Maria Garabasova
Exotika naopak
Vianoce sa blížia a je čas položiť deťom zásadnú otázku: Čo by ste chceli pod stromček? Babku!, dvojhlasne odpovedia deti. A sneh! Je rozhodnuté, ide sa na Slovensko.
Píšem príbehy tak, ako mi ich život prináša. Niekedy smutne, niekedy s humorom. Cestujem, hľadám, ućím sa. Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné
Vianoce sa blížia a je čas položiť deťom zásadnú otázku: Čo by ste chceli pod stromček? Babku!, dvojhlasne odpovedia deti. A sneh! Je rozhodnuté, ide sa na Slovensko.
My ľudia, či sa nám to páči alebo nie, musíme žiť v komunite. Nie vždy sa nám to darí a niekedy si lezieme na nervy.
Niekedy mávam samonasieracie dni. Neviem na to nájsť iný výraz, lebo tento je najpresnejší. Vytáčam samú seba napríklad tým, že si čítam noviny. Kým prídem na poslednú stranu som znechutená, otrávená a zúfalá.
Hovorí sa, že Briti sú studení ako psí čumák a slušnosť je iba dobre skrývaná faloš. Slováci sú úprimní, otvorení a na nič sa nehrajú.
Nech sú obchody v nedeľu zatvorené, aby aj predavačky mohli žiť. S rodinou a v nedeľu. Je nám ich ľúto a tak im doprajeme. Prečo nie. Na čo budeme iba mamon naháňať. Venujme sa všetci rodine.
Ak odídete do zahraničia ako človek, čo sa doma živí hlavou, ale jazyk danej krajiny dobre nevie, musíte rátať s tým, že sa budete živiť rukami. Zmena je život a jesť treba.
Ak som mala v živote na niečo šťastie, tak na sťahovanie a maľovanie školy, v ktorej som práve učila. Ľudí bolo málo, učit bolo treba. Vyfasovali sme vedrá, handry a metly. Titul netitul ak chceš učiť, pomôž.
„Na poliach Flámska vlčie maky rastú, tam medzi krížmi, rad za radom. Značia miesta, kde ležíme. Tam hore počuť udatný spev škovránka, uprostred revu kanónov tu dolu… “
Nie som vyznavač masových hystérií, pompéznych akcií a iných davových šialeností. Sviatok Halloweenu som obchádzala z kilometra, tváriac sa, že neexistuje.
Prázdniny som najčastejšie trávila vonku asi ako väčšina z nás. Pod balkónom som vykrikovala: Mami, zhoď mi chlieb s maslom!
Príde dvadsaťročná dcéra za svojou mamou, že by chcela nastúpiť do práce,či jej pomôže s malým. Mama jej povie, že nemôže, lebo ešte stále pracuje, nech ide za babkou.
Je najvyšší čas vybaviť si National Insurance Number a zaradiť sa do systému. Vystupujem z autobusu a vchádzam do budovy. Sadám si na stoličku a čakám. Ešte mám čas, všade chodím radšej skôr.
Hovorí sa, že v starobe /či ako sa vek štyridsiatnikov nazýva/ si už priateľov nenájdeš. Neverte tomu, to je iba jeden z mnohých zaužívaných, otrepaných a zbytočných stereotypov.
Učiteľské štrajky skončili, ale diskusie o stave školstva ďalej žijú svojím vlastným životom. Známkovať, neznámkovať, všetko rovnaké, chceme alternatívy, veľa úloh, málo úloh...
Keď som mala asi osem rokov, spievala som si do hračkárskeho mikrofónu spolu s Boney M Belfast..Belfast...Neskôr v puberte ma samozrejme nemohla obísť U2 v piesni Bloody Sunday. Akoby som tušila, kam ma raz vietor zaveje.
Ak mi niečo dokáže spôsobiť väčší stres ako rodičovské združenie, je to určite nemocnica. Márne som dúfala, že mužovi dajú v práci voľno, žreb vyšiel na mňa.
Ak žijete v zahraničí prvý rok je najzvláštnejší. Starí priatelia sa vám akosi neozývajú a nových zatiaľ nemáte. Je to stav, keď nie ste doma ani tam, ani tu.
Bol krásny slnečný deň. Syn, inokedy urozprávaný, ticho kráča vedľa mňa. Čo si tak ticho? Stalo sa niečo? Vyzerá utrápene.
Ten rok napadlo toľko snehu, že keď zastavil kraľoviansky rýchlik, deti som identifikovala iba podľa trčiacich brmbolcoch na čiapkach. Vyhrabala som deti a naložila ich do vlaku spolu s päťdesiatimi kilami batožiny.
Obliekam si bundu s kapucňou, lebo v Severnom Írsku zase prekvapivo prší. Som nervózna, botasky si zaviažem až na piaty pokus.