Normálne vysoké podpätky nenosím. Ale keď treba, dám si. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Môj kamarát Michal mi poslal mail. Písal v ňom, že zbožňuje dlhé raňajky a vôňu rannej kávy. Odpísala som, že aj ja a po dlhej dobe sa opäť v myšlienkach vrátila do našej kuchyne v starom byte, keď sme ešte bývali všetci pokope a sobotné rána vždy patrili môjmu otcovi. Vtedy chystal raňajky on.
„S malou začalo akosi trhať a nekontrolovateľne mykať. Neviem, čo sa deje. Bojím sa. Príď, prosím ťa.“
Stála som na stanici a čakala na autobus. „Nedoložíte mi na polievku?“ vytrhla ma z mojich myšlienok asi 60 ročná žena. S deravými rukavicami a plátenou taškou prehodenou cez ruku tisla mi pred oči dlaň plnú mincí. „Stačí, ak mi dáte takúto,“ ukázala na desať centov...
Devätnásteho decembra som na mojom blogu uverejnila článok Tomáš bojuje o život o mladom študentovi, ktorého v centre nášho mesta, z piatka 12. na sobotu 13. decembra, brutálne zbili. Po útoku začal krvácať do mozgu, po prevoze do nemocnice podstúpil operáciu a z umelého spánku sa prebral týždeň po nešťastnej potyčke. Z následkami na celý život, no šťastný, že žije, sa tento štvrták na strednej škole takmer po dvoch mesiacoch vrátil domov...
Môj sused chová fretku, tri psy, šesť hadov, šesťdesiat myší na ich kŕmenie a štyri pavúky. O tom, že v bytovke máme takéto ZOO, svedčí aj smrad, ktorý sa z jeho bytu šíri...
Sedeli sme v zadymenom podniku v Námestove. Na oko sa mohlo zdať, že sa s osemnásťročným Petrom zhováram o bežných veciach, spoločnosti, plynovej kríze. Len gajdy položené vedľa tohto gymnazistu prezrádzali, že náš rozhovor bol o inom - o tradícii, gajdošskom cechu, láske k hudbe... Mala som pred sebou mladého chalana, ale o gajdách rozprával tak pekne, s citom a úctou, že stojí za to, aby som o tom, čo mi počas nášho stretnutia porozprával, povedala viac...
Mala výšku 2,5 - 4 metre, šírku 500 metrov a jazdnú dráhu 1 200 metrov. Spadla na mieste, kde by to nik nečakal a čo je najtragickejšie, zabila šesť mladých ľudí, ktorí tu boli na lyžiarskom výcviku.
Od môjho bytu mám k nemu dvadsať minút. Chodím tam rada a v každom ročnom období. Aj dnes. Šliapala som na lyžiach... A vždy, keď tam dorazím, spomeniem si na Boha... Pri pohľade na majestátny Choč to inak ani nejde... To miesto pod Vyšnokubínskymi skalkami ma vždy ťahá stúpať vyššie... Fotografií z tohto miesta mám v archíve niekoľko...
Tento mesiac sfúkol sviečku na svojej prvej narodeninovej torte. Tešili sme sa. Veď len pár dní predtým sme sa potichu medzi sebou zhovárali o tom, či Šimon predsa len nie je postihnutý... Nezdal sa nám a bol iný ako ostatné deti...
Akurát som prešla cez mesto. Konské dostihy sú oproti tomu, čo sa tam deje, šuvix.
Noc z piatka 12. na sobotu 13. decembra. Okolo pol druhej v noci sa na námestí v našom meste strhla bitka. Osemnásťročný Tomáš zostáva ležať na zemi. Okoloidúci sa ho snažia zdvihnúť zo zeme v domnení, že je na mol opitý. Stavajú ho na nohy, ale Tomáš nereaguje. Je v bezvedomí, vyťahujú mu jazyk a volajú záchranku. Tá je o jedenásť minút na mieste a mladého muža odváža do nemocnice. Údajne utrpel krvácanie do mozgu a v týchto chvíľach bojuje v nemocnici o život.
Keď som tento týždeň prišla do Gymnázia Antona Bernoláka v Námestove, zaujala ma jedna vec. Na schodisku mali namontovaný výťah pre hendikepovaných žiakov. Ešte prednedávnom mi v rozhovore riaditeľ školy povedal: Na takéto, síce veľmi potrebné, ale luxusné zariadenie peniaze nemáme. Odkiaľ ho teda zobrali?
„Prednedávnom sa na Slovensku živo hovorilo o potratovom zákone. V jednej z relácii odznelo, že potraty musia byť dovolené. Veď čo ak sa matke narodí dieťa s Dawnovým syndrómom, ktoré nemá žiadnu šancu na plnohodnotný život? Pichlo ma pri srdci, lebo v tú istú noc, keď z rádia zaznela táto veta, zomrel môj rovnako postihnutý blízky 64 - ročný Cathol, s ktorým som mohla prežiť tri krásne roky v Škótsku. Vedela som, že bol šťastný a nežil o nič menej hodnotne ako my, ba práve naopak. V tej chvíli som bola rozhodnutá, že sa vrátim domov. Uvedomila som si totiž, že aj v našej krajine je stále dosť mentálne postihnutých, ktorým musíme dať právo na presne taký istý život, ako máme my.“
Dvadsaťsedemročný Matúš Petrášek z Dolného Kubína sa zapojil už do mnohých súťaží a vo viacerých z nich aj vyhral. Naposledy len nedávno v rádiu Expres, kde sa mu podarilo získať najväčšiu a podľa jeho slov aj najzaujímavejšiu cenu. Vyhral letenku, ubytovanie a lístky na hokejové zápasy majstrovstiev sveta do kanadského Halifaxu, ktoré skončili len včera víťazstvom Rusov.
Bača Jano Červeň zo salaša nad sídliskom Bysterec v Dolnom Kubíne si vie predstaviť, že by robil niečo iné. Jedných dychom však dodáva: Asi by ma to ale nebavilo tak, ako toto. Salaš je totiž jeho životom. Počas nášho stretnutia ani raz nenazval svoje stádo inak ako ovečky a výrobky ako syrček, oštiepočky či žinčička. Tieto zdrobneniny však napodiv z úst ošľahaného baču nezneli zvláštne, ale práve naopak. Z jeho slov bolo cítiť lásku, rokmi vypestovaný vzťah, radosť a záľubu v tom, čo denno-denne na salaši robí.
To, že sú moje nové skialpové lyže momentálne zastrčené v neporiadku mojej špajze, neznamená, že by ma tohtoročná sezóna presvedčila o tom, že kúpiť si ich, bol hlúpy nápad. Práve naopak.
Medzi oravskými kňazmi, ktorí pred dvoma týždňami, v dňoch od 7. do 11. apríla, navštívili na pozvanie europoslanca Miroslava Mikolášika Brusel, bol aj Dušan Kubica, farár z Pucova na Orave. O tom, že tento pobyt a návšteva Európskeho parlamentu (EP), boli skutočne zaujímavé, svedčí nielen takmer dvesto fotografií, ktoré si tu počas štyroch dní urobil, ale predovšetkým množstvo zážitkov, skúseností a vzácnych stretnutí.
Moja maminka prišla domov z práce. Bola veľmi bledá a slabá. Bol som nešťastný. Premýšľal som nad tým, čo ak mi moja maminka ochorie, a potom zomrie. Dlho som nečakal. Maminke som sa prihováral. Rozprával som jej tie najhumornejšie príbehy, ktoré som zažil. Po chvíli sa začala usmievať. Napokon sa veľmi rozosmiala a povedala mi, že som ju uzdravil.
Dovolenku môžete prežiť rôznym spôsobom. Niektorých láka more, iní vyrazia do hôr, ďalší cestujú za dobrodružstvom do svetových veľkomiest. Dolnokubínčan Martin Farbák sa časť svojich prázdnin rozhodol stráviť na Ukrajine. Paradoxne tam nešiel oddychovať ani relaxovať. K našim východným susedom odišiel ako dobrovoľník. Mladý gymnazista má tak za sebou svoje prvé misie.
