"Pri pohľade na smrť a na tmu sa bojíme iba neznámeho, ničoho iného." (JKR) Zoznam autorových rubrík: Moje osobné školstvo, Rozhadzujem rukami, Ockovi, Aj o tom peknom, Súkromné, Nezaradené
Už prestaň zapaľovať sviečku vždy keď plačeš... nie ani tak tú sviečku, proste už neplač... už nepozeraj na ľudí, keď ideš autobusom a očami zúfalo nehľadaj jeho obľúbenú mikinu a rozťahané nohavice... už nepozeraj na mobil každých pätnásť sekúnd, či ti nenapísal, už nehľadaj v živote spojenie očí len pre to, či sa na teba nepozrie práve on....
Pred troma týždňami som hodila na blog článok adresovaný Tebe oci, pred troma dňami som sa dozvedela, že si si ten článok nikdy neprečítal... a ani sa tak už nikdy nestane. Bezkonkurenčne najhoršia správa v mojom živote. Keby mi teraz niekto povedal, že ma v živote čakajú aj horšie veci, asi by som sa rozhodla, že ďalej žiť nemá význam. Ale čosi také nikto nepovie... lebo horšie veci už nie sú. Ja stopercentne viem (hoci je to skôr túžba ako vedomosť), že nič horšieho už sa stať nemôže.
Oci, Keď som sa pred siedmymi rokmi musela celkom vzdať pomyslenia na úplnú a normálnu rodinu, bolo to jedno z najhorších odoprení si v mojom živote- možno preto je zo mňa dnes taká materialistka, lebo jediné, čo ma ešte nezradilo sú veci- ľudia zrádzajú stále, aj tí, ktorí sú Ti celkom blízko.
- Nemôžu nám dať s tým Hitlerom pokoj? Proste bol zlý a koniec. - Ako to môžeš vedieť? Nikdy si ho predsa nestretla...
Dnes cestou zo školy som sa rozprávala so spolužiačkami o ekológii. Nikto tú tému nezačal ani neskončil cielene, proste len tak z nudy ma to napadlo. Reakcie ako: „Nedokážem si predstaviť, že by som recyklovala odpad.“ „Je mi to totálne jedno čo bude so Zemou, vtedy už budem aj tak mŕtva.“ Alebo hurónsky smiech pri predstave svojho otca ako triedi sklo od plastov a papiera nikoho nepohoršili. Nemôžem na ich reakcie nemyslieť. Všetky sú to gymnazistky, pomerne inteligentné, normálne známky, klasické záľuby... a zasmejú sa mi do očí pri rozhovore o jednej z najhorších vecí, aké ľudstvo čaká.
Do mesta prišli kolotoče... milovala ich. Detinské? No a čo, ne záleží na tom, čo si myslia ostatní. vždy keď prechádzala okolo parkoviska, na ktorom sídlili, závidela malým deťom, ako sa zabávali na skvelých atrakciách. Rozhodla sa, že pôjde. Ale nie sama, to by predsa nebola vôbec zábava. Rozhodla sa, že presvedčí Tomáša aby s ňou šiel. Chodia spolu už predsa dlho, mal by sa naučiť tolerovať aj jej úlety. Veľmi sa mu nechcelo ísť, nemá rád výšky a celý nápad mu pripadal neuveriteľne detinský, po hodinách prosenia a sľubovania sa však nechal presvedčiť.
Chýbaš mi. Pri pesničkách a mlčiacej nočnej oblohe... stále, keď tu nie si, je tu akosi prázdno, aj vo mne je veľmi prázdno. Prázdnejšie ako obyčajne. Prečo tu nie si?
Jeden múdry človek raz povedal, že úsmev je najkrajší dar, akým môžeme niekoho obdarovať. Ktosi hlúpy by mu mohol odporovať: „Úsmev predsa nie je darček! Nedá sa chytiť do rúk, nedá sa s ním hrať, ba nedá sa ani zjesť!“ a mal by pravdu.
Spýtajte sa básnika, kam si myseľ zamyká. Spýtajte sa básní, kto ich vlastne vlastní.
Sedím si doma nad prázdnym papierom a premýšľam, čo vo mne v poslednom čase zanechalo najhlbšie stopy. Premýšľam a akosi neviem na nič prísť, tak to vzdám a zapnem telku. Musím sa usmiať, pretože na obrazovke sa práve objavuje zopár veľmi známych tvárí, ktoré zbožňujem. No neusmievam sa len preto, že ich poznám, ale aj preto, že už viem, o čom písať.
