kristína brnčová
Bojím sa byť odkázaná na pomoc týchto paragrafov...
Opäť ako každý deň, sadám na bicykel a ide sa. Veľká kapucňa vyčnieva zo športovej bundy, lebo dnes je oveľa väčšia zima ako bola včera. V slúchadkách rytmy v tempe života , rýchleho a netrpezlivého. A na očiach okuliare. Naoko nikde nekončiace kopce pôsobia ako nebeská dráha do oblakov. Stúpanie nemá so mnou zľutovanie a tak neustále povzbudzujem svoju pevnú vôľu a nohy. Ani si neviem predstaviť, že by zastali, prestali poslúchať mňa a to rýchle tempo zo slúchadiel. Nepredstaviteľné. Nepredstaviteľné, že by moje nohy boli podrazené takým ťažkým polenom osudu ako u toho chlapca z Modrého z neba, ako u Martina, mojej krstnej, alebo u mojej spolužiačky. Z kopcov už používam brzdy iba do ostrejších zákrut. Aká hlúposť. Prečo to robím ? Vychutnávam si tú rýchlosť a voľnosť ? Niekedy sa človek správa veľmi naivne. Myslí si, že má pred sebou ochranný štít napustený vždy novým a novým životom , vždy novou a novou šancou.
