Som človek a vnímam tento život, verím, že existuje dôvod, prečo vznikol. Pracujem ako riaditeľ súkromnej spoločnosti. Popri tom sa venujem študentom v dramatickom krúžku, vediem Dom Matice slovenskej v Komárne a pôsobím aj v Slovenských Rebeloch. www.dramatak.eu, www.rebeli.sk, www.dmskomarno.sk Zoznam autorových rubrík: Pohľady, Skoro poézia, Súkromné, Nezaradené
Keď som svoj prvý článok nazval „Ako schudnúť a nezblázniť sa„ ešte som netušil, že sa stanem samozvaným odborníkom na chudnutie. Ako sa však zdá, v mojom bezprostrednom okolí sa chudne „ostošesť“. V žiadnom prípade si však nechcem pripisovať zásluhy. Rozhodnutie chudnúť musí spraviť človek sám, ja môžem len poradiť, či skôr podpichnúť. Ak sa chcete nechať podpichovať, či skôr inšpirovať, čítajte ďalej.
Máme doslova už len pár dní pre tými našimi premiérami. Prišiel čas, aby sme ukázali svetu, čo to vlastne stvárame. Už pár mesiacov sa stretávame, pár hodín sme spolu strávili. Stále sa poznáme len tak trošku, ale vieme jeden o druhom mnohé veci, o ktorých sme predtým ani netušili. To je krôčik po krôčiku proces, ktorý nazývame priateľstvo.Tieto slová som Vám chcel povedať osobne. Ale patrí ku mne, že to čo cítim, radšej píšem, ako hovorím. Tak ako ku mne patrí aj sem tam, nejaká tá pravopisná chyba. Moji priatelia o tom vedia, ako aj o iných chybách, ktoré mám a predsa sú so mnou. A majú ma radi. Preto mi nevadí, že sa to dozviete i vy.
Tak, bol som tam prvýkrát sám. So všetkým sebazaprením, ale šiel som. V posilňovni som už predtým bol viackrát, ale vždy s kamarátom. A to je iné. Hlavne v mojom prípade. Keď som totiž strémovaný, snažím sa odpútať pozornosť vtipným komentovaním okolia. Márius mi v nedeľu vyjasnil, že už posledných päť rokov vtipný nie som. Ale jemu sa ľahko hovorí, má prirodzený šarm a taký rozhľad, že je obľúbený kdekoľvek sa pohne. A mimo to, je o dosť nižší odo mňa, takže sa ľahšie stratí. Lenže mňa je vidieť. A určite si všetci ihneď všimnú, že taký veľký chlap a činky si gúľa po zemi. Všetci na mňa uprú pohľady a budú sa rehotať, keď začnem posilňovať s prázdnou tyčou. Pokiaľ som tam chodil s Richardom, tak to bolo fajn, mohol som sa tváriť, že som tam len tak, akože s ním, a ja cvičím len akože. Ale teraz? Idem tam sám a navyše som si, ja blbec, najal trénera. Keby som to nebol spravil, mohol som sa pri dverách otočiť. Sebe by som to ospravedlnil tým, že sa tam zle parkuje, alebo že som chorý. Veď prídem nabudúce... Ale čo poviem jemu? Parkovanie mi neprejde je tam miesta aj pre dva tanky. No nič, tak idem, aspoň poviem chalanom, že som bol a že je to na nič.
Veštice mali pravdu, podľa všetkého zomieram. Už dávnejšie mi dve veštice a jeden samozvaný terapeut prorokovali smrť v 27 roku života. Takto už niekoľko rokov straším ľudí okolo seba. Moja profesia tak trošku súvisí aj s ľuďmi zaoberajúcimi sa vecami, medzi nebom a zemou. Preto musím občas komunikovať aj s takýmito prorokmi. Takto napísané to znie strašne, ale jeden múdry pán, robí pre našu firmu horoskopy, mi vysvetlil, že ono to môže byť aj trošku inak. On, ale aj tie veštice mali pravdu. Mám 27 a prišiel môj čas, istá časť zo mňa naozaj umiera.
Rozhodnutie zhodiť „pár“ kíl navyše, tlelo vo mne posledné tri roky. Vždy cestou z chladničky som mal také výčitky svedomia, že som iste spálil aj 400 kalórií. Na tieto výčitky však veľmi dobre zaberajú lieky v podobe hranolčekov, chipsov, pudingov, alebo (zvlášť účinná terapia) rezeň obalený v zemiakovej placke. Plackovú terapiu mám obzvlášť rád. Placky, alebo po našom „cmudnu“, som si dokonca preniesol aj do vízie o mojej budúcej manželke. Jedným zo základných kritérií je, aby vedela piecť výborné placky, a aby bola táto činnosť jej hobby. Nakoniec však z toho vznikol bludný kruh, niečo ako závislosť. Pri pohľade do zrkadla som chytil taký záchvat depresie, že som musel ihneď niečo zjesť.
Včera som na okamih zacítil vo vzduchu jar. Naozaj! Po ďalšom dni strávenom za sliepňajúcou obrazovkou, po vybavení stoprvého telefonátu som sa konečne pobral domov. Keď som otváral dvere na aute udrelo mi to do nosa. Odniekiaľ zo vzdialeného vesmíru, kde poznajú našu budúcnosť mi poslali signál: „....vydrž už čoskoro....“Nemám rád zimu lebo je osamelá, nemám rád skorú tmu lebo smutná. Ľudia sú čoraz viac pochmúrnejší, a odpornejší k sebe i svojmu okoliu. Zo všetkých strán sa na nás valia správy o smrti, vtáčích chrípkach, naštvaných moslimoch, padajúcich strechách či vládach a znásilnených ženách. Snáď najveselšou správou posledného obdobia sú zmrznuté autobusy v Blave a zmrznutá vodka v Rusku.
V poslednej dobe je okolo mňa viac bábätiek a to mi vnuklo zaujímavú myšlienku. Pri stretnutí s bábätkom automaticky hľadáme spoločné znaky s rodičmi. Všeobecne je nesporným faktom, že deti sú zmesou svojich rodičov. Odovzdávame si z generácie na generáciu rovnaké nosy, kvalitu vlasov, rovnaké postavy ba dokonca aj zmýšľanie. Koľkokrát sa Vám stalo, že Vás niekto prirovnal k starým rodičom, koľkokrát ste na fotke zbadali seba, hoci fotka bola o generáciu staršia ako vy. Po rodičoch, starých rodičoch, po svojej rodine dedíme charakter, postavu, hlas a žiaľ aj choroby. Fascinujúce, nie?
