Adriana Boysová
Ako na Nový rok, tak...
Kde bolo, tam bolo, ... vianočno-novoročná poviedka. S humorom a nadhľadom sa dajú lepšie zvládnuť aj posledné dni roka, prihorené medovníky, ba aj prach na poličkách. :)
Pred dvadsiatimi rokmi som odišla zo Slovenska, ale Slovensko si so sebou nesiem všade tam, kde práve žijem. Profesionálne sa venujem vydávaniu publikácií EÚ. Vo voľnom čase vediem neziskovú organizáciu Slovaks in Luxemburg (SLUX), ktorá spája rodákov a prináša im slovenskú kultúru. Popri radostiach a starostiach spojených s rodičovstvom si rada odskočím medzi slová a vety, z ktorých vznikol nejeden blog a zopár kníh: Mimóza (zbierka poviedok), Šťastné náhody (zbierka poviedok od slovenských autoriek, výťažok z predaja ide na pomoc obetiam domáceho násilia), Zamatový jež (spoločenský román nielen o dospievaní za mrežami), Zachránené Vianoce (rozprávková kniha) Zoznam autorových rubrík: Spoločnosť, Kultúra, Nezaradené, Próza, Súkromné, Cestovanie

Kde bolo, tam bolo, ... vianočno-novoročná poviedka. S humorom a nadhľadom sa dajú lepšie zvládnuť aj posledné dni roka, prihorené medovníky, ba aj prach na poličkách. :)

Keď som v lete ležiac pri mori s pôžitkom lúskala knihu Do plaviek a okrem iného som z nej vyčítala o láske Evy Borušovičovej k štrikovaniu, aj napriek neznesiteľnému úpeku som na kratučký okamih priam až bytostne zatúžila

Ráno nám klope na okná, ležím v posteli a pri mne sa vrtí dcéra. Chce, aby som vstala z teplých perín a priniesla jej to a tamto. Vzopriem sa a len tak prehodím, že prinesiem, ak mi tú žiadosť zrýmuje.

Keď som bola malá, častokrát som počúvala, že som smoliar. Ak sa babka rozhodla schladiť koláč na schodoch v chodbe, zaručene som do neho stupila.

Úvodom môjho listu, to už nie je v móde a tak to posielam k vode a podľa môjho vkusu, posielam ti sladkú pusu.

Hviezdne nebo, svätojánske mušky, prenikavá vôňa jazmínu a sladkých broskýň, stačí vyliezť na kopec a svet vám leží pri nohách. Už len roztiahnuť krídla a medzi dvomi žmurknutiami obletíte zemeguľu.

Na záhrade hliadkuje drozd. S vážnym pohľadom prečesáva okolie, akoby mu to tu všetko patrilo. Nechám ho v tom, dišputy o vlastníctve parcely ho zaujímajú asi rovnako ako sýkorka, ktorá sa natriasa na konári a ustavične komentuje

Raňajky v Aix-en-Provance, obed v Arles a večera v Avignone....Po dvoch týždňoch dovolenkovania na Korzike nastal čas návratu domov. Na chvíľku sme odbočili z cesty, aby sme si splnili ďalší cestovateľský sen, Provensálsko.

Keď sa dva krát dvaja rodičia rozhodnú na pár dní zveriť päť detí vo vekovom rozpätí siahajúcom od škôlky po strednú školu starým mamám, šikovný scenárista poľahky vysype z rukáva niekoľko verzií, ako sa príbeh bude vyvíjať ďalej.

Osemnásť rokov spolu. Takmer polovicu môjho života. - Už pípala? - Umývačka? Ešte nie. Ale sušička už dotočila.

Len nedávno som písala o mojom anjelovi: tak dlho nestál na nohách, neposlúchajú ho a krídla, ach, tie krídla, nie a nie narásť, vziať ho do neba. Nebo má oddnes o jedného anjela viac... Malá spomienka napísaná pred časom.

Mám jedného anjela. Zasekol sa mi. Niekde medzi dňom a nocou. Na rozhraní. Výťahom sa roky vyhýbal, akoby to bol býval tušil.

Tak som sa dnes zamyslela, že kto je väčší frajer? Muž, ktorý ostane doma a stará sa, aby deti prežili plnohodnotne deň, alebo aspoň prežili, kým žena si odíde do práce zarábať peniaze?

Žijem v cudzom svete a na dušičky už nechodím postávať k studeným hrobom, zapaľovať sviečky a rozprávať sa s predkami. Luxemburský deň všetkých svätých plynie ako každý iný deň, a predsa... Aj tí ďalekí sú mi zrazu bližšie.

Čo ak by bol svet odrazu šedý? Stratila by jeseň zo svojho farebného kúzla? Možno práve naopak, stačí len vedieť, kam sa pozerať...