Diána Marosz
Blbí Maďari – hlúpi Slováci?
Zmiešaná slovensko-maďarská rodina pozerá hokejový zápas medzi Maďarskom a Slovenskom. Otec so synom fandia Slovákom, mama s dcérou Maďarom.
Som Maďarka z Maďarska, ktorá sa zaľúbila do slovenčiny. Rada objavujem veci, ktoré spájajú naše národy. Milujem stredovekú hudbu, prírodu, literatúru, ľudové umenie a krásu vo všetkom. Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné
Zmiešaná slovensko-maďarská rodina pozerá hokejový zápas medzi Maďarskom a Slovenskom. Otec so synom fandia Slovákom, mama s dcérou Maďarom.
Empatia a priateľské rozhovory. Nič viac. Takto znela stručná a trefná odpoveď historika Miroslava Michelu na otázku moderátora, čo potrebujeme k zlepšeniu slovensko-maďarských vzťahov.
Vždy som obdivovala ľudí, ktorí prešli mnohými utrpeniami a ponížením zo strany niekoho iného a napriek tomu si dokázali zachovať zdravé srdce bez nenávisti. Alebo dokonca dokázali tej druhej strane odpustiť.
Silácky junák, nachádzajúci záľubu vo vytrhávaní stromov, po extrémne dlhodobej konzumácii materského mlieka sa vydá na cestu. Stretne dvoch podobných silákov s inými úchylkami: jeden prenáša vrchy, druhý stláča železo.
Viem si predstaviť tento názov ako začiatok politického blogu. Veru, tí čerti sa tu po voľbách zrazu začínajú hemžiť. Dlho sa z volebných výsledkov spamätávam. Ale nebojte sa, nebudem písať o politike.
Je bežné popoludnie. Obklopená a ovešaná deťmi sa prechádzam po starom meste smerom do zušky. Najmenšie mám na sebe v šatke, staršia dcéra ma drží za ruku, z druhej strany ma sprevádza syn.
Môjmu manželovi sa niekedy zdá, že Maďari sú v istých situáciách zdvorilejší ako Slováci. Hoci je to pre mňa ako Maďarku celkom lichotivé tvrdenie, myslím si, že skutočnosť je zložitejšia a ťažšie uchopiteľná.
„Elvisz a drótostót!“ Takto strašili neposlušné maďarské deti ich rodičia ešte aj v tridsiatych-štyridsiatych rokoch 20. storočia.
„Moja milá, to vôbec nie sú maďarské slová, to sú len znetvorené slovenské slová, ktoré Maďari ukradli Slovákom.“
„Vy ste z Maďarska? Fíha, no maďarčina, tá je hrozne ťažká! Nedá sa naučiť! Ja viem po maďarsky iba Jó napot! a Köszönöm.“
Niektorí rodičia už naozaj nevedia, čo od dobroty. Väčšina si našťastie nevymýšľa a svoje deti pomenuje pekne „klasickými slovenskými menami“ ako Sofia, Ema, Nina, Adam, Jakub a Michal.
Pred siedmimi rokmi, 11. januára 2009 odišiel jeden z velikánov slovenskej literatúry. Dnes ráno, nevediac ešte, že práve dnes máme toto smutné výročie, som hľadala list od Milana Rúfusa.
Maďar sa kúpe v jazere. Odrazu sa začína topiť. Zľakne sa a zakričí: „Pomoc! Poslednýkrát kúpem!“ Poznáte tento vtip? Mňa podobnými vtipmi zabáva manžel dosť často :).
Sedím v čakárni u lekára. Zapísala som sa na papier pri dverách. Konečne prídem na rad. Sestrička vyjde, vyškrtne moje meno a nahlas zavolá: „Pán Marosz!“
Milí čitatelia, na nový rok sa patrí napísať azda niečo „ľahšie “ :). Dnes sa s vami podelím o moje prvé dojmy zo Slovenska. A teraz nie ako Maďarka, ale ako obyčajná cudzinka z bývalého socialistického bloku.
Pred založením blogu som dlho váhala. Vyše roka. Vedela som, že otvorením slovensko-maďarskej témy kopnem do osieho hniezda.
V prvej časti môjho príbehu som písala o romantickom dievčati z Maďarska, ktoré sa z lásky ku Slovensku naučilo po slovensky.
Žilo raz v Budapešti jedno zasnívané a trochu nepraktické dievča. Zo sveta ho zaujímali veci, ktoré si pragmatici ani veľmi nevšímajú: príroda, hory, hudba, výtvarné umenie. Aj cudzie jazyky, hlavne tie absolútne „neužitočné“.