kristína brnčová
Nachádzajme to krásne dieťa v nás
Niekedy sa stáva, že sa zobúdzame a rodíme do krásneho rána, krásneho dňa , plného slnečnej sily , nebeskej nežnosti a zemskej pokory pred touto nádherou.
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
To co píšem,....v tom som ja. Zoznam autorových rubrík: moje, čo ma zaskočilo, moji kakaovníci, ľudia inak obdarovaní, čo sa mi dotklo srdca, moja každodennosť, Súkromné, Nezaradené
moja každodennosť
kristína brnčová
Aj pre tieto vety, sa oplatí k nim každé ráno vracať V.
Ani deti nemajú vždy svoje dni. Tak ako aj dnes...tak ako aj my, dospelí. Sme často vyčerpaní a unavení už len pomyslením, že v škole máme zostať ešte niekoľko hodín. Nie všetky hodiny, nie všetky dni, však sú takéto...našťastie. Inak by sme to, my všetci ....mohli zabaliť. Krásne spestrenie a zdúhovenie spoločných chvíľ...kde každý priložil svoju farbu ku krásnej mozaike.
kristína brnčová
Aj pre tieto vety, sa oplatí k nim každé ráno vracať IV.
Krásne myšlienky nám krášlia naše, veľakrát ťažké a uplakané dni. Dni, keď sa nám zdá, že dva dni sa spojili dokopy a zobrali kúsok zo sily a energie aj tretieho rána. Cítime sa bezradne, vyčerpane a zúfalo...a vzápätí, príde myšlienka , veta , poznámka detí, ktorá rozsvieti chvíľu, okamžik, dopoludnie. A deň sa stáva krajším ako sa nám v skutočnosti na začiatku zdal. Také sú naše dni v škole. Striedavo oblačné a oblačno slnečné.
kristína brnčová
Celý život kráčame za láskou
Detstvo. Zvykáme, vzlykáme, hľadáme a nachádzame. Ľudí , ktorí nám ponúkajú objatie a ľudí , ktorých objímame radi. Na začiatku ani nevieme, kto sú, čo sú, a prečo sú pri nás. Iba vieme, že sa pri nich cítime bezpečne a isto. Ponúkajú lásku a nežiadajú za ňu nič. Iba náš detský plač a smiech. Púšťame sa do hier , do malo - veľkých nebezpečenstiev , kde anjeli strážni nastupujú na dvadsaťštyri hodinové služby. Veľké slzy za malé pády, pre nás však bolestivé. Učíme sa práve na nich a naše kolená sú týmito pádmi , zo dňa na deň pevnejšie. Hra je ráno, obed aj večer. Celodenná zábava našich dúhovo farebných chvíľ detstva.
kristína brnčová
Aj pre tieto vety sa oplatí k nim každé ráno vracať III.
Deti majú zvláštny dar. Vedia svojim smiechom rozosmievať a svojim plačom rozplakávať. Vedia liečiť bolestivé miesta našej duše, keď nás smútok ťahá k zemi. Svojimi spontánnymi myšlienkami , púšťajú aj za nás šarkanov fantázie do oblakov. Nútia nás smiať sa, aj keď sme smutní. Radovať sa z maličkostí a nezamýšľať sa prílišne nad tým, či na ten náš úsmev a smiech máme dostatočný dôvod či príčinu. Opäť pribudli ďalšie a ďalšie myšlienky z našich školských prvácko - druháckych lavíc.
kristína brnčová
Aj pre tieto vety, sa oplatí k nim každé ráno vracať II.
Pokračujem pribudnutým. Poznámkami a myšlienkami detí, ktoré spestrujú každodennosť nášho školského života v škole pre žiakov so sluchovým postihnutím. Sú to reakcie , ktoré nezostávajú bez reakcie. Sú to myšlienky, ktoré sú veľakrát ťažko pochopiteľné ,...ale úsmevné...a čo je najdôležitejšie,...pre obidve strany.
kristína brnčová
Predposledná prskavka...zhasínajúceho roka II.
Tečúca zmrzlina z každej strany ,strapaté a zalepené vlasy od kúskov žuvačky ,radosť zo stretnutia s kamarátmi ,snehoví anjeli vôkol domu ,pokreslené steny ,zabúdanie vecí a hlavne svojich povinností, zaspávanie s plyšovým zvieraťom, alebo človekom s „plyšovým" pohladením
kristína brnčová
Predposledná prskavka...zhasínajúceho roka I.
Krásne iskrenie, ktoré malo u nás vždy aj zvukové efekty...detského smiechu. Krásne iskrenie detského šťastia a dospeláckych, rodičovských vrások...spokojného úsmevu. Iskrenie radosti z krásne prežitých chvíľ, zhasínajúceho končiaceho roka. Čím je človek dospelejší, tým má iskrenie pre neho menej iskierok a prskavka horí oveľa oveľa rýchlejšie...vtedy, keď uhasíme v sebe , to všetko detské, ukryté pod vráskami ...v nás. Prskavky nás robia deťmi. Tak ako snehoví anjeli, snehuliaci s čaptajúcou a krivou postavou, tak ako bubliny z bublifuku, ktoré robíme pre deti a iba tak, pieskové koláče bez vône...alebo kotúľanie na trávovo zelenej lúke, ktorá je v strmom kopci, strmo kráčajúcich rokov oproti a proti nám. Deťmi nás robia aj samotné deti. Ich smiech a bláznivé nálady bez pretvárky. Ich bezprostredné správanie a chechotanie...naoko, veľakrát, také bezpríčinné.
kristína brnčová
Aj pre tieto vety, sa oplatí k nim každé ráno vracať
Nie každý deň je ľahký a ľahko zvládnuteľný , ako je napríklad piatok poobede, sobota, či nedeľa. V našej triede veľakrát ide o nervy, bezpečnosť a vytvorenie bezpečnej zóny pre ostatných, ktorí sú istým spôsobom vždy a za každých okolností účastníkmi všetkého nebezpečného , krikľavého a kričiaceho , revúceho, či plačúceho zo zúfalstva nad stratou kontroly nad dianím vôkol. Zmätení, znechutení, nervózni. Veľakrát a často krát , sme práve takí. My všetci, len každý v iný čas , chvíľu , či deň. Niektorí častejšie, akoby sme si , my ostatní vôbec priali...a niektorí tak akurát. A práve v tých najťažších chvíľach, niekedy prichádzajú také poznámky detí ,ktoré ma upevňujú, že som na správnom mieste,...a že túto prácu mám predsa len rada.
kristína brnčová
Mihotajúce bóje blízkosti , známo neznámych III.
Stále spolu. Niečo sa zmenilo a niečo je konštantné. Každý deň iný a každý deň spolu. V škole. V pondelok sme o dva kroky k sebe bližšie, v utorok o tri od seba ďalej, v stredu o štyri bližšie a vo štvrtok sme si opäť vzdialenejší. Niekedy až o niekoľko desiatok krokov,...a nie vždy sú to kroky myšacie. A tak plynie čas...ten blázon čas, ten chytrák čas. Každopádne z mojich imaginárnych výpočtov vzájomnej blízkosti, sme stále väčšinou v mínusových hodnotách. Pre zatiaľ. Lukáš stále hľadá svoju bóju...a ja nádej , že mu dokážem podať aspoň jednu zo záchranných viest, ktorá ho udrží na hladine istoty a opätovnej viery, v nás dospelých. Nemal to s nami vôbec ľahké . S dospelákmi . A tak nám to asi teraz vracia späť. Nemilosrdne a všetkým, bez ohľadu, či mu niekto z nás ublížil, alebo nie. Neverí, a tak ho učíme veriť, nedôveruje a tak ho učíme dôverovať. A raz, možno raz sa priblížime až na dosah úprimného objatia našich sŕdc. Kiežby.
kristína brnčová
Tábor je škola o tých druhých
Tábory vedia dávať a vedia aj brať . A my, aj napriek tým stratám a úbytkom síl , sme ochotní tam ísť a zotrvať. Strácame energiu a nachádzame šťastie. Šťastie naoko neviditeľné , šťastie prežívania okamžikov tých druhých, a tým aj to svoje. Ľubka Šarinová , anjel s blonďavými vlasmi išla opäť do tohto nápadu, týždňového táborového pobytu , s otvoreným srdcom a nevyčerpateľným úsmevom. Zavolala , povolala, vytelefonovala všetky deti, ktoré by v tábore určite chýbali, keby tam neboli. Každé jedno z nich. Deti nepočujúce , deti počujúce , s poruchami všehodruhu od mentálneho , telesného postihnutia , až po postihnutie rodinných vzťahov, kde deti vyrastali. Deti bez rodičov, alebo deti rodičov, ktorých by som najradšej odviezla niekde na ďaleko ďaleký opustený ostrov. Deti smutné, veselé , omrdené, nervózne aj zábavné.
kristína brnčová
Z denníka domováka II...
Veľakrát je ťažké reagovať na priamu reč detí z Domova. A hlavne detí, ktoré si veľmi citlivo uvedomujú, že sa nachádzajú niekde mimo svojej skutočnej rodiny. Preč od mamy, otca , a čo je najhoršie aj od súrodencov. Často si pomyslím, že je dobre, že sa dostali od svojich bláznivých rodičov, ktorí veľakrát v opojení alkoholu tlčú až do bezvedomia súrodencov, ktorí zostali doma. Našťasie však, nie všetci sú takí. A ja dávam klobúk dole výnimkám, ktorí sa zo zdravotných, alebo iných vážnych dôvodov nemohli postarať o svoje deti, ...ale chceli, a stále chcú. Chcú aby sa z ich domovákov a domováčiek stali naspäť ich synovia a dcéry. Držím im veľké palce , aby sa opätovne mohli navzájom nájsť. Opäť pokračujem niektorými , na srdce klopkajúcimi myšlienkami, ktoré nevznikli z nijakého suchého dotazníka, alebo šablónovito poukladaných otázok, ale z každodennosti prežívania našich spoločných chvíľ :
kristína brnčová
Z denníka domováka ...
Ešte počas vysokoškolských rokov, semestrov a voľných dní som chodila ako dobrovoľníčka do detských domovov. Nazrieť, najskôr zo zvedavosti, neskôr z radosti byť s týmito deťmi, za dvere nájdeného nenájdeného opätovného kompasu smerovania ich života. Nie každému, a nie každej domováčke, domovákovi sa darí dať si svoje puzzle života do jedného celku, usporiadať si svoju minulosť a prepojiť ju s prítomnosťou. Píšem ďalej ich slovami :
kristína brnčová
Nepamätám si, kedy si prišla, ... ale som šťastná, že si tu
17. máj. Presne v tento deň, pred niekoľkými rokmi si prišla. Mamka vravela, že v ten deň bolo veľmi teplo a lietali všade púpavové padáčiky šťastia. Ja neviem, nepamätám si. Možno preto, že som ešte nebola na svete, lebo keby som bola , samozrejme, že by som Ťa prišla do pôrodnice pozrieť . Určite si veľmi kričala a plakala. Ani neviem, čo by som Ti doniesla,...asi cumeľ, aby ma z Teba neboleli uši. A ešte nejakú hračku , asi tú najkrajšiu z celého hračkárstva. Nepamätám si , kedy si prišla, ...ale som rada, že si tu.
kristína brnčová
Ja naozaj neviem,...za čo najskôr ďakovať...
Ďakujem za zdravie......áno, ja viem. Z času načas od nás odbieha. Nevšíma si nás a necháva nás trápiť sa samých. V bolesti, v smútku, v slzách, očakávaniach, či túžbach, viac ako imaginárnych , ... nás presviedča o tom, ... že To všetko,...To všetko, opäť raz bude dobré, ...bude zdravé...bude v poriadku. Naša viera, naša nádej, ...v naše zdravie. Ďakujem , ku koncu roka , za zdravie po celý rok . Relatívne zdravie...relatívnych chvíľ, kedy nevieme, či sa máme už tešiť, alebo ešte smútiť. ... vždy môže byť horšie,...a tak ďakujem za to lepšie. Ďakujem za zdravie svojich blízkych a aj za svoje. Kiežby si na Nový rok , zdravie všetkých nás , ...Vás, ktorí to čítate a aj Vašich blízkych a aj vzdialenejších príbuzných, dalo silné a pevné predsavzatie...a neodbehovalo a neodskakovalo a nepresúvalo sa preč...iba tak ...a pre nič za nič. Kiežby zostávalo s Vami a pri Vás po všetky dni a po všetky chvíle nasledujúceho roku.
reklama
kristína brnčová
Snáď sa moja červená guľa detstva , nerozbije ani tieto Vianoce
Na Vianoce chcem byť dieťaťom... ... pretože ako dieťa , by som mohla robiť snehových anjelov , ktorí by dokázali vzlietnuť aj zo zasneženej bielej lúky . Anjelov, ktorí by dokázali ochraňovať mojich blízkych. Niekedy úplne skutočne, a keď aj nie úplne skutočne, tak by som tomu aspoň neskutočne verila. A viera je predsa začiatkom splnenia našich snov. Mohla by som ich robiť kedykoľvek a kdekoľvek, kde by bolo aspoň trošku snehu. A nebolo by to hlúpe , trápne a nezodpovedné. Bolo by to jednoducho...detsky bláznivé.
kristína brnčová
Zostali s nami...v kvapkách dažďa a farbách dúhy
Maminy, mamky, ockovia, či tatinkovia ... naši rodičia Vy by ste mali mať výsostné právo tam hore, zostávať navždy. Dokážete prežívať, naoko neprežiteľné a zvládnuť okamžiky, pre nás ostatných, len ťažko zvládnuteľné. Máte v sebe veľkú lásku a v tej láske ukrytú, nikde nekončiacu silu bez hraníc.Aké ťažké musí byť prežívať bolesti a trápenia svojich detí a aj napriek tomu v kútiku stien svojho srdca nachádzať povzbudzujúce slová pre ne . „ Bude dobre . " „ Neboj." „Všetko sa vyrieši . " A naozaj. Vždy sa to vyriešilo. Každý problém prebolel a každý smútok odsmutnel. Človek sa vždy uteší a nájde si nový záchytný bod, či bóju, ktorá drží a nepotápa. Mami, oci...Vy to viete. Vedeli ste to oveľa skôr , ako my. Nechceme Vás strácať....chceme Vás tu mať navždy. Ale úplne úplne navždy.
kristína brnčová
Prídi ma pozrieť mami...
Mami, oci... píšem tento list aj za mojich kamarátov. Za moje sestry a bratov, z ktorých niektorí sú tu so mnou , v našom Detskom domove. A niektorí sú asi ešte s Vami doma. Ani neviem, koľko nás všetkých súrodencov spolu je. Je nám tu celkom dobre, ale chýbate mi...nám...väčšine z nás . Ja napríklad stále na Teba mami myslím, ako sme vtedy išli spolu do obchodu, a tak sme sa veľmi smiali na tej mačke, ktorá tak smiešne utekala cez cestu. Hm...neviem, či si to ešte aj Ty pamätáš.
kristína brnčová
Keď pomoc je synonymom slova hlúposť
Rudko : „ Bude to Šimonka bolieť, keď ho kopnem? " Ja : „ Určite áno, Rudko. Bude ho to veľmi bolieť. " Rudko : „ A bude aj plakať potom? " Ja : „ Keď ho to bude bolieť, určite bude aj plakať a bude smutný ."
kristína brnčová
A tak, s pokorou v hlase začnem opäť ten svoj „Otče náš “
Načo som ju len chcela? Veď sa nedala ani poriadne obliecť. Jediná Barbinka v našej domácnosti mala asi tak 15 g. Dlhá, chudá, nemotorná. Ale chcela som ju, lebo ju mali aj moje kamarátky. A Ježiško ma poslúchol už na prvý krát. Neskôr som však zistila, že to bola predsa len hlúposť, pýtať si tú vychudnutú Barbie, ktorá k nám prišla v otrasných ružových šatách. No nič. Musela som s ňou ísť hneď do šatne. Pozbierala som farebné pozlátka zo salóniek a kolekcií a o chvíľu jej skriňa praskala vo švíkoch. Zavinovala a obalovala som ju do nich. No vianočné koláče asi pozitívne nepridávali k jej bezchybnej figúre, pretože pozlátkové šaty sa neustále trhali. Už pri najmenšom pohybe. Priberala. Inak som si to nevedela vysvetliť. A tak som sa opäť vrátila k svojej plyšovej polmetrovej opici, ktorú som neustále strihala a kŕmila banánmi. Tiež bola od Ježiška. Koľko snov a túžob skrýva taký neobyčajne - obyčajný List Ježiškovi. Doteraz...teraz...aj odteraz , neustále o niečom snívame a budeme snívať. Vždy. Hľadáme stále nové a nové, čisté nepopísané papiere s adresátom NEBO 5 (my so sestrou sme vždy posielali na č. 5, neviem však , či správne ) .
