Salezián. Od 18. júna 2006 kňaz. Nachádzaný Niekym, kto aj k nemu si stále a verne hľadá cestu... S úctou. Zoznam autorových rubrík: Z môjho vnútra, rozličné hlasy, Súkromné, Nezaradené
Ako prejsť cez to, čo sa nám zdá oveľa väčšie od nás? Dá sa uprostred toľkých dolín strachu a obáv o zajtrajšok a výčitiek zo včerajška veriť tomu, že Boh nás miluje, neopustí a vedie? Po dnešnom stope, opäť hovorím áno.
„Mohli by ste, prosím ísť so mnou za ocinom, leží na ARE. Pamätáte si ma, však?“ Telefonát, ktorý som nečakal. Syn, ktorý prosí za svojho ocina, ktorý leží vo veľmi zlom stave v nemocnici. Išli sme tam hneď. Cestou sme sa rozprávali... „Kto túži žiť, kto tu má nejaké poslanie, ten ostane, nebojte sa...“ A preto Ťa dnes, Bože chcem za neho a nielen za neho prosiť...
Pred sviatosťou zmierenia smútok v očiach. Strach, sklamanie zo seba, znechutenie, zúfalstvo, beznádej... A často i horšie... Po nej v srdci nová nádej. Skutočná radosť a túžba milovať... Aj o tom boli pre mňa tieto dni. Dni výnimočné.
Ak by sme do jedného dňa mali vložiť naše sny, túžby, nádeje i očakávania v akom by to bolo pomere s bolesťou, prehrami, stratami, či strachom? Čo by zvíťazilo? Priatelia, Boh je Láska – v to pevne verím. On nám každý deň chce darovať radosť...
„Bože, uschopni ma veriť tak, aby som ťa videl. Vždy chcem zostať spojený s Tebou, môj skrytý, ale živý Bože!(Bl. J. Henry Newman) Tieto slová sú vyjadrením zázrakov, ktoré mi Boh dal vidieť a zažiť, aby som sa nebál mu veriť a milovať ho v ľuďoch okolo mňa... Tak sa s vami o to všetko chcem podeliť.
Tri príbehy o troch mužoch. Tri úplne odlišné cesty. Rozličný vek, skúsenosti, túžby, vzťahy... A predsa všetkých spája to jedno: ak mi Boh udelil dar života, chcem ho dávať iným, v nádeji v to, že takto robím svet krajší skutočnou altruistickou láskou, kde na prvom mieste, nie je prázdne hľadanie svojich bezprostredných očakávaní, ale služba blížnemu.
Môže mi Boh odpustiť? Nie som odsúdený skončiť v pekle, napriek všetkým svojím snahám? Má zmysel veriť v dobro, milovať, keď aj tak skončím v bludnom kruhu svojich prehier? Nemám ako mladý kňaz odpovede na mmohé otázky, ale môžem vám s istotou povedať, že Boh vám túži odpustiť... Všetko. V tom je veľkosť jeho lásky ku človeku, lásky, ktorá nám niekedy príde taká vzdialená, predsa je nám tak veľmi blízka... Chcem vám poúknuť len pár slov, pár príbehov odpustenia. Je to veľké tajomstvo Božej dobroty, ktorá človeka nesúdi, ale práve naopak neustále mu túži podávať pomocnú ruku plnú nádeje a života. Prameň tejto lásky je v Ježišovej obeti na kríži. Za nás.
Dve situácie zo života jedného môjho blízkeho priateľa, mimochodom tiež stopára a tiež kňaza... Je to taká jeho bláznivá záľuba... Rozprával mi o svojich zážitkoch a súviseli s niekoľkými myšlienkami, ktoré aj vďaka jeho rozprávaniu zostali, a tak ich ponúkam ďalej...
„Vieš ako sa volalo Andrejove dieťa?“, spýtal sa ma počas sv. omše malý Freďo, ako ho všetci u nás voláme... Andrej je samozrejme jeho kamarát... „Ako?“, spýtal som sa, „No predsa Cecilka.“ Musel som sa zasmiať... To jeho "dieťa" bol totiž nafúknutý balón, ktorý nosil pod mikinou...
Je v nich veľa rôznych hlasov. Často krát im vôbec nerozumejú. Radi by sa im vyhli, utiekli... A predsa toľkí z nich si miesto úteku do samoty, strachu, sebaľútosti volia cestu pravdy a lásky v službe druhým.
Preplnená sála... burácajúci potlesk... tridsať mladých ľudí zapojených do tohto diela... veľké pozitívne ohlasy, skvelé herecké výkony, úžasné kostýmy, výstižná hudba ... Aj takto by sa mohlo hovoriť o divadle, ktoré sme hrali tento rok v našom meste... Ale pridám, ešte pár svojich postrehov.
Keď mi to prvý krát „dali“ po celonočnej akcii vedel som, že spravili niečo výnimočné. Už to, že títo pätnásť – šestnásťroční chalani majú odvahu a chuť žiť. Žiť...
Zažil som to včera, keď som stopom putoval ku svojím rodičom. Každé jedno stretnutie mi dalo pocítiť veľkosť toho, čo značí „byť milovaný“, ale i „môcť milovať“.
Bolo nás tam veľa. Hlavne ich, mladých. Boli radostní, šťastní. Čisté úsmevy plné dobra a nádeje. Verili v to, že toto je pravda. Boli skvelí...
Toľko sa o nej hovorí. I v týchto krásnych dňoch, ktoré sme prežili (mnohí) v kruhu svojich blízkych, v radosti, v spoločenstve. Iba láska tomu dáva zmysel. Zažil som to aj včera. O tom je týchto pár slov...
Azda vyzerajú príliš mladí. Azda sa tvária nezodpovedne, bláznivo... Azda majú akoby všetko „na háku“, „v paži“... alebo ešte horšie, a predsa je v nich oveľa viac. A predsa je v nich túžba meniť štruktúry strachu a smrti na cesty nádeje a radosti. Som o tom presvedčený.
Keďže je dnes medzinárodný deň dobrovoľníctva a mal som počas tohto víkendu opäť možnosť zažiť nesmierne množstvo dobra od našich mladých, chcem sa s vami o tom podeliť.
„R..., ďakujem ti za včerajšok že sme mohli vystupovať a za tú všetku radosť ... neviem ako to mám povedať ale veľmi pekne ti ďakujem!“ Chcem sa s vami podeliť o radosť. O svoju radosť, o ich radosť. O radosť.
Včera som stopoval z Námestova ku nám domov. Bola to veľmi zaujímavá cesta. Nielen domov, na miesto, kde som poslaný slúžiť a žiť, ale predovšetkým cesta do života jedného muža, manžela a otca. Niekoľko slov o tom všetkom.
Viac ako 50 mladých ľudí. Spoločne na jednom mieste, bez toho, aby tam boli cigarety, alkohol, drogy, násilie, perverznosti, klamstvo... Je to možné? Netúžime po tom? Po niečom, čo je skutočným životom? Tento víkend sme to spolu zažili.
