Normálne vysoké podpätky nenosím. Ale keď treba, dám si. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
V dolnokubínskej Obchodnej akadémii, v 2. C triede, sedia v školských laviciach hneď pri dverách dve šikovné stredoškoláčky Natália Turčinová zo Žaškova a Kristína Hakáčová z Dolného Kubína. Od svojich spolužiakov sa takmer vôbec nelíšia. A predsa, rozdiel je na prvý pohľad jasný. Obe sú na invalidnom vozíku.
Pred dvoma mesiacmi, 25. februára, sa Mária Hufková, rodáčka zo Zázrivej na Orave, dožila 102 rokov! Ešte čulá babička držala v rukách ruženec a pri našom stretnutí nám úctivo pobozkala ruku. Z tejto starenky vyžaroval pokoj a vyrovnanosť a necelá hodina, počas ktorej sme sa spolu rozprávali, bola pre mňa skutočným zážitkom.
Od svojich rovesníkov sa na pohľad vôbec nelíšia. Sú veselí, bezprostrední a plní ideálov. Stačí však, aby ste ich lepšie spoznali a zistíte, že títo mladí ľudia z Oravy a zároveň študenti námestovského gymnázia, to v živote vôbec nemajú ľahké. Napriek tomu nestrácajú nádej, ba práve naopak. Vytrvalo kráčajú za svojimi snami a veria v šťastnú budúcnosť.
V Jeruzaleme bol dvakrát. Prvýkrát lietadlom, druhý autom. Chcel vedieť, či to dokáže aj na bicykli. A tak sa vydal na dobrodružnú cestu do Izraela. Spolu so štyridsaťjedenročným Ľubom Polákom z Hornej Lehoty na Orave šliapal do pedálov aj jeho kamarát v kapucínskom habite, mních Gorazd-Ondrej Veselovský, ktorého familiárne volá Gojko. S naloženými bicyklami, otvoreným srdcom a kamerou v batohu vyrazili na blízky východ začiatkom júna minulého roku. O ich cyklistickej púti natočili dokumentárny film, priniesli si množstvo zaujímavých fotografií a neopakovateľných zážitkov.
Po skončení vysokej školy si našla miesto v jednej softwarovej firme v Bratislave, kde pracovala dva a pol roka. Ako sama hovorí, postupne začala mať pocit, že sa všetko krúti iba okolo nej a jej zamestnania. Preto sa rozhodla odísť a robiť zadarmo. Vo februári 2007 odletela do Južnej Ameriky ako dobrovoľníčka a prišla do krajiny Peru, odkiaľ sa pred mesiacom vrátila. Dolnokubínčanka Renáta Furindová.
Na univerzite V Japonsku som sa prihlásil aj na lyžiarsky výlet do Nagana. Začal štandardne - vypisovaním formulára.
Jedna z prvých vecí, ktoré som v Japonsku začal považovať za príjemné, bol vyhrievaný záchod. Na prvý pohľad sa to môže zdať divné, ale kto ho skúsil, vie, prečo to hovorím.
Máte v rodine dvojčatá? opýtala sa ma lekárka. Povedala som, že nie a ona ma uistila, že na ultrazvuku dve detičky nevidí. Vzápätí však dodala: Čakáte trojčatá.
Japonsko. Krajina vychádzajúceho slnka ležiaca východne od ázijského kontinentu, ktorú zo západu obmýva Japonské more a z východu Tichý oceán. Tento ostrovný štát s východnou kultúrou je pre nás - Európanov - skutočne zaujímavým kúskom Zeme. Presvedčiť sa o tom mohol aj 27-ročný Dolnokubínčan Ján Husárik, ktorý si tu pred tromi rokmi, do mesta Hamamatsu, ktoré sa nachádza asi 200 kilometrov od hlavného mesta Tokio, odišiel na vysokú školu urobiť doktorát v odbore fyzika plazmy. Ak pôjde všetko podľa plánu, v septembri tohto roka by mal štúdium ukončiť a vrátiť sa domov. O tom, čo ho v tejto krajine prekvapilo, potešilo, nahnevalo či zaujalo si robil od prvých dní svojho pobytu v tejto krajine podrobné zápisky, ktoré vo forme e-mailov posielal svojej rodine, priateľom a známym. Jeho postrehy zostali starostlivo zachované, a tak vám teraz ponúkam jeho autentické zážitky.
„Poviem vám o zázraku, ktorý som videla na vlastné oči. Zamával predo mnou barlami a začal chodiť. A to nie je všetko. Pán Boh mu dal na cestu ešte čosi navyše...“
Pred dvomi rokmi som absolvovala štipendijný študijný pobyt v Nemecku. Uplynulý víkend zorganizovala nemecká organizácia KAAD so sídlom v Bonne, ktorá mi poskytla štipendium, stretnutie bývalých štipendistov zo Slovenska. A tak som ani chvíľku neváhala a šla som.
Panebože, ja som zabudla. Úplne som zabudla na to, že jedna z mojich vynikajúcich kamošiek má narodeniny. Esteže mi poslala „esemesku“: „Predíď trapasu! Volaj a gratuluj!“
Každý študent pozná ten stiesňujúci pocit tesne pred skúškou. Tesne predtým ako má vkročiť do miestnosti pred prísneho profesora alebo skúšajúcu komisiu.
„Jéj, aké je to krásne.“ To je si najčastejšia veta, ktorú počujem od okoloidúcich ľudí, keď idem spolu s mojimi neterkami – dvojičkami Simonkou a Martinkou – po meste.
Vo štvrtok 23. februára bude v našej škole prebiehať maturitná skúška. Lepšie povedané, mimoriadny termín maturitnej skúšky tých študentov, ktorí mali pôvodne maturovať v máji minulého školského roku 2004/2005.
V našom meste sa pred pár mesiacmi udiala udalosť, ktorá pritiahla aj pozornosť médií. Niet sa čo čudovať. Veď do manželského zväzku sa vtedy rozhodli vstúpiť dvaja vyše osemdesiatroční dôchodcovia. Dnes je realita iná, ale pekne po poriadku, aby sa nestratila podstata tohto článku.
Minulý rok sa v slovenskej spoločnosti niesol v znamení kultúrnej krízy, ktorá vyústila do vzájomného sporu predovšetkým slovenských umelcov a ministra kultúry. Umelci žiadajú odvolanie ministra z jeho kresla, kritizujú jeho postoje a tvrdia, že nechápe zmysel a význam kultúrnych inštitúcií a kultúry vôbec. Minister oponuje tým, že jeho úlohou nie je kultúru tvoriť, ale prerozdeľovať peniaze a starať sa o jej ekonomické záležitosti. Ako to teda je a kto má vlastne pravdu?
