám veľmi rád a každoročne sa na ne veľmi teším. Iné boli, keď som ich prežíval ako dieťa, spolu s rodičmi na dedine. Iné sú teraz, keď som sám rodič, Štedrý večer už trávim s mojou rodinkou a starých rodičov navštevujeme s vinšami počas ďalších vianočných dní. Určite sú to v kruhu rodiny Vianoce aj šťastné a veselé, ale najmä pokojné a duchovné. Pár dní po nich nasleduje Silvester...
Takto sa o práve sa končiacom roku vyjadrila jedna dievčina z našej rodiny. Vraj horší rok doteraz nemala...
Priznávam bez mučenia, že humor Jozefa Nodžáka alias Majstra N väčšinou nemusím. Možno aj preto, že nie som jeho detská cieľová skupina. Názor naňho ako na človeka som až do soboty 22.12.nemal žiaden, nepoznám ho osobne, ani som s ním nečítal žiaden profilový rozhovor. V sobotu večer som si ale svoj názor naňho vytvoril. Pozitívny. Ten chlap ma rozplakal.
