Darujem ti krídla, a jediné čo si želám, vidieť ťa lietať. #domideeblog Zoznam autorových rubrík: pre teba, lebo láska, english poems
Každé ráno vstávam s tým pocitom. Že dnes je ten deň, kedy si môžem začať plniť sny, zostať v zabehanom stereotype, niečo zmeniť, alebo prežívať, a pre istotu nevyliezť z postele. Všetko je to o odhodlaní sa niečo urobiť, skúsiť, zažiť. Všetko je to o tebe!
Môj, takzvaný nezrelý tráviaci systém, sa rozhodol odmalička bojovať, a netolerovať laktózu. Pre nezainteresovaných - odmieta mliečny cukor, ktorý je mimochodom súčasťou mlieka a mliečnych výrobkov. Nuž, tak to už býva, veď dejú sa aj horšie veci. Myslím si, že žiadna intolerancia nie je dobrá. A na mlieko v dnešnej dobe? Žiadna výhra. Hoci som si na ňu zvykla, napriek tomu ma aj dnes dokáže rozladiť obsah našich potravinových reťazcov - pre nás „pristrihnutých“.
Každý deň prejdú okolo mňa stovky ľudí... Vysokí, nízki, odvážni, hanbliví, sympatickí, nevšímaví, úžasní a inšpiratívni. Všetci majú oči, srdce, dušu, ale ani jeden nie je ako ona.
Občas sa stáva mne, a myslím, že aj tebe, že prídu tie dni kedy sa cítiš oklamaný životom. Si na ceste vydlaždenej dobrými vzťahmi, super rodinou, perfektnou školou, priateľmi...a mohla by som pokračovať mnohými plusmi v tvojom živote. Zrazu ti zamrazí úsmev, a ty máš pocit, že všetko dobré akosi zmizlo. Stojíš len ty sám, a brána tých pekných vecí je nenávratne preč, alebo zamknutá na 100 zámkov.
Bolo to včera. Ľudia chodili do práce, školy, k lekárom, alebo len tak von nadýchať sa čerstvého vzduchu. Keď som zbadala, ako na zemi leží človek. Nebola som sama kto si ho všimol, avšak reakcia ostatného okolia bola - žiadna, akoby sa nič nestalo. Vraj bežný prípad. Čo je toho, že „ožran“ leží na zemi. Také už videli.
Dnes to bol budík v rytme Addicted to u. To vám poviem, ak si chcete nejakú pieseň znechutiť nastavte si ju ako tón zvonenia, a hneď každé ráno. Milovala som ju, teraz? Som rada keď mlčí. Odbila 8ma hodina, ranné vtáčatá sú už dávno hore.... tik tak.... rozmýšľam čo všetko musím stihnúť....tik tak... som príliš unavená na to aby som sa vrhla do niečoho príliš energického. Tik tak...zuby... tik tak....vraciam sa do postele. Dnes mám voľno, aspoň si myslím....
Ľudia sa zvyknú pýtať prečo si spravil chybu v systéme. Prečo chudneme, a v noci chrápeme. A ty na to väčšinou, keď ani nevieš ako, odpovieš jednoducho "lebo."
alebo "Vyrobená pre mňa?" Dnes je to tak, že nie prirodzenosť - nie realita, ale upravenosť, zdokonalenie a "vytvorenosť" sa stavia na piedestál. Pripadá mi to, akoby svet stvoril obrovskú továreň na ženy. Presne vymerané rozmery, farba vlasov, obvod poprsia, a dokonalá tvár s veľkými očami. A muži len kupujú, obzerajú, skúšajú, a preberajú medzi kým iným, ako medzi nami dievčatami.
Zobudila som sa po štyroch hodinách spánku. Tulením pohybom sa preniesla z postele do kúpeľne, a až ľadová sprcha bola tým podnetom, ktorý ma prebudil do sveta živých. Nič sa mi nechcelo, až na ten okamih keď ju vidím, ako vylieza z nory snov. Dlhá biela nočná košeľa, a pohľad matky. Teda „bré ráno“ musím utekať
...pamätám si, ako mi vždy pred nákupom mama hovorila (občas aj dnes), že je dôležitý zoznam vecí mať na papieri, lebo potom sa ti nestane, že na niečo zabudneš, alebo nedajbože kúpiš množstvo nepotrebných somarín. A s výhovorkou ´lebo oči videli, lebo im sa páčilo,´ naozaj nepochodíš. Tak som si spravila taký ten svoj, spísala všetko čo potrebujem, a vyrazila.
Zbesilé ticho vládlo v jednej z miestností. Bez farieb, škvŕn a bez políc. Stálo tam to čoho sa obaja báli. Ale napriek tomu ich to neodradilo.....
Ostrá a pritom tak zradná. Pýšila sa svojou krásou a leskom. Vedela, že ju nemožno len tak uchopiť. Nie je z cukru. A keby aj bola, najskôr by si ťa opantala.
Stál na rohu ulice, okolo neho rovnako oblečení muži. Lopata v ruke, smutná tvár. Až do chvíle keď sa zjavila. Vysoké podpätky, krásna tvár, jednoducho žena "se vším všudy.“ Začali viesť o nej reči, že aká je sexy, že ako sa nesie, že primadona páni a dámi. Zapískali na ňu, on sa len usmial a nesmelo žmurkol. Neotočila sa, iba si sama pre seba v duchu zašomrala: „chudáci“...a pokračovala ladnou chôdzou.
Tak som minule rozmýšľala, ako môžu byť konce šťastné? Áno viem, že sa hovorí: „kde sa niečo končí, iné sa začína..“ Ale ten film naozaj skončil, a ani za nič na svete nechce začať odznova. Preto - nemyslím si, alebo som si nemyslela, ale OK. Poďme si trocha zapolemizovať o tých mojich, vašich, našich koncoch bez konca...
Kto určil, že práve on sa stane prvým prezidentom? Kto dal kráľovne žezlo do ruky? Kto povedal, že spať sa má večer a nie ráno? Kto sa rozhodol, že peniaze môžu "spasiť" národ?
Sedí na zemi s tvárou ponorenou do dlaní. Možno na niekoho čaká a možno nie - a len tak sama pre seba si hľadí. Podobá sa hlinenej nádobe bez uška. Tie tvary, boky, jednoducho všetko čo na nej stvoril musela byť pre neho tak trocha niečo viac ako len fuška.
..."hľadala som ju pod stolom - nebola tam, otvorila som skriňu, prezrela police a odpratala veci zo stola - nebolo možné ju nájsť, mohla som tam chodiť hoci každý deň a stále dokola."
Zobudila som sa s obrovským úsmevom na perách, len tak bez dôvodu. Bolo to ako súčasť života, ktorú som pár dní akosi postrádala. Alebo len nezaregistrovala.
Položila som pre teba na policu dve. Tie lepšie o svete, o dobre a o deťoch. Rozdelila som ich do dvoch dôležitých vedierok. Ostatné som odložila nabok, potrebujem si v nich najskôr spraviť poriadok.
Tento článok by som venovala všetkým ženám. O tom ako to je, alebo ako to vidím ja a možno aj ty.... „Dnešná doba je iná. On nebude čakať donekonečna. Vykašle sa na mňa. Nežijeme životom našich mám. Nie som staromódna.“
