Nezaradené | blog.sme.sk

Raz mi vodič sanitky povedal, že keď sa blíži k nehode, vždy zapne majáky a sirénu. Zranený tak vie, že pomoc je na ceste a často mu to vraj pomôže viac ako prvá infúzia. Vtedy mi to prišlo zaujímavé. Dnes som to aj pochopil. Áno, náš problém je vlastne trošku smiešny. Najmä v porovnaní s tými, o ktorých píše Ľudmilka. Ale je taký náš. Taký náš, trochu až moc. Niečo, čo budujete roky sa má rozplynúť... vlastne, áno, do plynu. Nik neumrie a ani plakať mnohí nebudú. Možno len pár úsmevov, o ktoré nám tak ide, ostane za zamknutými dverami divadla. Trochu patetické, ja viem.

9. apr 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 5 093x
2

Jozef Černek

Rozprávka je vážna vec

S rozprávkou síce môže byť sranda, ale stále to bude vážna vec. Všetko dôležité v živote vieme z rozprávok. To ostatné, ako násobilku a kam dať ypsilon či čiarku, vlastne moc nepotrebujeme. Naozaj. Veď keby sme nemali rozprávky, ako by sme vedeli, že dobro môže zvíťaziť nad zlom? V telke vám to nepovedia, ale je to tak. Dobro víťazí. Nie vždy sa to síce podarí hneď, ale nakoniec určite. Ako v rozprávke, tak v živote. Keby nebolo rozprávok, ako by naše princezné vedeli, že nestačí byť len krásna? Áno! Keď chceš byť princeznou, musíš byť nielen krásna, ale aj bohatá. No dobre! Niekedy stačí byť múdra. Ale byť krásnou a bohatou je väčšia sranda, nie? Mimochodom, aj keď nás možno raz vlk zožerie, príde ujo horár a zachráni nás.

9. apr 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 591x
6

Jozef Černek

List národovcom, funkcionárom a signatárom

Drahí priatelia, je mi už ťažko sledovať, čo robíte a ako konáte. Asi vám to nemá kto povedať, nuž to poviem ja a rovno: Ste smiešni! Ste smiešni a čo je horšie, zosmiešňujete prácu nás všetkých. Najhoršie je, že ničíte prácu ľudí, ktorí robili a konali srdcom. Pre národ! Pre národ, nie proti inému národu! Pre svoj národ. Dokážete ešte vnímať ten rozdiel? Zakladáte komisie, výbory, spolky, označujete sa ako signatári, bojujete s tabuľovými prízrakmi, spaľujete ešte nepostavené mosty na rieke Ipeľ. Lebo vraj sa na nás valí a spaľuje nás cudzia kultúra. Súhlasím. Tak bojujme, ale nie proti mostom a proti tabuliam. Možno vám to nik nepovedal, ale sme v Európskej únii a žije sa už trochu inak.

4. apr 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 9 032x
30

Jozef Černek

Hajzlový fetiš

Mám vo zvyku vystaviť nové dieťa v dramatickom krúžku stresu z trémy hneď na začiatku. Tak najlepšie zistím, čo v ňom je, koľko v sebe skrýva exhibicionizmu a ako sa bude náš vzťah ďalej vyvíjať. Keď sa teda niekto odhodlá k nám pridať, podrobím ho malému výsluchu. Hlavne potrebujem, aby sa mi sám opísal. Raz mi jedna slečna povedala: „Som taká rôzna..." Nezvyknem ich hneď na začiatku kárať za slovenčinu, tak som od nej iba chcel, aby to rozviedla. „To nejde, to sa musí zažiť." Takže si zo mňa uťahuje. Super. Prešiel asi rok a ja som pochopil, čo to znamená, byť rôzny.

2. apr 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
2

Jozef Černek

Držíme palce, pán riaditeľ

Byť matičiarom je úplne najsamfasa. Hlavne tu v Komárne. Teda, ak vám nevadí, že do vás rýpu vlastní a ešte aj tí druhí. Vlastne, tí druhí sú špecifická kasta. Ono by sa zdalo, že to budú Maďari, ale tým je to dosť jedno. Majú svoju menšinu a idú si po svojom. Tí druhí sú Slováci, ktorým sa ťažko vysvetľuje, načo Matica je. Históriu vysvetlím ľahko, len súčasnosť mi robí problém. Neboli by to Slováci, keby sa nehádali.

28. mar 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 2 382x
16

Jozef Černek

Ťuk, pauza a zbohom

Celú cestu domov z premiéry mi niečo v palubovke ťukalo. Pravidelne ťuk, pauza a zas ťuk. Jazdím na neskutočne namyslenom superbe, takže na tieto cestné maniere som už zvyknutý. Občas na mňa napríklad žmurkne všetkými kontrolkami a vypne motor. Len tak na dialnici. Asi aby bola sranda. Inokedy ma zas len tak bez príčiny pošle do servisu (motor do dílny...) alebo chce byť tajomný a vyhlási error 43. Ale ťukať ešte neťukal. To je nové. "Čo je ?" pýtam sa nahlas. "Nebodaj Ti bude toto naše dochádzanie sem chýbať?" občas sa s ním bavím nahlas. Ja viem, znie to čudne, ale vraj je to ok. Ak by auto odpovedalo, bolo by to asi horšie. Neodpovedá! Len si vrčí a občas pípa. Najmä keď cúvam a má práve náladu ma informovať, čo sa deje za mnou. To však nesmie pršať, snežiť alebo fúkať. Vtedy len píska. No a dnes začalo ťukať. Ale myslím, že viem, o čo tu ide.

24. mar 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
5

Jozef Černek

O prepade, statočnej Havinke a profesionálnych policajtoch

Už od puberty som presvedčený, že ak príde koniec sveta, bude to v nedeľu. Mobil si na noc vypínam, tak som sa o prepade mojej máti dozvedel na Facebooku. Samozrejme, ako správny syn som začal ihneď konať. Mama nebrala telefón! Odchovaný na akčných filmoch som vedel, že musím ihneď vyraziť. Samozrejme, netušil som kam, ale vedel som, že okamžite. Ani na tretí pokus sa mi nepodarilo navliecť si nohavice a po chvíľke som zistil príčinu. Snažil som sa totiž natiahnuť si na nohy vetrovku. „Tak takto to nepôjde...," vravím si. Písala na Facebooku a písala, že ich policajti chytili. Čiže, je v poriadku... „Treba telefonovať!" - to sa už zobudila aj tá časť vo mne, čo riadi riaditeľa. Zobudil som sestru policajtku aj kamarátku novinárku (neviem prečo). Ale k veci. O 11 minút mama zdvihla telefón a ja som medzitým dorazil do Hornej Zlatnej, no a stalo sa teda toto:

24. mar 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 2 005x
5

Jozef Černek

Zhubná nemusí byť len rakovina

Absolvoval som gastroskopiu. Má to aj dlhší a honosnejší názov, ale nebudem sa dnes tváriť dôstojne. Posledné zvyšky dôstojnosti totiž stratíte, keď pomedzi zakusovadlo na zuby a trubicu zvraciate včera vypitú vodu a týždeň tvorenú kyselinu. Príšerné. Ešte horšie to je, ak je lekár váš známy a sestrička milá pani. Našťastie, potrubie v hrdle vám nedovoľuje veľmi nadávať. Ležal som na boku a moja vlastná kyselina ma zradila. Stiekla mi do očí. Sedemročné pálenie záhy sa zrazu zdá ako dosť banálny problém. „Tak sa nám to nezhoršuje." Potešil ma lekár a pre istotu mi ešte raz podrobne popísal, čo sa to deje v mojich vnútornostiach. Je to dobrý lekár a má aj obrazové pomôcky, takže tomu už skoro rozumiem. Len trochu nechápem, prečo ma môj vlastný orgán takto zrádza. Veď mu dávam, čo chce a správam sa k nemu ako k vlastnému. „Občas to proste nestačí", skonštatoval lekár a ja som konečne mohol vypadnúť. Keď vám kĺže hrdlom 70cm hadice sem a tam a z tváre si utierate vlastnú žalúdočnú kyselinu, akosi prirodzene očakávate, že nič horšie sa dnes neudeje.

20. mar 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 2 695x
1

Jozef Černek

Zdravo na odpadkoch

Keď sa neviem pohnúť ďalej so scenárom, sadnem si do prázdnej sály. Vždy do jedenásteho radu a dvanásteho sedadla. Počúvam ticho stoviek kresiel, ktoré čakajú na svojho diváka a pozerám na tiché javisko čakajúce na svojho herca. O chvíľku sa ticho premení na šepot a šepot zas na ozvenu. Keď necháte divadlo, aby k vám prehovorilo, budete šiestym zmyslom vnímať ozvenu všetkého, čo sa dialo za tie roky na javisku i medzi sedadlami. Počuť tu zvuk tenisiek behajúcich dookola na rozcvičenie, ale i tiché stonanie tanečníkov, čo už nevládzu. Počuť zvonivý smiech detí, ktoré sa nevedia dočkať svojej premiéry. Ale aj Natálku ako sústredene šepká texty všetkých postáv javisku a pozorne sleduje každé moje režisérske gesto. Mala asi dvanásť a jednu vetu na konci dvojhodinového predstavenia. Zážitok na celý život. Neskôr, už tesne pred pubertou mala na sebe šaty víly a uisťovala svojho staršieho brata, že teraz už nemusí vydržať celé predstavenie, lebo má text aj na začiatku. V treťom muzikáli už mala jednu z hlavných postáv. To už ale bola temer dospelá. Aj dnes si viem vybaviť jej oči, keď som jej oznámil, čo hrá.

28. feb 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 699x
0

Jozef Černek

Venček a deväťdesiate roky

V deväťdesiatych rokoch sme boli strašní frajeri. Na uliciach zúrila ešte mladá, zapálená demokracia za výraznej pomoci teplákovej mafie. V nás zúrilo čosi horšie. Puberta. Bol som na svojej prvej diskotéke v baštách a priamo na baštách som dostal po papuli. Na niekoho som sa zle pozrel, či čo. „Jazvu mať nebudeš...," vyhlásil otec a čudoval sa, prečo som chlapíkovi nedal do nosa. „Veď vysoký si dosť." Hej, vysoký som bol dosť, niečo nad 180 cm a mal som k tomu aj skoro šesťdesiat kíl. Chýbalo mi len asi sedem. Hotový Rambo, už len čelenka mi chýbala. Niekedy v tom čase prišiel Richard s tým, že nás prihlásil na spoločenské tance, čo končia venčekom. „Rozumieš, patrí to k všeobecnej inteligencii a aspoň nebudeme na stužkovej trapošiť." Boli sme druháci na strednej. V mojom prípade len málo nasvedčovalo tomu, že by som sa ja stužkovej dožil. A už vôbec nič nehovorilo o tom, že by som ja kdekoľvek netrapošil. No ale keď treba ísť, tak poďme. V tom čase ešte priateľstvo malo presvedčivú silu argumentu.

19. feb 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 595x
6

Jozef Černek

Čo je na večeru?

Domá máme digitálnu váhu. Hneď pri schodoch medzi záchodom a kúpeľňou. Nedá sa nevšimnúť si ju, ale dá sa nepozerať sa na ňu. Odolávam už pol roka. Nemôže to byť tak zlé, saká zapnem všetky a do schodov nedychčím... To bolo pred Vianocami.V januári som si začal sadať pri obúvaní. V čistiarni mi sprali saká, lebo sú mi akési tesné. Babráci. Neuveriteľné! Nezapnem ani tie, čo v čistiarni vôbec neboli. Zrejme vlhkosť v šatníku. Inak, neviem čo je to za norma, ale schody sa u nás robia príliš vysoké a strmé. Dychčím ako závodný pes. Otras. Toto je tá vaša demokracia! Kde je výťah?

14. feb 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 817x
11

Jozef Černek

Svätá stratégia z Vatikánu

Či bolo rozhodnutie pápeža Benedikta XVI. pre svet a cirkev správnou voľbou, budeme vedieť až keď skončí pontifikát jeho nástupcu. Určite však ide o veľkolepé a premyslené rozhodnutie. Dokonca začínam nadobúdať pocit, že sa Nostradamove proroctvá začali vznášať okolo pravdy. Svet a cirkev je blízko zmeny. Zásadnej zmeny. Aspoň taká by mohla byť stratégia najvplyvnejšieho človeka na zemi.

13. feb 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 924x
3

Jozef Černek

V hlavnej roli žobrák

Už pár rokov hrám s jednou tetou takú hru. Ona kreatívne žobre a ja jej za to platím honorár. Aby ste rozumeli, je mi vždy mimoriadne nepríjemné odmietanie žobrákov. Keď totiž nájdem v sebe spôsob ako ich odmietnuť, vždy sa mi ich finálny pohľad vpáli kamsi do mozgu, neviem sa toho dlho zbaviť. Ten človek o tom ani nevie, ale vnúti mi zlý pocit ešte na dlhé hodiny potom. Viem, väčšinou to hrajú a peniaze skončia v lacnom víne. Ale aj tak. Je to nepríjemné, tak dávam almužnu. Vlastne platím výkupné za svoj vlastný strach. Pri pohľade na človeka v tejto núdzi sa totiž zľaknem. Bojím sa, že raz budem na to odkázaný a ten odmietnutý budem ja. Bojím sa, že ten človek umrie, ak mu práve ja nepomôžem. Je to tak moja daň za sebeckosť a narcizmus.

11. feb 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 023x
1

Jozef Černek

Dobrý deň, pán premiér

píšem Vám, hoc viem, že k Vám sa to nedostane. Ako by aj mohlo. Niet času na ľud, je treba vládnuť! Píšem Vám, lebo s národom je nedobre. Pravda je taká, že sa bojíme. Ľudia sa boja, národ má strach. Tí, čo ešte o prácu neprišli sa boja, či to na nich nečaká zajtra. Tí, čo majú peniaze v bankách sa boja, či tam zajtra nebude zatvorené. Tí, čo majú autá sa boja, či ich ešte zajtra nájdu na parkovisku. Tí, čo majú deti sa boja, či ich zajtra bude mať kto učiť. Tí, čo sú chorí sa boja, či ich bude mať kto liečiť a či si liek budú môcť kúpiť. Bojíme sa, čo tých stopäťdesiat ľudí, čo sme poslali do parlamentu (a oni tam nechodia), zajtra vymyslí. A hlavne, koľko nás ich nápad bude zas stáť. Krízu sme si my nevymysleli, prečo ju teraz máme riešiť, pán premiér? Takto sme si tú demokraciu v Európskej únii nepredstavovali.

7. feb 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 9 427x
6

Jozef Černek

Helenka a jej rodina v Hornej Zlatnej

Helenu Černekovú, za slobodna Kováčovú, v jej rodnej dedinke volali Ilonka. Bola to taká móda. Ona i jej manžel sa narodili pri Terchovej v malej dedinke Lysica. Teda na Slovensku. Oboch ale učili v škole po maďarsky, hoc boli Slováci. Vlastne preto, že boli Slováci museli aj s dvoma malými dcérkami opustiť Šrobárovú. Sem prišli hneď po svadbe a Helenka tu žila s manželom a jeho rodinou. Narodili sa im tu aj dcérky. Život tu ľahký nebol, ale práce sa nikdy nebáli, a tak si tu postupne nahonobili majetoček. Keď však časť krajiny pripadla Maďarsku, museli odísť a všetko nechať tam. Odišli na východné Slovensko. Ďalšie dve deti, Jožko a Helenka, sa im narodili pri Trebišove. Nebolo tam zle, ale domov predsa len cítili niekde inde. Pre Helenu bola rodina vždy najviac a rodinu chcela mať veľkú.

3. feb 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 094x
1

Jozef Černek

Helenka a jej cesty za novými životmi

Helenke mama umrela, keď bola Helenka ešte malá. Pamätala si však jej tvár. Pamätala si aj to ako jej vždy mamka hovorila, že rodina je najviac. Vždy sa treba usilovať, aby rodina držala po kope. Tejto rady sa Helenka držala celý život. S manželom, s jeho rodičmi a o desať rokov mladšími súrodencami žili v Šrobárovej. V malej dedinke na južnom Slovensku, čo sa len teraz začala rozrastať. Väčšinu obyvateľov tvorili kolonisti. Nabádali ich, aby obrábali pôdu, ktorú si s pomocou štátu mali kúpiť. Žiaľ, iné sa vravelo a inak sa žilo. Štát veľa sľubov nesplnil a mnohé rodiny sa trašne zadlžovali. Ani Černekovcom nedal nikto nič zadarmo. Pracovali naozaj tvrdo, pestovali tabak, chovali hydinu a dokonca už aj dobytok. Helenka aj jej manžel Jozef mali odjakživa vzťah k zvieratám, a najmä s nimi sa im začalo dariť. Jozef od malička túžil po koňoch. Podarilo sa mu nahonobiť si párik koní a boli to veru riadni pomocníci pri práci na poli.

3. feb 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 790x
0

Jozef Černek

Helenka

Helenu Kováčovú z Lysice mama volala Helenka. Jej otec i celá dedina jej ale odjakživa hovorili Ilonka. Vtedy to bola taká móda. I chlapec od Černekov, Jožko, čo kúsok poniže býva a má o tri roky viac, na ňu zavše kričal: „Ilonka, Ilonka a na koníkov sa pozrieť nejdeš?" Helenka mala vtedy len niečo viac ako päť rokov, ale už bola zodpovedná. Koníky ju síce lákali, ale vedela, že sa od ovečiek nesmie ďaleko pohnúť, lebo by sa zatúlali. Vlci by ich mohli nájsť a veru by bolo zle nedobre. „Nech si Jožko ide, keď má tie kone tak rád," vravela si a bosou nohou čmárala do hliny. Trochu jej aj bolo ľúto, takého frajera ako je Jožko by veru chcela. Otec jej povedal, že s Jožkovým otcom sa dohodli na sobáši len čo bude mať Helenka výbavu a Jožko koňa, po ktorom mu tak srdce kričí. Nevedela, či si otec z nej žarty robí, ale radšej si u mamy vydobyla prísľub, že ju naučí priasť. „Veď to nie je len tak, celú výbavu do truhlice prichystať...," vraveli mamka a Helenka súhlasila. „Skoro treba začať ..."

2. feb 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 610x
1

Jozef Černek

Štúdium popri zamestnaní

Ísť študovať nebol úplne môj nápad. Keďže som tam v to chladné ráno šiel, a dokonca s dvojhodinovým predstihom, aby som prekonal trému, nápad štúdia som nakoniec prijal. Teraz je polovica prvého polčasu a kedysi som sľúbil, že sa podelím so skúsenosťami. Nuž, tu sú.

22. jan 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 3 077x
6

Jozef Černek

Pohoda na úradoch, moč na prechodoch

Dnešný deň by sa mal zaznamenať. Treba ho uchovať aj pre budúce generácie. Ohlásiť svetu, že sa to stalo a nenechať to upadnúť do zabudnutia. Neviem, či by sa dnešok nemal aj každoročne pripomínať. Kde ale začať, čo (a hlavne či) vôbec písať? Je mi to aj trochu trápne, že sa to stalo mne. Čím som si to zaslúžil? Veď ani v strane nie som. Asi by som to len tak nemal vyblafnúť do sveta. To sa nehodí, nepatrí a tuším sa to ani nerobí. Lenže ja si neviem pomôcť. Som už raz taký, všetko vykričím do sveta. Hlavne, aby to nevyznelo ako propaganda. Ešte si bude niekto myslieť, že tu len tak šírim poplašné správy alebo čo. Ale ja naozaj nie som žiadny agitátor. Skutočne. Môžete mi veriť a aj na výbore sa spýtať. Dokonca ani optimista nie som. Teda, myslím, že nie. Nevzali by ma. Len sa mi to stalo (stále nemôžem uveriť, že mne) a zastávam názor, že by sa to tajiť nemalo. Tak ja to prosto poviem. Bol som na všemožných úradoch a v poisťovniach, skoro ma omočili a napriek tomu, mám dobrý deň. Tak a je to vonku, ale začnem pekne od začiatku.

7. nov 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 2 327x
12

Jozef Černek

Tri dni, dve noci

Ľudí vnímame rôzne, podľa výrazných očí, hlasného smiechu, podľa vône, či stisku rúk. Občas podľa skutkov. Moja práca je hlavne o ľuďoch. Vlastne môj svet je o ľuďoch. Dobre, niekedy aj o káve, ale o ľuďoch najmä. Pred prvou kávou sa stretnem s právnikom. Vyhýba sa paragrafom ako ja kriku. Je stručný, presný a jasný. Navrhuje, aby sme sa neupaľovali na námestí, ale pokúsili sa dohodnúť. „Nemá to zmysel, budú nám síce dva roky chodiť klásť kvety na hrob, ale už druhý ročník gympla nebude vedieť, prečo sme sa pálili. Skúsme sa dohodnúť. Pozri, veď ja Ti pomôžem rád a iní sa pridajú tiež." Má pravdu, kameraman a aj redaktorka už o hodinu navrhujú sumu, ktorou chcú prispieť. Len sa usmievam. Je mi trápne.

19. okt 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 640x
0