Jozef Černek
Zrazilo nás na kolená, ale zviechame sa
Vždy, keď odpremiérujeme nejaké dielko, nespím. Pred premiérou to má ozajstný dôvod. V hlave si premietam, čo všetko treba, kde sú slabé stránky a na čo dohliadnuť.
Som človek a vnímam tento život, verím, že existuje dôvod, prečo vznikol. Pracujem ako riaditeľ súkromnej spoločnosti. Popri tom sa venujem študentom v dramatickom krúžku, vediem Dom Matice slovenskej v Komárne a pôsobím aj v Slovenských Rebeloch. www.dramatak.eu, www.rebeli.sk, www.dmskomarno.sk Zoznam autorových rubrík: Pohľady, Skoro poézia, Súkromné, Nezaradené
Vždy, keď odpremiérujeme nejaké dielko, nespím. Pred premiérou to má ozajstný dôvod. V hlave si premietam, čo všetko treba, kde sú slabé stránky a na čo dohliadnuť.
Poďme na to… Kde je poklad? Kam idú naše dane? Načo nám to je? Žije v minulom storočí… Fuj! Nechce sa mi ďalej pokračovať. Ale rozumiem tomu. V médiách je treba naozaj veľmi hľadať, pokiaľ vyňúrate čo to dobré o Matici.
Robíme divadlo, robíme ho s láskou, robíme ho tak, ako najlepšie vieme. A občas nám ľudia aj zatlieskajú. A občas sa nám stane všeličo. Občas padneme my z kulisy alebo padne kulisa na nás.
už onedlho uplynú dva roky, čo si prišiel na tento svet. Keď som Ťa prvýkrát v pôrodnici vzal na ruky a Ty si ako mávnutím čarovného prútika prestal plakať, povedal som si, že Ti budem pravidelne písať listy.
Vypustil som HOAX, prepáčte. Nebolo to naschvál. Na istej stránke, nejdem ju tu propagovať, sa chlapci chválili ako posielajú prášok z áut na testy, lebo podľa nich ide o nanočastice, čo vychŕlili 5G vysielače.
Ako sa máme? Chýbate nám. Chýbajú nám diváci, chýbajú nám deti. Chýbajú nám skúšky, predstavenia, chýbajú nám potlesky a chýba nám dokonca aj tréma a strach ako dopadne predstavenie či klaňačka.
Mojej starej mamy mama umrela na španielsku chrípku. Bola tehotná a bolo to pred sto rokmi. Umrelo vtedy veľmi veľa ľudí. Bolo ich tak veľa, že sa nestíhali vyrábať truhly.
Krátko po tej strašnej udalosti sa nám narodil syn, Ondrej. Chcel som mu napísať list a odoslať tak, aby prišiel až v deň jeho osemnástin. Chcel som mu opísať krajinu, do ktorej sa narodil...
Vážený pán podpredseda, ako malého ma nešikanovali. Čo je vlastne zvláštne, lebo som bol z dediny, do školy som chodil v meste, nikdy som sa nevedel biť a vždy som mal veľkú hubu. A to slovenskú a v Komárne.
Presne pred rokom mi Ťa priniesli v takom lavóriku. Kričal si, ale sestrička sa usmievala, tak som sa tváril, že sa nič nedeje. Ešte čosi robili, potom Ťa zabalili a lekárka povedala: „Tu si sadnite, priložíme vám syna na hruď.
Žijeme takú zvláštnu dobu. Na internetoch nenávidíme, lajkujeme, občas zdieľame, závidíme, aj obdivujeme. Ak hovorím o FB, som už pozadu, lebo dnes letí Instáč. Zbierajú sa srdiečka, páčiky a cez fotky a videá sa aj hejtuje.
Viac ako desať rokov som tlačil pred sebou problém. Po otcovi som zdedil nejaké role a kŕčové žily. O pozemky sa postarala sestra, lebo ja moc roľnícky typ nie som. Kŕčové žily mi ostali.
Už šestnásť rokov sa tak nejak mocem okolo stužkových. Teda snažím sa dať režijne dokopy to, čo si štvrtáci vymysleli. Keď sa to dá, aj poradím, ale snažím sa nemiešať sa im do toho, pretože verím v kreativitu mladého človeka.
Náš Hav Egú (rozumej psík Brian) pozná asi všetky najlepšie vtipy sveta. Neviem si inak vysvetliť, ako dokáže toľko zabávať nášho Ondra (8 mes.) Sú neuveriteľne podarená dvojka. Keď sa dá, ale aj keď sa nedá, sú pri sebe.
V čom je problém? No v tom, že je to len pár rokov, kedy Slovensko zaviedlo povinné registračné pokladne. To zlikvidovalo tých najdrobnejších podnikateľov. To preto už nemáme novinové stánky a ani opravárov topánok.
Na môj prvý zážitok z bicykla si nepamätám, teda pamätám len z rozprávania. Otcovi som dal nohu do kolesa... Čosi sa zlomilo a vraj otec trpel ako kôň vždy, keď ma videl šúchať sa po riti a ťahať nohu v sadre za sebou...
Ani macochou, zlou sestrou, dokonca ani bežnou myškou. Andrejka začínala v Dramaťáku ako bežná tanečnica. Nikto sa jej špeciálne nevenoval.
Začalo to úplne nevinne. Len som si posťažoval. Deväť rokov si podávame žiadosti, vypĺňame tabuľky, zháňame potvrdenia a nič. A nevedeli sme, prečo. Dnes už vieme. Nezmestíme sa do toho umenia, čo určilo ministerstvo.
V prvom liste som Ti sľúbil opísať, do akej doby sa plánuješ narodiť a nepodarilo sa mi to úplne. Musím to skúsiť znova, ale nie teraz. Stala sa totiž úžasná vec. Prišiel si na svet. O trošku skôr a bolo to ako vo filme.
Už len pár dní a prídeš na svet. Tak Ti píšem teraz, lebo úprimne, vôbec netuším, čo sa začne diať od momentu, keď mi Ťa podajú. Teda najprv by Ťa mali podať mamičke a potom mne. Uvidíme.