Vraciam sa na tento blog a verím, že tak opäť stretnem starých dobrých známych a aj nových čitateľov. Aj keď tento blog je všemožne aj nemožne filtrovaný, takže ho určite nenájdete vo Výbere :( Zoznam autorových rubrík: Krimi, Médiá, Civilizácia, Bratislava, Dlhovekosť, Cesty, Rádioaktívni - doplňujúce text, Politika, Jazykové hlavolamy, Rovnoprávnosť, Paradigmy zdravia, Nezaradené, Partnerské vzťahy a rodina, Kultúra, Čo sa deje
Vo vede neexistujú jednorazové, jednoznačné a ani večné pravdy. Takže keď sa povie A, musíme dodať aj B a ešte viac. Mňa to baví, preto robím vedu. Ak niekoho táto abeceda otravuje, tak sa ospravedlňujem, že zdržujem, a ostatným ponúkam, čo som sa dozvedel o haváriách v našej prvej jadrovej elektrárni...
Oproti oficiálnym vyhláseniam, v ktorých sa obete havárie v Černobyľe rátajú na státisíce, bolo v skutočnosti postihnutých len niekoľko desiatok obetí. Ale v Černobyľe bolo a stále je takých paradoxov viac.
Rádioaktivita je zákerná, pretože je to neviditeľná smrť. A hrozí nám všetkým, kým tu budú atómové bomby a hlavne jadrové elektrárne. To si myslí väčšina z nás aj vďaka protijadrovým aktivistom a ich kampaniam. Ale ono je to ešte inak.
Feministické bludy najlepšie vyvracia prax. Tá je našťastie v prípade harašenia už roky známa z tých krajín, ktoré harašiace zákony už postihli...
Keby hlúposť nadnášala, tak feministky môžu organizovať lety balónom bez balónu. Príkladom je u nás najnovšie schválená novela Antidiskriminačného zákona s perlou feministickej ideológie zvanej harašenie...
Z vašej takmer nulovej reakcie na vedecké poznatky o drogách sa zdá, že je všetkým všetko jasné. Je teda jasná aj smrť študenta Daniela Tupého? Nebolo to náhodou ešte inak?
Kto rozumný by nebol proti drogám? Veď o ich škodlivosti sme už toľko počuli. Ale aj lieky sú drogy. Vraj aj marihuana...
Pri svojej vedeckej práci biológa občas narazím na informácie, ktoré aj mňa prekvapia. Najmä tým, prečo sú zatajované verejnosti, ktorá by sa s ich vedomím mohla zodpovednejšie rozhodovať vo veciach nárazových kampaní. Netýka sa to len feministických kampaní, ale napríklad aj fajčenia.
Jedinou obranou proti hlúposti je humor. Preto ho feministky tak neznášajú. Ešte aj nebohý pán Satinský si svoje užil z ich agresívnymi útokmi proti nemu ako humoristovi. A preto toto odhalenie píšem smrteľne vážne.
Už vieme, že v najnovšej kampani ministerstvo na čele s pani Vierou Tomanovou ignoruje trpiacich mužov, ale najmä deti. Nestalo by sa tak, keby si zo všetkých ženských (teda nielen feministických) organizácií nevybrali práve nechvalne známu Iniciatívu Piata žena. Feministky totiž nenávidia rodinu ako inštitúciu, preto tiež útočia na cirkev, ktorá považuje rodinu za základ spoločnosti. Preto vo feministických kampaniach nikdy nie je reč o deťoch a mužoch v rodine, len o ženách. A aj za tým je pozoruhodný podvod. Ak vám feministka povie „Dobré ráno!“, radšej sa rýchlo pozrite na hodinky. Pravdepodobne bude polnoc. Feministické kampane sú totiž založené na permanentnej lži. Najväčšou lžou je, že im ide o týrané ženy.
„Základnou formou komunikácie medzi manželmi je hádka a mlčanie. To prvé vie ľahko vyprovokovať to druhé. To druhé zasa býva často následkom toho prvého. Takto sa niektorí manželia dokážu zabávať celé roky.“ To som napísal vo svojej knihe „Návod na manželstvo“. Teraz píšem pokračovanie a fakt by ma zaujímal váš názor na túto tému.
Ako správne odznelo v diskusii na moju predošlú úvahu: „Ak by sme aj týraných mužov vyškrtli ako (z ľubovoľného dôvodu) nehodných pozornosti, stále je tu na zamyslenie nepomer medzi kampaňami o týraných ženách a týraných deťoch. Je to azda preto, že na rozdiel od slabej ekonomicky závislej ženy sa silné a sebavedomé dieťa nemá čoho báť? Alebo skôr preto, lebo podrobnejšia diskusia o týraných deťoch by mohla ukázať mnoho zlého aj o ženách, a preto táto téma pre feministky nie je lákavá?“ To výstižne napísal Viliam Búr a v diskusii to malo ohlas. O to šokujúcejšie je, že pred týmto faktom zakrýva oči aj pani ministerka Tomanová a v najnovšej kampani proti domácemu násiliu sa necháva vliecť výlučne feministickými aktivistkami k ignorácii trpiacich mužov, ale najmä detí. Pritom o násilí na nich páchanom sa dozvedáme denne. Feministky, a s nimi aj pani ministerka Tomanová, sa však tvária, že neexistuje.
Nie je normálne, keď štátna inštitúcia ako je Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR ignoruje jedno pohlavie a zvýrazňuje starosti a trápenia iného. Nie je totiž pravda, že by muži neboli týraní. Len sa o tom za naše peniaze mlčí.
Od novembra minulého roku financuje každý z nás formou daní vládnu kampaň „Zastavme domáce násilie na ženách“. A ja dodávam, áno, súhlasím, ale kde sú týraní muži? Prečo je jedna časť spoločnosti ignorovaná?
